Aké boli vaše pracovné začiatky?
Kedysi som pracovala v súkromnej základnej škole v Bánovej s autistickými deťmi najprv na pozícii asistentky, potom psychologičky. S pani riaditeľkou a kolektívom sme založili poradňu, kde sme primárne diagnostikovali deti s autizmom a poskytovali ďalšie služby, ako napríklad terapie, pretože vtedy bola táto služba ťažšie dostupná. Zároveň sme cítili akúsi dieru na trhu – rodičia totiž nemali s týmito deťmi kam chodiť a v tomto celom som cítila, že mi chýba konkretizovaná ambulancia v rámci klinickej psychológie na pomoc deťom a dospelým ľuďom s autizmom v oblasti Žiliny.
Boli potom vaše kroky k založeniu ADEPT logickým vyústením?
V tom čase pred desiatimi rokmi bola jediná popredná pani doktorka v Trnave z celého Slovenska, a ja som mala túžbu otvoriť takéto centrum v Žiline. Sama súkromne cez živnosť som poskytovala túto službu ako diagnostik v malej ambulancii v rámci školy. Neskôr som si našla súkromné priestory v meste a dnes som konateľka spoločnosti s deviatimi psychológmi, špeciálnym pedagógom a logopédom v širšom centre Žiliny, pod odbornou garanciou klinického psychológa.
Deväť zamestnancov na požiadavky tejto doby je asi aj málo, alebo sa mýlime?
Roboty je veru vyše hlavy, ja osobne mám najbližšie voľné objednávky až na marec 2026. Stále sa snažíme poskytovať nadštandardné skoršie termíny, no tie sa okamžite zaplnia. Tiež robíme množstvo prednášok pre školy v rámci vzdelávania učiteľov v práci s deťmi s Aspergerovým syndrómom a poskytujeme rôzne druhy terapií. Na priblíženie, kto sú ľudia s Aspergerovým syndrómom – medzi ich silné stránky patria často veľmi rozsiahle vedomosti v oblastiach ako vesmír, veda, motorizmus, zvieracia ríša či rôzne formy zberateľstva. Medzi slabšie stránky zas patrí najmä sociálna interakcia a komunikácia s okolím. V minulosti tu bol mýtus, že sú to samotári, čo vieme, že nie je úplná pravda, oni si samotu nevyberajú dobrovoľne, trápia sa v tom, že si nevedia nájsť stabilných priateľov. Majú občas bizarné reakcie, no myslím si, že títo ľudia tu vždy boli, len sú ostrakizovaní spoločnosťou. Sú veľmi múdri, a preto si ich musíme vážiť.
Ako spoznáme na ulici voľným okom človeka s týmto syndrómom?
Oficiálne to je považované za diagnózu, no klientom a najmä rodičom hovorím, že ja to tak neberiem. Je to štruktúra osobnosti, čiže laicky povedané povaha, kde dominuje niečo špecifické. Každý z nás sa stretol v školách či v práci s „čudákmi“, ktorí však boli zároveň nesmierne inteligentní. Pomôžem si históriou – cez Nicola Teslu, Alberta Einsteina až po futbalistu Lionela Messiho.
Nedá sa nespýtať, pretože rozhovor s vami robí športový redaktor – naozaj má Lionel Messi Aspergerov syndróm?
Áno, na vysvetlenie, vždy ho svet porovnával s Ronaldom a Lionel v jednom rozhovore zo súkromia povedal, že jeho výnimočnosť spočíva v tom, že si vie vypočítať trajektóriu letu lopty a určiť, akou silou do nej kopnúť, aby dal gól. V hlave má isté vzorce, ktoré mu umožňujú dať gól, a nezaujímajú ho peniaze, zlaté hodinky, autá. Zameriava sa na fyziku vo futbale, preto je úžasný a hrá túto hru geniálne. Preto mám týchto ľudí veľmi rada, lebo pre svet dokázali veľké veci, no často sú ako sociálna skupina dosť šikanovaní, vyčleňovaní či nepochopení. No najmä, aj na základe mojich skúseností, im chýba ocenenie, lebo poznám príbehy z celého Slovenska a chcem verejne povedať, že si ich vážim ako ľudí.
Vidíte po rokoch praxe s týmito klientmi aj konkrétne výsledky vašej práce?
Hneď na prvom sedení to cítim, pretože títo ľudia sú šťastní, že ich konečne niekto počúva a nesnaží sa ich pretvoriť na obraz majoritnej spoločnosti. Efekt prichádza hneď pri diagnostike, preto chcem posmeliť ľudí, aby vyhľadali pomoc, ktorá je diskrétna a anonymná.
Čo má človek urobiť, aby sa k vám dostal? Je to finančne náročná služba?
Buď cez psychiatra, ktorý odporučí psychológa v zmluvnom vzťahu s poisťovňou, kde je táto služba hradená, no čakacie doby bývajú dlhé. Druhou možnosťou je ísť k súkromnému psychológovi, kde býva skoršia dostupnosť termínov. Bežné ceny sa pohybujú od 40-50 eur za hodinové sedenie u nás v Žiline, zatiaľ čo v Bratislave môžu dosahovať aj 90 eur za hodinu. Záleží aj na samotnom psychológovi, pretože existujú rôzne prístupy, ktoré určujú formu práce s klientom.
Keď prinesiem tisíc eur za pol roka, spravíte zo mňa duševne stabilného človeka? Pýtam sa na pomer ceny a výsledku – je to vôbec možné?
V prvom rade urobíme testovú batériu, ktorá ukáže, aký ste typ človeka a do akej miery viete pracovať na svojom prežívaní. Nie každý totiž dokáže nahliadnuť do svojho vnútra – odborne sa tomu hovorí mentalizácia. V takom prípade vieme povedať, že vás nevezmeme – napríklad ak ide o človeka s narcistickými črtami, ktorý je v odpore, nechce na sebe pracovať a priznať si chybu, vtedy s ním ani my nepohneme. Efekt terapie pri spolupráci vie byť veľmi rýchly, no mám klientov, čo sú s nami už dva roky a sú už len v tzv. podpornej forme. Na začiatku ide o jedno sedenie týždenne, neskôr sa frekvencia upravuje podľa potreby.
Máte nejakú víziu v spoločnosti do najbližšieho obdobia?
Radi by sme rozšírili služby našej ambulancie aj do ďalších miest – v súčasnosti pôsobíme v Dolnom Kubíne. Chceme spolupracovať so školami, aby aj ľudia s Aspergerovým syndrómom mali pocit, že pomoc je pre nich dostupná a najmä možná.
Vo vašej obci Teplička nad Váhom ste neustále v pohybe – pomáhate ľuďom aj popri práci v bežnom živote ako psychologička?
Moje dcéry by vám hneď vedeli povedať, že do niektorých obchodov mi dávajú zákaz vstupu, lebo tam bývam dlho. Cítim na sebe, že ma často zastavujú a vyhľadávajú pomoc aj bežní ľudia – a niekedy to skutočne nezvládam. Nedá sa pomáhať všetkým paušálne, učím sa však oddeliť prácu od súkromia a viem už povedať – prepáčte, teraz nepracujem. Stručne však viem dať rýchle rady – majte napríklad nadhľad, vážte si maličkosti a nestresujte sa pre zbytočnosti. Najdôležitejšie je prejaviť pochopenie a vypočuť – to má často väčšiu hodnotu než množstvo rád.
Už nie je hanbou mať svojho vlastného psychológa?
Pamätáme si minulosť, keď bolo pre rodinu skutočne hanbou a stigmou, že niekto takto hľadá pomoc. Dnes sa na popredné miesto dostáva dôležitosť psychického zdravia a postoj spoločnosti sa výrazne mení. Ľudia sa už tak neboja vyhľadať odbornú pomoc, i keď je nás málo pre toľké množstvo klientov, ale snažíme sa všetci podľa možností. Myslím si, že u nás v Žiline máme množstvo kvalitných psychológov.
Na začiatku roka 2025 ste vystúpili na pódiu počas protestov v Žiline, kde ste čítali list od psychológov a psychiatrov. S odstupom času – bolo to podľa vás správne rozhodnutie, keďže ste sa stali terčom kritiky mnohých ľudí?
Dostala som viacero pozitívnych reakcií, najmä od ľudí z odborných kruhov, ktorí ocenili, že sme spolu s doktorom Pöthem mali odvahu vystúpiť. Ako verejne známa osoba a členka obecného zastupiteľstva v Tepličke som sa naučila filtrovať negatívne názory – nerobím si z nich ťažkú hlavu a vôbec ma to netrápi.
Čo by ste odkázali verejnosti, ktorá cíti na politickom spektre totálnu beznádej?
Neupínajte sa na negatívne veci, ale hľadajte pozitívne aspekty, pre ktoré má zmysel žiť, a nesnažte sa vidieť všetko čierno-bielo. Nie je všetko hneď len dobré alebo zlé. Verte, že slnko na druhý deň opäť vyjde – a aj keď sa svet možno nezmení, stále máme nádej. Často si stačí všimnúť malé veci – že máme čo jesť, kde bývať, doma teplo a čistú vodu. Možno sa to zdá málo, ale práve to je náš základ. Dôležité je vedieť sa orientovať v živote tu a teraz, aby na nás politika nemala masívny vplyv a aby sme predišli úzkostiam či depresiám.
Súhlasíte, že na Slovensku sa máme dobre a je to tu hotová Amerika, alebo sa na to pozeráme nesprávne?
Je to relatívna otázka, niečo podobné ako poloplný či poloprázdny pohár. Ak si porovnáme našu situáciu s chudobnejšími krajinami, sme na tom veľmi dobre. Na druhej strane, v mnohých európskych krajinách, kam často cestujeme, majú vyšší životný štandard – najmä v oblastiach ako zdravotníctvo či školstvo, ktoré u nás stále zaostávajú.
Čo potom robíme ako spoločnosť zle, keď sme sa doslova vykašľali na verejný život a stav školstva či zdravotníctva nás nezaujíma?
Našu pozornosť sme ako spoločnosť presunuli na sociálne siete, kde vládne anonymita a kde sa môže každý beztrestne vyjadrovať ku všetkému. To ľuďom dodalo falošné sebavedomie a znížilo zábrany verejne vyjadrovať názory bez odbornej opory. Do popredia sa preto dostávajú osobnosti bez odbornosti, ktoré však vedia verbálne a charizmaticky pôsobiť a tak si získavajú masy. To vidíme aj v dnešnej politike – mnohí občania s nižším sebavedomím hľadajú lídra, ktorý im sľúbi rýchle uspokojenie či jednoduché riešenia. To občan robí so zavretými očami bez videnia reality. Je pohodlné zbaviť sa zodpovednosti. Možno by voľby vyzerali inak, keby sa hodnotili podľa intelektových schopností alebo dosiahnutého vzdelania – výsledky by naše strany zrejme poriadne prekvapili.
Je teda liekom priama komunikácia – tak, ako kedysi fungovali krčmy, kostoly či rôzne kultúrno-spoločenské akcie v komunitách?
Dnešná doba je extrémne rýchla – máme množstvo aktivít a všetci sa naháňame za výkonmi a cieľmi. Ak chceme splniť spoločenské normy, pustime sa do toho naplno – a spoločnosť to často vníma ako znak prestíže. Keby sme viac stavili na kvalitu než na kvantitu, boli by sme spokojnejší. Je potrebné začať spolu opäť komunikovať – nie cez telefóny, ale osobne. Vidíme to denne – mnohí „frajeri“ zo sociálnych sietí nedokážu v reálnom živote povedať dve súvislé vety. Musíme sa opäť učiť rozprávať spolu – či už v krčmách, po kostole, na hodových slávnostiach alebo inde. Socializácia je dnes maximálne potrebná.
Téma deti a telefón, deti a sociálne siete je nekonečná – čo sa k tomu dá povedať v skratke?
Všetci dospelí sme závislí od prezerania sociálnych sietí a bezcieľneho scrollovania, no potom chceme od detí, aby to nerobili? Doba ide dopredu, nemôžeme jej povedať „stop“, ale deti by sa v školách mali učiť nielen finančnú, ale aj mediálnu gramotnosť – aby vedeli rozpoznať nástrahy internetu. Možno vás prekvapí, že dnes často liečime u dospelých práve závislosť od sociálnych sietí – kým v minulosti išlo najmä o hracie automaty. Telefóny v nás často podporujú lenivosť, ubíjajú kreativitu – a to sa už prejavuje aj na celej populácii.
Pri absencii kreativity viac podliehame konšpiráciám, potom sme jednoducho hlúpejší?
Jeden známy človek s Aspergerovým syndrómom, ktorý sa podieľal na rozvoji moderných technológií a sociálnych sietí, kedysi povedal, že samotné technológie nás raz zničia. Hlúposť je silné slovo. Skôr to vidím ako varovanie do blízkej budúcnosti – ľudia budú zatvorení doma a komunikovať skôr s umelou inteligenciou než so svojím partnerom, potom sa aj fyzický kontakt sa stane zbytočným. Takto sa môžeme zahubiť sami – a či je to hlúposť, nech si odpovie čitateľ sám.
Viete uniknúť z pracovnej reality alebo sa to vo vašom prípade nedá?
Denne mám maximálne päť klientov, no bolo pre mňa dôležité absolvovať psychoterapeutický výcvik, kde sme sa naučili napríklad nastavovať si pracovné hranice. To ma naučilo „vypnúť“, nechať prácu v kancelárii a žiť si súkromný život – čo som v minulosti, priznávam, nevedela. Radosť nachádzam v behu – odbehla som dva polmaratóny – a rada chodím aj na volejbalové zápasy. Som poslankyňa v obci Teplička nad Váhom, kde sa venujem aktivitám podporujúcim komunitný život. To je pre mňa radosť zo života – vtedy prestávam byť psychologičkou a som matkou, manželkou aj bežnou občiankou.
Aký je váš odkaz čitateľom Žilinského večerníka?
Ako psychológ si myslím, že je dôležité si dopriať 15 minút denne v tichu a bez podnetov s dávkou vnútorného zahĺbenia a dopriať si cítiť vlastné šťastie a spokojnosť – to je tá najlepšia prevencia pred psychickým ochorením.
KTO JE BARBORA HREUSOVÁ (40)?
Rodné mesto, aktuálne bydlisko: Žilina, Teplička nad Váhom
Vzdelanie: jednoodborová psychológia, druhý stupeň vysokoškolského štúdia
Typická vlastnosť: neustála aktivita
Na ľuďoch neznášam: falošnosť
Ľudský vzor: Každý úprimný a šťastný človek
Cestovateľský sen: Japonsko
Záľuby: beh, psy, organizovanie podujatí v obci
