Ste Slovenka, ktorá sa narodila v Bosne a Hercegovine, vyrastala v Rajeckých Tepliciach, venovala sa modelingu, teraz žije s manželom a deťmi v Indii a zasvätila život kanisterapii. Priblížte nám svoj životný príbeh.
Za všetkým je láska. Moja mamina sa vydala za ocina, ktorý bol z Bosny, tak sme až do mojich troch rokov žili tam. Potom ale začala vojna, a tak sme sa vrátili do maminej rodnej krajiny. A u mňa to bolo podobne. Do Indie ma priviedol modeling a netušila som, že tam nájdem lásku svojho života.
Mali ste už od detstva blízko k psíkom?
Áno, vždy som mala nejakého psíka. Dokonca aj moja úplne prvá skúsenosť so svetom modelingu bola spojená práve so psom. V Žiline sa vtedy konala súťaž Miss obchodného centra Dubeň. Prihlásila som sa a dostala sa až do finále. Každá finalistka mala predviesť voľnú disciplínu.
U nás doma sme sa s bratom venovali spoločenskému tancu, a keďže som mala sučka Cindy, ktorá bola mojou vernou spoločníčkou a poslúchala ma na slovo – bez akéhokoľvek tréningu či certifikácie – rozhodla som sa zatancovať s ňou. Mala som teda voľnú disciplínu v podobe tanca so psom. Súťaž som vyhrala a bol to môj prvý krok do sveta modelingu.
Takže hneď prvý pokus znamenal výhru?
Áno. Slovensko ma však viac spoznalo až vďaka tanečnej súťaži Bailando – Tanec pre teba, kde som tancovala s Braňom Kostkom. Mala som vtedy iba devätnásť-dvadsať rokov. Každý súťažiaci si mal vybrať sen, za ktorý bude počas šou tancovať. Môj pôvodný sen bol vidieť starých rodičov z Bosny, ale iná súťažiaca mala veľmi podobný príbeh, a tak som sa rozhodla zmeniť svoj cieľ. Vybrala som si, že budem tancovať pre psíkov v útulku. Študovala som vtedy na univerzite v Banskej Bystrici a s mojím tímom sme sa rozhodli podporiť útulok v Nitre. Bolo to v roku 2007. Práve vďaka tejto súťaži si ma všimli ľudia z modelingovej brandže a až potom som sa modelingu začala venovať naplno.
Viem, že ste sa zúčastnili aj súťaže krásy v Bosne.
Áno, v roku 2010 som sa prihlásila do súťaže Miss Bosna a dostala som sa až do finále. Vtedy som sa modelingu venovala naozaj aktívne, no potom som stretla môjho budúceho manžela, zamilovali sme sa a chceli sme založiť rodinu. V roku 2012 sme mali veľkú svadbu v Rajeckých Tepliciach a onedlho sa nám narodila prvá dcérka.
Ako vznikol nápad preniesť kanisterapiu do Indie?
Vždy som túžila robiť niečo so psami. Pracovala som v modelingu, čo je časovo veľmi náročné – veľa cestovania, dni mimo domova. Keď som už mala deti, nechcela som ich nechávať len so služobníctvom. Rodinu som v Indii nemala, naši žijú na Slovensku. Uvedomila som si, že ak budem neustále preč, a manžel tiež, deti by v podstate vychovávala len opatrovateľka. A to mi nedávalo zmysel, aj keď v Indii je to normálne. Áno, tam to ľudia vnímajú inak. Vzhľadom na ich životnú úroveň je bežné mať doma pomoc – upratovačku, kuchárku, záhradníka, šoféra či opatrovateľku. Nie preto, že by bol človek extrémne bohatý, ale preto, že si to v ich ekonomických podmienkach môže dovoliť. U nás by si za rovnaké peniaze toľko služieb dovoliť nemohol nikto.
India je celkovo veľmi odlišný svet. Ľudia sú tam zvyknutí, že na každú činnosť je iný človek – niekto robí kávu, iný vyhadzuje smeti, ďalší umýva podlahu. Na Slovensku dávame jednému človeku čo najviac práce.
Ako sa v Indii pozerajú na matky, ktoré chcú pracovať?
Tam je úplne bežné, že ženy po narodení detí ostávajú doma. Nepovažujú to za diskrimináciu, jednoducho tak funguje ich spoločnosť – muž zarába, žena sa stará o domácnosť. Nemajú materskú, dokonca ani dôchodkový systém. Napriek tomu sú ženy spokojné. Ale ja som nikdy nebola typ, ktorý by vydržal „len“ doma. Potrebujem rásť, tvoriť, niekam smerovať.
Takže ste boli výnimkou.
Som výnimkou asi všade (smiech). V Indii sa aj spoločenské udalosti delia – muži sedia zvlášť, ženy zvlášť. Nerozumela som tomu – keď už som opustila svoju rodinu a kultúru, prečo mám ešte aj na večeri sedieť inde než môj manžel? Som ten typ, čo si povie svoje. Našťastie, môj muž má veľa porozumenia. Nie je typický Ind. Precestoval veľa a v niektorých veciach som dokonca viac ja „Indka“ než on. Tvrdím, že je to najlepší muž na svete – usmievavý, pokojný, dobrý. Niekedy, keď sa chcem pohádať, ani sa nedá (smiech).
Poďme späť k terapii so psami. Prečo práve kanisterapia?
Počas účinkovania v súťaži Bailando ma mnohí odsudzovali – vraj by som radšej mala pomáhať ľuďom než zvieratám. Bola som mladučká a každý deň vychádzali články, že som „zlá“ či „sebecká“. Bolo to náročné obdobie. Aj preto som sa rozhodla ukázať, ako zvieratá dokážu pomáhať ľuďom. Že to nie je jednosmerná pomoc – len my im, ale aj ony nám.
Ako ste si vybrali prvého psa?
Chcela som niečo výnimočné, takže som si zo Slovenska doviezla vôbec prvú „papierovú“ bielu švajčiarku, ktorá bola v Indii. Biela farba evokuje čistotu – v indickej kultúre je dôležitá symbolika. Toto plemeno je citlivé, priateľské k deťom, má pevnú stavbu tela, nie je agresívne a dobre sa cvičí. Navštevovala som semináre u miestnych trénerov, ale úroveň výcviku je tam veľmi nízka. Učila som sa o ...... tréningu, shapingu, pozitívnom posilňovaní. Neskôr som stretla trénerku z Turecka, ktorá robí terapiu so psami v Istanbule. U nej sme absolvovali test temperamentu.
Ako ste sa zoznámili s Evou, s ktorou dnes spolupracujete?
Eva je z Belgicka, vyučená zdravotná sestra. Do Indie prišla najprv kvôli práci, neskôr sa tam vydala. Obe nás spojili psy a túžba ísť pri kanisterapii hlbšie. V Turecku stačilo prejsť temperamentným testom a absolvovať desaťdňový tréning. Ak pes prešiel, nasledoval test. Moja sučka Snow prešla v Istanbule certifikáciou, rovnako aj Eva so svojím psom Sky. Preto sme náš program nazvali „Wolfers Snow and Sky“. Sky bol menší kríženec, zachránený z ulice. Eva pôsobila v záchrannom programe a pracovala aj na sterilizačných kampaniach. Spojil nás rovnaký záujem – terapia. Začali sme spolupracovať.
Čo je na tejto práci v Indii najväčšou výzvou?
Predsudky. V Indii je veľmi veľa pouličných psov. Niektorí ľudia ich majú radi, iní sa ich boja, alebo ich považujú za špinavé zvieratá. Naša práca je často o vysvetľovaní – že pes môže byť terapeut, pomocník, sprievodca. V Indii chýba systém, regulácia. Každý si môže robiť „terapiu“ po svojom.
Aj preto chcem ísť tou náročnejšou cestou. Nechcem, aby si hocikto povedal – „veď aj ona to robí, budem to skúšať tiež“, bez prípravy. Výcvik psa, certifikácia, ale aj vzdelávanie človeka – to všetko je nevyhnutné. Handler a pes sú tím, nestačí len „milý“ pes.
Čo je pre vás na tejto práci najdôležitejšie?
Učiť ľudí, že pes nie je len zviera. Je to bytosť, ktorá dokáže obrovsky pomôcť – fyzicky aj psychicky. A zároveň – učiť handlerov, že nestačí len pes. Musíme aj my vedieť, čo robíme – poznať základy psychológie, fyziológie, vedieť komunikovať, vedieť pomôcť. Len tak má táto práca skutočný zmysel.
Ako ovplyvnil váš začínajúci projekt Covid-19?
Prišiel lockdown a dva roky sme boli izolovaní. Mala som viac času študovať a sledovať vývoj kanisterapie. Našla som organizáciu v Bratislave, ktorá presunula kurzy do online priestoru, takže som mohla študovať aj z Indie. Ešte pred lockdownom som v Indii oslovila jedného fyzioterapeuta. Chcela som zistiť, ako by sme mohli psov zapojiť do fyzioterapie. Mala som niekoľko videí zo zahraničia – najmä z USA, kde už fungovali tzv. Animal Assisted Activities. Nebola to terapia v pravom zmysle, ale skôr hry so psom.
Lockdown to zastavil, ale ja som pokračovala v online štúdiu. Stále som nechápala, ako presne psa zakomponovať do terapie. Vtedy sa u mojej mladšej dcéry objavil problém s rečou, takže som začala rozmýšľať, ako jej pomôcť práve pomocou našej sučky Snow. Vymýšľala som hry a aktivity, ktoré by ju zároveň rozvíjali. Tak som sa dostala k edukačnej zóne a logopédii. Alebo napríklad počas online hodín mojej staršej dcéry Salome – sedela počas výuky za počítačom, začala byť nervózna, nesústredená. A vtedy sa Snow sama postavila, prešla k nej a ľahla si pod nohy. Salome si na ňu položila nohy, hladkala ju – a zrazu sa opäť vedela sústrediť. Ten pes vycítil, čo sa deje a zareagoval. Vďaka lockdownu som mohla sledovať takéto drobnosti, ktoré by mi inak unikli. Videla som, ako pes dokáže spontánne reagovať bez povelu, ako vníma emócie dieťaťa.
Objavila som ďalšiu organizáciu, kde pracovali psychologička a logopedička. Zverejňovali webináre a workshopy o autizme, predškolskej príprave, práci so psom pri deťoch s poruchami sluchu či zraku. Všetky som absolvovala. A vtedy mi to celé došlo – že stačí byť kreatívny. Keď máte dobre vytrénovaného psa, dá sa zapojiť do množstva aktivít.
Čo musí taký pes vedieť, aby mohol pracovať v terapii?
Veľa. Musí ovládať množstvo trikov a povelov, inak ho neviete zapojiť zmysluplne. Náš tréner z Ahmadábádu s nami trénoval päť rokov. Počas lockdownu sme síce cvičili oddelene – ja a Eva zvlášť – ale práve vtedy som začala viac chápať rozdiel medzi frázami ako „pes pomáha“ a reálnym efektom. Stále som si kládla otázku – ako konkrétne pes pomáha? Nestačí povedať, že znižuje stres. To môže obrazne povedané aj pohár vody. Chcela som mať odpoveď, keď sa ma spýta odborník – psychológ či lekár. Nechcela som stratiť dôveryhodnosť. A nakoniec som tú odpoveď našla.
Mali ste možnosť porovnať vašu prácu s inými terapeutickými psami?
Nie. Všetky informácie, ktoré som dovtedy mala, boli len zo zahraničia – štúdie, články, videá. Naživo som nevidela nikoho iného pracovať. Len nás – mňa, Evu a našich psov. Preto som si nebola istá, či to robíme dobre. Po covide som teda prišla na Slovensko. Dohodla som si stretnutia s trénermi, terapeutmi, centrami – v Bratislave, v Žiline. Chcela som vidieť, ako pracujú iní. Ako vyzerá hodina, čo robí pes, čo robí terapeut. Potrebovala som porovnať náš prístup s ostatnými. Najskôr som bola sklamaná. Na jednej terapii som sa tri hodiny nudila. Pes tam bol, ale bol pasívny. Dieťa sedelo, pes dva metre od neho, medzi nimi terapeutka – akoby bariéra. Dieťa sa nemohlo psa ani dotknúť. Nerozumela som, prečo tam vlastne ten pes je. Nebol tam kontakt, nebolo tam spojenie. A keď som sa pýtala, ako to funguje, dostala som len technické odpovede. Bez hĺbky. Nechcem nikoho kritizovať, len vysvetliť, prečo som si nakoniec vybrala inú cestu. Chcela som robiť skutočnú terapiu, nie len byť niekde prítomná so psom.
Čo podľa vás robí skutočného kanisterapeuta?
Vzdelanie, skúsenosti a schopnosť pracovať s dieťaťom aj so psom. Nestačí mať psa a dobrý úmysel. Ak neviete reagovať na dieťa so postihnutím, neviete ho zaujať, neviete psa správne zapojiť, tak sa miniete účinku. Rodič zaplatí drahú hodinu a odchádza sklamaný. Ak človek nemá vzdelanie a skúsenosti, môže viac ublížiť než pomôcť. Aj preto naše psy každé dva roky opätovne precertifikujeme, aj keď to nie je povinné. Chceme mať istotu, že sú stále pripravené.
Našli ste na Slovensku aj pozitívne príklady?
Áno, na jednej hodine som to hneď cítila. Dieťa, pes a terapeutka – a medzi nimi prepojenie. Videla som, ako žena presne vedela, čo má robiť, ako správne načasovala zapojenie psa. Bola som dojatá, mala som zimomriavky. Vtedy som vedela, že toto je ono – že toto má zmysel.
Máte dnes doma v Indii certifikované už aj ďalšie psy?
Áno. Naše psy Snow a Storm mali spolu tri šteniatka a ja som si ich všetky nechala. Dnes máme päť psov. Tie šteniatka sme od začiatku pripravovali, prešli výcvikom, temperamentným testom. Ľubka Bátoryová z Physio Canis ich sledovala od narodenia, pomáhala mi s ich rozvojom už od tretieho dňa života. Správny vývoj psa sa začína veľmi skoro. Robili sme s nimi mentálne podnety už v rannom veku. Ale aj napriek tomu ich Bátoryovci nechceli hneď certifikovať – čakali, kým si budú úplne istí, že sú na to pripravení.
Ako vznikol nápad pracovať v kostýme psa?
Ten prišiel až neskôr. V Indii je veľa strachu zo psov. Ľudia ich nepoznajú, nevedia čítať ich reč tela, nerozumejú im. A deti často živého psa nikdy ani nevideli. Preto sme vytvorili edukačný projekt, kde učíme deti v školách chápať správanie psa – a na to som sa ja obliekla do kostýmu. Napríklad Eva bola môj handler a ja som ako „pes“ ukazovala deťom, ako reaguje pes pri rôznych podnetoch. Keď na mňa kričala, rozhadzovala rukami, ja som na ňu skákala, „hrýzla“ ju – a deti pochopili, že keď dávajú psovi veľa energie, on sa rozruší. Potom sme ukázali, ako sa so psom hrať pokojne a ďalšie podobné situácie.
Vidíte aj konkrétne zmeny u detí, ktoré sa psov báli?
Áno, napríklad chlapec, ktorý mal panický strach – nechodil sa hrať von, len sa pozeral cez sklo. Po troch mesiacoch práce s nami behal po záhrade so psami. Ale často ten strach nejde z dieťaťa – ale z rodičov. Rodičia projektujú svoj strach na deti. Preto napríklad používame drevenú lyžicu, cez ktorú dieťa dáva psíkovi dobroty – bez fyzického kontaktu. Pes sa nesmie pohnúť, aby sa dieťa nezľaklo. A po pár minútach sa dieťa už psa dotkne, hladká ho.
Okrem škôl, domovov dôchodcov a edukačných aktivít pracujete aj v zubnej ambulancii. Ako to funguje?
Áno, máme špeciálny program v detskej zubnej ambulancii. Inšpiráciou bola opäť Ľubka z Physio Canis, ktorá mi vysvetlila, že približne po 20 minútach kontaktu so psom sa začína vyplavovať oxytocín – hormón navodzujúci pocit bezpečia a šťastia. A práve vtedy je ideálny čas začať pracovať s dieťaťom.
Začíname v čakárni, kde sa robia aktivity so psom. Všetko je tematicky prepojené so zubami – deti napríklad čistia psovi zuby kefkou, rozlišujeme zdravé a nezdravé jedlá pomocou vankúšikov. Pes nosí jedlo do správneho košíka a dieťa rozhoduje, či je vhodné pre zuby. Po 20 minútach zaznie alarm a presunieme sa do ordinácie. Tam máme pripravené lôžko, na ktoré si ľahne dieťa a naň potom pes. Tlak, teplo a dýchanie psa majú upokojujúci účinok – dieťa sa uvoľní, klesne mu stres a je pripravené na zákrok.
Vnímajú túto pomoc pozitívne aj zubári?
Áno, veľmi. Vďaka nám zvládnu ošetriť aj tri deti za hodinu, namiesto jedného. Ušetria čas a dieťa má pozitívny zážitok. Na konci používame hudbu a bubliny – deti odchádzajú spokojné, a chcú sa opäť vrátiť.
Čo by teda ľudia mali o kanisterapii vedieť?
Pre mňa je najdôležitejšie, aby ľudia pochopili, ako presne pes pomáha. Nestačí len tvrdiť, že pes znižuje stres alebo zlepšuje náladu. Potrebujeme vedieť prečo – aké procesy za tým stoja, akú úlohu hrá napríklad oxytocín. Keď to pochopíme, dokážeme zmysluplne vysvetliť, prečo má pes v terapii miesto.
Kto je Sandra Hasanbašič Patel (38)?
Rodné mesto: Banja Luka (Bosna a Hercegovina)
Aktuálne bydlisko: Ahmedabád (India)
Rodina: vydatá, 2 dcérky Salome (12 rokov) a Selena (9 rokov)
Pracovné skúsenosti a úspechy: modelka s bohatými medzinárodnými skúsenosťami, make-up artistka, vlasová dizajnérka, priekopníčka kanisterapie v Indii, v rámci ktorej sa zameriava na neziskové dobrovoľníctvo (návštevy v domovoch dôchodcov, u detí so špeciálnymi potrebami, deti s fyzickým a mentálnym postihnutím), angažuje sa v záchrane pouličných psov
Obľúbené miesto na Slovensku: Rajecké Teplice
Životné motto: Správaj sa k ľudom tak, ako by si chcela, aby sa oni správali k tebe.
