So Žilinou je spájaná Hana Hegerová. S tou máte spoločnú lásku pre šansón, ste dokonca považovaná za jej pokračovateľku. Čím vás tento, pre niekoho staromódny žáner, „dostal“?
Myslím si, že práve Hanou Hegerovou. Ja som so Žilinou nikdy spájaná nebola, len nedávno mi kamarát a spevák Peťo Adamov povedal, že si myslel, že odtiaľ pochádzam. Baví ma, že ma ľudia podľa mojej slovenčiny alebo temperamentu zaraďujú k rôznym končinám našej vlasti, a posledné, čo by im napadlo, je, že som rodáčka z Bratislavy, čo celé detstvo strávila v Petržalke. To je ale práca mojich rodičov, ktorí mi nikdy nedovolili rozprávať inak ako spisovne. A ak je šansón staromódny žáner, tak potom som ja staromódna už od kolísky. Ale vraj som sa naozaj už stará narodila (smiech)!
Album O lásce, cti a kuráži má netradičný, no silný a poetický názov. Keď sme sa dozvedeli o textoch/básňach, bolo nám to jasné... Ako vznikla spolupráca s Michalom Horáčkom?
Názov albumu je v češtine. Keby to nebol autorský album Šoralová - Horáček, tak by som určite mala časť repertoáru po slovensky a rovnako aj názov. Ale keď prišiel Michal Horáček s nápadom vydať celý album villonských balád, chcel byť autorom všetkých textov. Taká ponuka sa neodmieta, alebo? Neprišla, samozrejme, len tak z ničoho nič... Na začiatku bola spolupráca na lyrikáli Kudykam a rovnomennom albume, a počas nahrávania mi Michal povedal o svojom projekte Český kalendář. Poslala som mu niekoľko zhudobnení, ktoré sa mu páčili, a prišiel na náš koncert (kapely La Alma). Keď videl reakcie ľudí na balady, ktoré už vtedy tvorili väčšinu nášho repertoáru, dal nám túto neodmietnuteľnú ponuku.
Mimochodom, vy osobne máte rada poéziu?
Áno, milujem poéziu. Už od detstva. Som milovník slova, ale úplne najviac milujem rým. Neotrelý, rezavý, presný...
Poznáme vás hlavne ako speváčku. Išlo o váš skladateľský debut?
Nie, ale nikdy sa toľko nezdôrazňovalo, že si aj píšem. Už na prvom albume Zblízka som mala zopár piesní. Vlastne moju najhranejšiu pieseň Dievčatko som si tiež napísala sama. To boli krásne časy, kedy ešte niektoré nové piesne rádiá hrali...
Je pre vás zadosťučinenie, že kritici ocenili vašu skladateľskú tvorbu?
Samozrejme, že mám radosť. Ale viete, po toľkých rokoch je to ako keby prišiel muž, ktorého ste milovali v osemnástich a mysleli si, že bez neho umriete. Potom ste sa stali ženou a poznali samú seba, aj svoju cenu, a vtedy by sa zjavil on – celý v bielom (smiech).
Na koncert prídete s kapelou La Alma. Ako dlho už spolupracujete?
Sú to tri roky, čo som oslovila kamaráta Aleša Hávu, či by so mnou nedal dokopy šansónový repertoár. Potom prišla debata s Michalom Horáčkom a kopec nových piesní, a tak Aleš priviedol Mateja Černého. Aleš a Matej – to bola jasná alma, v španielčine duša. Keď prišiel Michal, hovorila som si, že by sme sa mohli volať Mi Alma (moja duša = moja kapela), ale krajšie a poetickejšie nám znelo La Alma. Sme kamaráti, a to je pre mňa veľmi dôležité. Na niektorých
koncertoch (aj na tom žilinskom) s nami hrá miesto Aleša, ktorý má veľa inej práce, náš kamarát Matej Benko. Je to skvelý klavirista, aranžér a skladateľ pôvodom z Prešova, ktorého som spoznala pri spolupráci s Michalom Horáčkom.
Pohybujete sa skôr v nekomerčnej sfére. Čo si vy rada doma vypočujete? A pozeráte vôbec Superstar?
Počúvam hlavne šansón a folk, ale nepohrdnem ani dobrým poctivým popom. Milujem napríklad Steveho Wondera alebo Jamesa Browna, ale priznám sa, že dnešná popová produkcia ma nebaví. Nejako sa z nej vytratila harmónia aj melódia, a na rytmizované elektronické slučky mňa neutiahnete. Samozrejme,
česť výnimkám. Našťastie ich je dosť, iba o nich nie je toľko počuť. Žiaľ, rádiá diktujú tak, že všeobecný vkus národa tlačia stále nižšie. Minule si Robo Papp uťahoval, že po tom, čo som naspievala reklamu s podobne hrôzostrašnou hudbou, akej sú plné rádiá, ma konečne hrajú 30-krát denne (smiech).
Nedávno ste sa vyjadrili, že vraj nie vždy súhlasíte s hodnoteniami vášho partnera Ondřeja Soukupa, ktorý je v súťaži porotcom. Tak ako to je?
Jáj, Superstar (smiech)! Stále odbieham od témy. Pozerám ju, lebo ma zaujíma, čo sa nové urodilo. Hlavne sa vždy poteším, že sú tam aj ľudia so záujmom o normálnu hudbu, ktorí by sa na svetlo hudobného sveta bez súťaže nedostali. Tam majú príležitosť ukázať, čo v nich je a nájsť svoje publikum. Z každého takého interpreta mám úprimnú radosť. A čo sa týka Ondrejových komentárov, všetky ich komentujem sms-kami, lebo dakedy ma ide poraziť z toho, čo im hovoria. A minule, keď si zabudol telefón, sa vraj Paľo Habera dožadoval mojich sms-siek. Tak som ich musela posielať na jeho telefón (smiech)!
Ste mamou dcérky Rebeky. Význam jej mena naznačuje výbojnú „jazyčnatú“ ženu. Želali by ste si, aby taká vaša dcéra bola? Je to podľa vás v živote (a možno šoubiznise) výhoda?
Aká nenápadná otázka (smiech). Rebeka je krásne hebrejské meno a je jedno z tých dvanástich, ktoré som si v mladíckom optimizme pre svoje deti vymyslela. Ešte mohla byť Deborka, Dorotka, Rozárka, Samuel, Rafael atď. Rebeka nemá v druhom mene „r“, a chcela som, aby ho jej meno obsahovalo. A viete, aké bolo prvé písmenko či zvuk, čo Beky vydávala už ako trojmesačná? Dlhé „ŕ“ (smiech). A nemyslím si, že by kvôli tomu bola jazyčnica. Budem
však rada, ak bude silná a vo svete sa nestratí.
Turné má len šesť koncertných zastávok, práve kvôli bábätku. Venujete sa popri materstve v súčasnosti aj muzikálovým vystúpeniam?
Áno, hrám v projektoch, ktoré sú už naštudované, takže to pre mňa teraz znamená tú najjednoduchšiu prácu. S koncertovaním je to horšie. Je veľmi ťažké byť umelcom na šnúre a súčasne dobrou matkou. Ja nedokážem robiť nič na polovicu, ale tento stav ma k tomu neustále núti. Výsledkom je frustrácia na všetkých stranách. A práve preto e počet koncertov v rámci jedného výjazdu minimalizovaný a ide so mnou kamarátka, ktorá mi s Rebečkou pomáha. Takže si tie koncerty hodlám poriadne užiť!
Koncert v Žiline sa uskutoční 28. mája o 19. h v hoteli Holiday Inn.
Veronika Cvinčeková
Snímka archív LŠ
