Prečo ste dali rektorské voľno na dátum 17. novembra?
Pre nás je to symbol boja za slobodu. Študenti sa postavili za svoje demokratické práva a s tým úzko súvisí aj akademická sloboda, pretože potrebujeme, aby sa rozvíjala a bola zachovaná. Tento sviatok si zaslúži, aby si ho študenti uctili, ako oni chcú.
Čo vo vás evokuje skutočnosť, že je 17. november prvýkrát v histórii bežným dňom?
Mám zmiešané pocity. Každý demokratický človek si ctí jeho princípy. Je to jeden zo sviatkov, ktoré majú svoju racionálnu podstatu. Budem hovoriť azda za všetkých u nás na univerzite, je nám ľúto, že bol zrušený.
Dokážeme túto mladú generáciu dostatočne počúvať? Akými starosťami žijú vaši študenti?
Občas im až chorobne neveríme, lebo často počúvam, že sú neuvedomelí, nezaujímajú sa o dianie v spoločnosti. Sám som bol prekvapený, že v čase diskusií o zachovaní sviatku 17. novembra mi prišlo množstvo ohlasov od študentov. Písali a hovorili mi, že si to vážia – nie preto, že chcú zostať doma, ale preto, že sa hlásia k hodnotám sviatku a chcú si ho uctiť podľa seba. Som si istý, že viacerí z nich sa v tento deň aktívne zúčastnia spomienkových akcií nielen v našom regióne.
Ako ste prežívali revolučné dni, keď ste už boli v produktívnom veku?
Bolo to zaujímavé, lebo som bol v tom čase na stáži v zahraničí, a tak som nebol pri tom. Denne som telefonoval domov so strachom, či sa nestrieľa a či je v bezpečí moja rodina. Vrátil som sa na Vianoce a zapojil som sa do všetkých ostatných aktivít.
Ak by ste mali moc zmeniť niečo v našom univerzitnom školstve, čo by ste urobili inak?
Trend poklesu záujmu o štúdium v celej Európe pociťujú technické školy. Jednak sa traduje, že sú náročné, no zároveň je o ich absolventov momentálne najväčší záujem zo strany zamestnávateľov. Je akútny nedostatok kvalifikovaných ľudí v strojárstve či stavebnom priemysle a v oblasti IKT. Podľa mňa nevieme správne podať informácie mladým ľuďom, najmä zo strany zamestnávateľov. Tiež vnímam problém aj na politickej pôde – často počujem len negatívne vyjadrenia o vysokom školstve. Mali by sme hovoriť aj o pozitívach, lebo sa naozaj snažíme a máme aj výsledky na medzinárodnej úrovni. Kto prišiel s tvrdením, že celé vysoké školstvo je nekvalitné? Áno, v súčasnosti máme 39 vysokých škôl a nechcem sa nikoho dotknúť, no existujú aj menej kvalitné školy. Nech to však niekto povie aj menovite, ktorá škola je nekvalitná. Ak niekto povie, že Žilinská univerzita je nekvalitná, budem ho presviedčať o opaku na základe faktov a naše úspechy tými faktmi aj doložím. My sami vytvárame medzi mladými ľuďmi taký negatívny dojem, že prirodzene odchádzajú do sveta.
Dá sa zvrátiť tento trend, že maturanti vo veľkom odchádzajú študovať na zahraničné univerzity?
Trochu nám chýba lokálpatriotizmus; mnohé národy sveta ho majú, my nie. Akoby sme si nevážili Slovensko. Chápem túto generáciu: môžu cestovať, vidia iný svet a iné spoločnosti im ukazujú, že je to krajšie. Ale pri štúdiu sa vôbec nedozviete, ako funguje daný štát; musíte tam dlhšie žiť. Potom príde otázka starostlivosti o rodinu. Mnoho ľudí sa vráti po rokoch, keď zistia, že si to takto nepredstavovali a nie je to ideálne. Nechcem otvárať ťažšie témy, no toto poviem. Mám dojem, že na Slovensku je momentálne zlá sociálna situácia. Rozhádané politické strany, rozhádané organizácie, rozhádané rodiny – a rodiny si to odnášajú. Toto motivuje mládež odchádzať, lebo to vidia v každodennom živote, často aj u seba doma.
Váš odkaz pri príležitosti 17. novembra ako rektora Žilinskej univerzity, v čom to je výnimočný deň pre každého z nás?
Najskôr mladým ľuďom zdôrazňujem, že bez tohto dátumu by sme nežili tak, ako žijeme dnes. Nie je to ideálne, máme obrovské problémy, no je to aj naša chyba, lebo sme sa mohli dostať oveľa ďalej. Treba sa s mladými rozprávať, ukazovať im históriu. Rozprával som sa so synom, hovoril som mu, ako sme kedysi žili, a on často reagoval slovami: „Oci, to nemyslíš vážne.“ Naozaj si to nevedel predstaviť. Aj preto často márne chceme od mládeže, aby si vážila tento odkaz, keď niekedy nepozná, čo priniesol. Často na mladých nadávame, no mnohí sú vysoko inteligentní. Súhrou komunikácie zo školy a od rodičov si to vedia dať dokopy. Tí vnímavejší to pochopia; s menej vnímavými sa hýbe ťažšie. Vážme si predchodcov, lebo 17. november nebol bez ťažkostí. Princíp demokracie je krásny, preto si ho naozaj vážme. Demokracia zahŕňa aj akademickú slobodu – teda možnosť slobodne, bez ohľadu na politické rozhodnutia, vážiť si tento sviatok a uctievať ho na škole. Nikto nám nemôže prikázať, aby sme to neurobili. Mladí ľudia to pochopia, potom budú ochotní bojovať za svoje práva, ktoré by im niekto chcel zobrať. Možno inými prostriedkami, ako to bolo v minulosti, no najhoršia je letargia.
Nechceme šíriť katastrofické scenáre, ale čo môže nastať po letargii mladých?
Nebude mať kto budovať Slovensko, lebo všetci odídu. Tiež si dajme ruku na srdce, kto sa postará o svojich rodičov? Príklad zo života je dobrý, lebo mám mnoho priateľov či kolegov, ktorí majú deti v Amerike, Londýne, Prahe a pýtam sa ich, kto sa bude o vás starať, keď budete starí. Odpovedajú, že ich deti dajú do domova… To asi nie je cesta, však? Toto si mladí ľudia uvedomia až neskôr, keď budú mať vlastné rodiny a pochopia aj takéto veci. Aby som to uzavrel pozitívne, mladým odkazujem, aby sa pri výbere povolania snažili robiť prácu, ktorá ich napĺňa a baví. Lebo najhoršie, čo sa vám môže stať v živote, je, že pracujete na niečom, čo vás vôbec nebaví.
