Žilinský Večerník

19. jún 2024 | Alfréd
| 27°C

Rozhovory

ROZHOVOR – Psychológ Richard Gróf: Nepodceňujme psychické zdravie, samých seba neoklameme

Časy sa zmenili. To, čo si voľakedy ľudia nevedeli predstaviť, je dnes bežnou súčasťou života. Psychologických ambulancií pribúda a my sa učíme spracovávať naše problémy, zážitky a odlišnosti aj s odbornou pomocou. Porozprávali sme sa s klinickým psychológom, psychoterapeutom, mediátorom a lektorom Richardom Grófom (41) nielen o tom, ako prebiehala jeho životná a profesijná cesta.

18.05.2023 | 15:16

Kedy ste sa rozhodli pre štúdium psychológie a čo vás k tomu viedlo?

Už ako dieťa som skúmal všetko tajomné. Fascinovali ma rozprávky, mytológie, záhrobie a iné „záhady sveta“. Pre psychológiu som sa rozhodol počas strednej školy. Fascinovala ma ľudská myseľ. Čítaval som Freuda, Junga, Fromma, ale aj knihy rôznych majstrov meditácie alebo psychedelických priekopníkov. Myseľ  a podvedomie mi prišli ako nekonečná záhada, na ktorú som bol úprimne zvedavý. Najlepšie na tom je, že ani po 18 rokoch praxe som nenašiel dosť odpovedí a stále zostávam užasnutý.

Myslíte, že Slováci si uvedomujú svoj stres? Snažia sa ho eliminovať?

Nemyslím si, že Slováci sú v tomto extra odlišní od zvyšku západného sveta. O strese sa veľa hovorí a tento relatívne nový pojem dnes patrí do úplne bežného jazyka. To, o čom často hovoríme, si zväčša aj viac uvedomujeme. Individuálne rozdiely však môžu byť priepastné. Aj na Slovensku sú ľudia, ktorí zostávajú slepí k svojmu prežívaniu a na druhej strane sú ľudia, pre ktorých sa sebapoznanie stalo akýmsi životným štýlom. 

Aké majú podľa vás Slováci „psychologické povedomie“? Čo si myslia o ľuďoch, ktorí navštevujú psychológa?

Oproti minulosti sa mnohé pohlo k lepšiemu. Psychologická starostlivosť sa stáva úplne bežným štandardom. Aj keď nás psychológov každým rokom pribúda, ambulancie majú dlhé poradovníky. Väčšinou je problém dostať  skorý termín. To všetko hovorí o tom, že ľudia majú čoraz menšie rozpaky využiť naše služby. Dokonca mnohí o tom vo svojom okolí verejne hovoria a vymieňajú si skúsenosti, dávajú odporúčania a podobne. Na to, čo sme kedysi vnímali ako hanbu, dnes  pozeráme optikou starostlivosti o seba.


 

Vie človek – laik posúdiť, či jeho problémy spadajú do kompetencie psychológa alebo už psychiatra? S čím sa na vás pacienti najviac obracajú?

Väčšinou nevie a ani nemá ako to presne vedieť. Pri niektorých problémoch je ťažisková farmakoterapia, a teda návšteva psychiatra. Pri iných je zase ťažisko na psychoterapii a návšteve psychológa. Nevhodne nasadená farmakoterapia môže zotavenie dokonca skomplikovať. Jasná hranica však neexistuje, pretože tieto dve sféry sa v určitých okruhoch prelínajú a dopĺňajú. Psychoterapia sa v niektorých prípadoch kombinuje s farmakoterapiou a idú ruka v ruke. Pacienti sa na mňa najčastejšie obracajú s úzkosťou. Je to nešpecifický fenomén (stav ohrozenia), pod ktorým bývajú ukryté rozmanité procesy a emócie.

Kde podľa vás najčastejšie vznikajú problémy? V rodinách, na pracoviskách, pri susedských vzťahoch?

To je veľmi široká otázka a dá sa na ňu odpovedať len všeobecne. Ľudia si na základe bolesti prežitej vo svojej minulosti prestávajú dôverovať. Málokedy hovoria, čo naozaj cítia a potrebujú, nezraňujúcim spôsobom. Buď o tom, čo sa v nich naozaj deje, nehovoria vôbec, alebo potom z nahromadenej frustrácie volia formu výčitiek a nárokov. Tichom, zástupnými problémami alebo výčitkami však zvyšujú pravdepodobnosť, že znova nebudú pochopení. Narazia na reakciu neprijatia, čo ich spätne utvrdí v hlbšej nedôvere a neodkrývaní seba samých.

Ktoré problémy najviac trápia starších ľudí? Prepadávajú častejšie depresii? Akým spôsobom sa rozlíši, či staršieho človeka trápi depresia, alebo je to počiatočná starecká demencia, alebo Alzheimerova choroba?

Starších ľudí najčastejšie trápi pocit samoty. Odchod detí, strata partnera, strata pracovného kolektívu, zníženie síl a mobility môže viesť k pomerne výraznej izolácii,  najmä ak sa to nakombinuje. Pri rôznych formách demencie bývajú postihnuté rôzne kognitívne funkcie. Prvé podozrenie môže vzniknúť, keď starší človek nie je len depresívny, ale častejšie je zmätený, zabúda, nevie sa dobre vyjadriť, reč občas stráca logickú koherenciu a podobne. Háčik je v tom, že oslabenie kognitívnych procesov môže byť aj symptóm depresie. Či už depresia alebo demencia sú však klinické diagnózy a ich rozlíšenie a presné určenie je úloha psychiatra a neurológa, doplnkovo klinického psychológa.  Nie je dôvod, aby sme sa všetko snažili diagnostikovať doma. Zdravotníci majú možnosti (skeny mozgu, špecifické testy kognitívnych schopností,...) a  predovšetkým skúsenosti, ktoré laikom chýbajú. Ak je podozrenie, zájdite za lekárom. Nič tým nestratíte a môžete veľmi veľa získať.  


 

 

Priblížte nám, ako prebieha psychoterapia?

To je otázka, na zodpovedanie ktorej mám  u seba minimálne 40 kníh. A v každej sa dočítate niečo iné.  Máme niekoľko desiatok hlavných psychoterapeutických škôl. Takmer každá z nich má svoje výsledky a účinnosť podopretú štúdiami. Tým, že myseľ a prežívanie človeka sú neskutočne komplexné, fungujú rôzne prístupy. Možno by som to prirovnal k národu. Ak sa má zlepšiť kvalita života, pre niekoho môže byť priorita zvýšenie finančného príjmu, pre iného rodinné väzby, niekto bude hovoriť o pocite bezpečia v danej oblasti, iný o spiritualite, kultúre, životnom prostredí, voľnočasových aktivitách, vzdelaní, prístupu k zdravým informáciám... zmena v jednom segmente bude pôsobiť nepriamo aj na tie ostatné. Preto majú rôzne psychoterapeutické školy úspešnosť, aj keď vychádzajú z rôznych princípov. To, čo však majú spoločné, je poctivá snaha o hlboké pochopenie človeka a nastolenie dôvery. Iba vtedy človek dokáže byť pred terapeutom naozaj úprimný. 

To znamená, že medzi jednotlivými psychológmi a štýlom, ako vedú sedenia, sú rozdiely. Podľa čoho sa má človek orientovať?

Áno, terapeutických škôl je asi 50. Zároveň každý z nás je iná osobnosť, v inom veku, s iným pozadím. Pre laika to môže byť mätúce. Všeobecne sa odporúča najprv pár skúšobných terapeutických hodín, aby sme pocítili, či máme k danému terapeutovi a jeho štýlu dôveru. Ak nie, stojí za to vyskúšať iných a potom urobiť rozhodnutie, čo by bolo pre mňa lepšie. Skúsenosti sa môžu líšiť. To, čo vyhovuje jednému človeku, nemusí byť vhodné pre iného.

Používate aj nejaké novšie, menej známe metódy?

Osobne sa držím primárne tradičných metód. Základ mám v psychodynamickej psychoterapii, ktorá zdôrazňuje vplyv našej minulosti na tzv. obranné mechanizmy, ktoré sa neskôr v živote stávajú súčasťou našej osobnosti. To, čo ale prinášalo benefit v minulosti, môže byť zdrojom problémov v súčasnosti. Ako pancier, ktorý je nám dnes príliš tesný a ťažko sa v ňom dýcha. Vzdelávam sa celý život, za ten čas som bol vyškolený vo viacerých smeroch. Rád integrujem do psychoterapie prvky práce s telom (bodypsychoterapia), symbolmi, priestorom, z novších prístupov mi veľmi sedí emotion-focused therapy. Aktuálne som vo výcviku, ktorý v psychoterapii využíva zmenené stavy vedomia.

Mnohí ľudia neveria, že môže mať depresiu človek, ktorý má navonok všetko – zdravie, majetok, úspešnú kariéru. Ako by ste im vysvetlili tento stav?

Pri depresii uvažujeme primárne o troch pôsobiacich vplyvoch. Sú nimi  biologické faktory, štruktúra osobnosti a životné udalosti. Biologické faktory sú neurotransmitery, hormóny, neurologické ochorenia – napríklad demencia, ale aj jemnejšie zmeny v mozgu, nezistiteľné na magnetickej rezonancii. Druhý faktor je štruktúra osobnosti. Ak napríklad niekto roky detstva (kritického vývoja mozgu) žil v pocite, že je nemilovaný, nadbytočný a neschopný, ťažko tieto neurónové dráhy len tak jednoducho prepíše. Aj pri dlhotrvajúcom fungujúcom vzťahu môže mať presvedčenie, že nemôže dlho vydržať. Ak sme v niečom takomto podvedome príliš dlho, vznikne vnútorný pocit samoty a beznádeje. Vyvinú sa ochrany, ako napríklad citový odstup (potlačenie lásky), hyperprispôsobivosť (potlačenie hnevu), podozrievavosť (zvýšenie strachu a obáv), zvýšená útočnosť alebo narcistické sebavyzdvihovanie.... je ich mnoho. Toto znevažovanie seba samého sa môže nenápadne prehlbovať, až sa to raz zlomí a nastane depresia. Páči sa mi pohľad, ktorý depresiu vníma ako výsledok chronického sebapotláčania. Tretím faktorom sú životné udalosti. Mohutné straty (partnera, detí, vlastnej dôstojnosti, ...) môžu odštartovať smútok, ktorý môže viesť až k depresii. Problém je, že niekedy sa na depresii podieľa jeden z tých faktorov, niekedy dva, ale často aj všetky tri. To, čo ľudia nechápu, je, keď absentuje tretí faktor, teda objektívna situácia v realite prítomnosti. Naše prežívanie ovplyvňuje naše telo a okrem tela sme aj celý náš doterajší život – skúsenosť zhmotnená v našej osobnosti.  


 

Čo sa deje na párovej terapii?

Jej priebeh môže byť rôzny. V prvom rade sa vypočujú tie najhlbšie pocity a potreby oboch strán nezraňujúcim spôsobom. V akútnom konflikte to býva veľmi náročné, a preto je nápomocný psychoterapeut. Každý z partnerov sa po vypočutí pocitov a potrieb druhej strany vyjadrí o svojom prežívaní. To môže byť rôzne, dôležité je ísť do čo najväčšej hĺbky. Pocit, ktorý je na povrchu, môže byť krycí. Niekto napríklad smútkom prekrýva hnev a iný zas naopak hnevom smútok, zahanbenie alebo strach. Nesledujeme len to, čo človek hovorí, ale aj ako sa tvári, aký ma tón, ako sedí. Našou úlohou je pomôcť ľuďom, ktorí prídu, aby nevyjadrili len svoju obranu, svoj pancier alebo útok, ale skutočne samých seba.  S najväčšou pravdepodobnosťou sa to stane, keď ukážeme svoju krehkosť („mám strach, či ma máš stále rád, chýba mi tvoja blízkosť“, „nie som si istý, či si ma vážiš takého, aký som, veľmi by som si prial, aby si bola pri mne šťastná, aj keby som zostal takýto“ a podobne). Keď ukážeme obviňujúci ukazovák a viníme toho druhého miesto toho, aby sme hovorili o svojom skutočnom prežívaní, väčšinou sa stretneme s protiútokom alebo odmietnutím. Keď sa partneri dokážu naozaj porozprávať, keď sa prestanú báť odhaliť jeden pred druhým, obnoví sa blízkosť vo vzťahu a začína sa skutočná debata o rozdieloch, podobnostiach a možných riešeniach. Ale to sa už deje z úplne iných pozícií. Veľmi zjednodušene... takto sa začína párová terapia.

Dá sa zachrániť aj nefunkčný vzťah?

Niekedy áno, niekedy nie. Zavisí to od mnohých vecí, predovšetkým od motivácie oboch partnerov. Čím dlhšie trvá kríza a kumuluje sa bolesť, tým je ťažšie obnoviť dôveru a lásku. Niekedy sa stáva, že jeden z partnerov už nechce veriť, dávať šancu a vlievať do vzťahu ďalšiu energiu. Na sedenie príde, aby nakoniec mohol vysloviť svoje „nie, už nechcem ísť ďalej“. Niekedy sa vzťah dostane do bodu, z ktorého už niet návratu. Psychológ ľudí nepresviedča, nerobí za nich rozhodnutia. Pomáha im porozumieť všetkým svojim pocitom a dosiahnuť to, čo naozaj chcú. Niekedy chcú vzťah obnoviť, ale niekedy chcú zo vzťahu odísť.

Dokážu si psychológovia zanalyzovať aj sami seba? Akým spôsobom si pomáhate pri problémoch vy?

Psychoterapeuti (vyškolení psychológovia) musia prejsť stovkami až tisíckami hodín vlastnej individuálnej terapie, skupinovej psychoterapie, vlastnou skúsenosťou s metódou, s ktorou pracujú z pozície klientov a ešte niekoľko rokov sú pod odborným dohľadom. Keď psychológ skončí vysokú školu, nie je ani v polovici. Nasleduje ďalších minimálne 5 až 10 rokov, kým sa stáva psychoterapeutom, ak sa mu to vôbec podarí. Kritéria sú veľmi prísne. Majú viesť k tomu, aby sme mali dobre zanalyzovaných samých seba a do psychoterapie a práce s ľuďmi nevnášali svoje vlastné nespracované záležitosti. Samozrejme, sme len ľudia a v živote bude vždy niečo, čo nechceme vidieť. Sebapoznanie je celoživotný proces. Pre mňa je aktuálne zdrojom rodina, priatelia, amatérske divadlo, poznávanie nového a určite aj moja práca. Cez dotyky so životmi druhých lepšie rozumiem aj tomu svojmu.

Môžete nám porozprávať o amatérskom divadle?

Playback divadlo je jeden nádherný formát. Pre mňa je to mágia. Ako herci hráme príbehy, aktuálne rozpoloženia alebo spomienky ľudí, ktorí sedia v hľadisku. Kto sa na to cíti, povie zážitok zo svojho života. Môže byt smutný, radostný, vzbudzujúci otázniky, desivý, vtipný, chaotický... Sprievodca, ktorý predstavenie vedie, sa kvôli pochopeniu s divákom chvíľu rozpráva  a potom herci a hudobníčka bez toho, aby sa na čomkoľvek dohodli, príbeh diváka stvárnia v umeleckej podobe. Ten sa nehrá od slova do slova, nie je to inscenácia. Mne to pripomína trochu sen, sled obrazov a emócií často v symbolickej forme. My sami nevieme, ako bude vyzerať výsledok. Je to improvizácia, ktorú vedú nie úplne racionálne “premyslenia“. Myslieť sa veľmi nestíha. Pred divákom, ktorý rozprával príbeh, zrazu ožíva kúsok jeho života a vnútra. Je to zvláštny pocit, ktorý sa nedá porovnať s ničím iným. A tento kúsok vnútra nevidí len on sám, ale nachvíľu ho žijú herci, hudobník a ostatní diváci. Je to obnažujúce a intímne. Rozprávanie jedného často vyvolá rôzne impulzy v ostatných divákoch a  herci to tiež zahrajú.... a takto prebieha predstavenie. Za predstavenie sa stihnú zahrať 3-4 väčšie príbehy divákov a pár menších pocitových momentiek. Nikto nie je do ničoho tlačený a celú atmosféru sa snažíme držať v bezpečí a úcte.

Čo by ste poradili našim čitateľom, ako sa majú starať o svoje psychické a mentálne zdravie?

Dovoľte si spýtať sa túto otázku samých seba veľmi úprimne. „Čo naozaj v tomto období potrebujem, aby som sa mal psychicky lepšie?“ Podržte vo svojom vnútri tú otázku. Počkajte na odpoveď a skúste ju zobrať vážne. Naše vnútro je veľmi múdre. Má o nás samých najviac informácií, pozná nás celý život. Často môže prísť aj viac odpovedí. Nie vždy je jednoduché odpovede zrealizovať a začleniť do života, lebo keby to tak bolo, už by ste to urobili. Ako veľmi nám však na sebe záleží, aby sme tú cestu pre seba samých hľadali?

 

KTO JE RICHARD GŔOF?

Vzdelanie: vysokoškolské, Univerzita Komenského – psychológia, Slovenská zdravotnícka univerzita –klinická psychológia, Masarykova univerzita Brno – doktorát z religionistiky

Rodina: ženatý, 3 deti

Obľúbené miesto na Slovensku: miesta popretkávané spomienkami, a keďže som Žilinčan, tak určite Žilina a okolie

Záľuby: mytológia a náboženské prístupy k svetu a človeku, (napriek tomu, že sám som ateista), amatérske divadlo, práca v záhrade a úprava priestorov

Cestovateľský sen: Váránasí v Indii

Autor: Andrea Kožiaková, redaktorka

Foto: Milan Kosec

Najnovšie vydanie
Predplatné
zilinskyvecernik_monitor_prod