Ako hodnotíte víťazstvo v ankete Slovenka roka, v ktorej ste získali ocenenie v kategórii Zdravotníctvo a zároveň ste sa stali aj Absolútnou Slovenkou roka 2025?
Ako veľké prekvapenie, s ktorým by som nebola polemizovala ani v tom najtajnejšom sne. Už samotná nominácia bola pre mňa nečakaná. Veľmi si to vážim, pretože ide o celospoločenské ocenenie, v ktorom sa odzrkadľuje to, čo ste za celý život dosiahli.
Bolo rozhodnutie pracovať v zdravotníctve jednoznačnou voľbou alebo ste rozmýšľali aj nad iným povolaním?
Jednoznačnou. Nemala som také obdobia, že by som chcela byť učiteľkou.
Kedy ste sa vlastne rozhodli, že sa stanete sestrou?
Mojím vzorom bola sesternica, ktorá bola v tom čase poslucháčkou Lekárskej fakulty v Košiciach a ja, ako mladšia, som ju vždy chcela napodobňovať. Dozvedela som sa, že žiačky strednej zdravotníckej školy majú síce prvé dva roky ťažšie, ale špeciálne predmety im hovoria oveľa viac, a tak som sa rozhodla, že nastúpim na strednú zdravotnícku školu. Po zdravotných problémoch mojej mamy nebola finančná situácia našej rodiny taká ružová, aby to otec zvládol sám. Ďalšieho štúdia som sa preto vzdala a zamestnala sa ako sestra. Uvedomila som si, že rozhodnutie ísť na odbornú školu mi pomohlo, pretože po gymnáziu by to bolo zložitejšie.
Hoci ste sa nestali lekárkou, ste vynikajúcou sestrou, ktorú teraz pozná už celé Slovensko. Prezradíte nám, ako vyzerali vaše pracovné začiatky?
Vďaka dobrej škole a triednej učiteľke, ktorá nás mala celé štyri roky na starosti po odbornej stránke a zaškolila nás do ošetrovateľstva, ma v práci žiaden výkon neprekvapil. Jediné, čo ma prekvapilo, bolo, že o termických úrazoch som vedela veľmi málo, keďže aj v rámci chirurgie bolo o popáleninách minimum informácií. Nástup na kliniku popálenín bol pre mňa výzvou, ale povedala som si, že ak to nezvládnem, vrátim sa do Prešova a zamestnám sa na chirurgii, ARO alebo traumatológii. Tieto odbory ma zaujímali najviac, keďže to vyžarovalo z môjho temperamentu.
Keď porovnáte vaše začiatky s dnešnou situáciou, je to veľká zmena?
Neviem, ako to vnímajú súčasné novonastupujúce sestry, ale zdá sa mi, že v rámci vzdelávania sa viac venujú teoretickým vedomostiam, ako praxi. Majú menej možností stretnúť sa s pacientom, urobiť výkony alebo byť pri ich vykonávaní. Dnešné sestry sú však zdatnejšie v jazykoch, vďaka čomu majú možnosť vyskúšať si prácu v zahraničí. Ak sa vrátia domov, prinesú nové pohľady a skvalitnenie práce.
Ako si spomínate na svoj prvý deň v práci?
Keď som prišla, pripadalo mi to ako bludisko. Veľký šok som zažila, keď som prvýkrát videla takzvanú francúzsku posteľ, ktorá mi pripomínala ponorku, a taktiež výkresovú bublinu, pretože som sa s tým v škole nestretla. O popáleninách som vedela veľmi málo, v knihách toho nebolo veľa a popáleninu som mala na praxi možnosť vidieť len raz. Vtedy som si pomyslela, že začiatkom roka odídem. Ale zostala som a môžem porovnať. Za tie roky sme na klinike zaviedli množstvo nových, špičkových medicínskych postupov, vďaka ktorým dnes dokážeme zachrániť aj pacientov, ktorí by kedysi možno nemali šancu. V podstate sa staráme o polovicu Slovenska, lebo takéto pracoviská, ako naše, sú len dve v celej krajine.
Ktoré dni boli pre vás tie najkrajšie a, naopak, tie najťažšie?
Najťažší deň v práci bol, keď v roku 1996 na korbe v Kežmarku vybuchli mladí vojaci a v priebehu hodiny sme museli vyprázdniť oddelenie. Vtedy som pôsobila ako staničná sestra a keď pristávali helikoptéry, urgentne sme si z Vojenskej nemocnice museli požičiavať prístroje na umelú pľúcnu ventiláciu. Neskôr sme ako prví dostali ALFU, počítačom riadený dýchací prístroj. Najkrajší deň bol vždy ten, keď z nemocnice odchádzalo dieťa, ktoré sme zachránili. Spomínam si na chlapčeka, ktorý v roku 1975 strčil ruku do mangľa, čo mu spôsobilo kontaktnú popáleninu tlakom. Ozval sa nám, keď skončil strednú aj vysokú školu, dal nám vedieť, keď sa ženil, priniesol nám tortu a dokonca sa s nami podelil aj o fotografie svojich detí.
Na ktorého z ďalších pacientov dodnes spomínate?
V roku 1973 tu bol jeden chlapček z Bratislavy, ktorý počas prázdnin súťažil s bratrancom, kto skôr vylezie na stĺp elektrického vedenia. Žiaľ, napokon prišiel o obe končatiny. Dodnes si spomínam, ako v noci po operácii plakal, že ho to veľmi bolí a pýtal sa ma, čo bude robiť, keď nemá rúčky. Na tú vetu som nevedela odpovedať, aj dnes sa mi tlačia slzy do očí. Ráno sa mu venovala psychologička. Po rokoch sme ho videli v televízii a dozvedeli sme sa, že je ženatý, má dvoch synov a pracovať dokáže nohami. Všetci sme plakali šťastím.
Na ktoré obdobia svojho profesijného života spomínate najradšej?
Svojím spôsobom boli zaujímavé všetky. Veľkým momentom však bolo, keď sme v roku 1975 organizovali prvú stredoeurópsku popáleninovú konferenciu v Košiciach, na ktorú prišlo veľmi veľa zahraničných lekárov a súčasťou bola aj sesterská sekcia. Na toto obdobie spomínam s hrdosťou. Bola som hrdá na to, kde pracujem, pretože to bolo progresívne obdobie a už vtedy sme dokázali robiť výskumy. V súčasnosti je popálených pacientov menej, a to aj vďaka vývoju technológií a kladeniu dôrazu na bezpečnosť. Pracovná úrazovosť, na ktorú bola zo začiatku zameraná naša klinika, sa znížila. Rozbehli sme preto plastiku s cielením nielen na úpravy po úrazoch, ale aj estetickú časť. Rovnako tak sa venujeme napríklad poúrazovým defektom či diabetickým nohám.
Ako vnímate prácu sestier a ich ohodnotenie v spoločnosti?
Myslím si, že zdravotníci nemali ohodnotenie v spoločnosti asi nikdy. V súčasnosti sa o tom ale viac rozpráva a ja verím, že sa dožijem, aj keď už nebudem v praxi, že to ohodnotenie spoločnosti bude oveľa vyššie. V našej nemocnici však bola ľudskosť vždy postavená vysoko a vládne tu rodinná atmosféra. Svedčí o tom aj to, že u nás pravidelne organizujeme Deň sestier, Deň rodiny a oceňovanie osobností roka, kde sa všetci spoločne stretávame.
V rokoch 1986 – 1990 ste aktívne spolupracovali na kampani pre materské a základné školy, ktorá bola zameraná na prevenciu detských popáleninových úrazov. Myslíte si, že dnešná osveta je postačujúca alebo takéto kampane na školách chýbajú?
Takéto kampane by sa mali robiť nielen na školách. Mali by sa upozorňovať aj rodičia, ktorí mnohokrát nepredvídajú, čo dokáže šálka vriacej kávy a nevedia, pri čom všetkom môže dôjsť k úrazu. S kampaňou sme vtedy začali podľa vzoru švédskych kolegov.
V minulosti ste dokonca organizovali aj letné tábory, na ktoré chodievali deti po termických úrazoch. Ako si na toto obdobie spomínate?
Tábory sme dokázali organizovať vďaka nadácii, ktorú sme založili pre pacientov po termických úrazoch. Zamerané boli na psychickú podporu a rehabilitačnú liečbu. Takéto tábory boli veľmi prínosné. Deti sa spoznávali, vedeli, že v tom nie sú samé. Vážili si to a boli šťastné, rovnako tak aj rodičia. Vždy tam boli prítomné 2 – 3 sestry, 2 fyzioterapeutky, lekárka a psychológ. Ten bol veľmi nápomocný, pretože učil deti, ako sa majú správať a reagovať na nevhodné komentáre iných detí, ktoré bez toho, aby vážili svoje slová, komentovali ich jazvy. Psychológ pomáhal aj nám, vysvetľoval nám, ako sa máme správať k pacientovi, ako si k nemu nájsť tú správnu cestu a chváliť ho za pokroky.
Čo vám povolanie sestry dalo, prípadne vzalo?
Určite dotvorilo moje životné hodnoty. Nedá sa povedať, že by mi niečo vzalo. Skôr som sa v tomto povolaní našla. Prácu som vykonávala a stále vykonávam s odovzdaním. Rozmýšľam, ako niekomu pomôcť a nie nad tým, že sa niečo nedá. Rovnaký postoj majú aj moje kolegyne. Napriek tomu, že sa na klinike stretávame s veľkým utrpením pacientov aj ich rodín, čo je náročné nielen po psychickej, ale aj fyzickej stránke, na pracovisku sme mnohé spoločne zotrvali už od nástupu.
Mala vaša práca vplyv aj na váš súkromný život?
Áno, manžel si ma tu našiel. Po ukončení Lekárskej fakulty začal pracovať v našej nemocnici, v ktorej pôsobil na Internej klinike. Pred vojnou bol v rámci cirkulácie aj na popáleninách, kde sme sa spoznali. Bola to láska na prvý pohľad. Počas vojny sme si písali listy a po nej sme sa začali stretávať. Teraz sme spolu už 45 rokov.
Ako sa dokážete po náročnom dni v práci odreagovať?
Mám rada folklór, spev, hory, prechádzky a Vysoké Tatry, kam som chodila s rodičmi, neskôr s deťmi a v súčasnosti s vnúčatami. Mám rada aj vážnu hudbu, koncerty, divadlo, opery.
Nikdy ste neoľutovali, že ste sa zamestnali v zdravotníctve?
Nikdy. Uplatnila som sa plnohodnotne, našla som sa v povolaní a zistila, že nie je zaujímavé, na akej pozícii, ale ako pomáhate ľuďom. Neviem si predstaviť, že by som zostala doma. Nemáme záhradu ani dvor a som plná energie. Taký bol aj môj otec, ktorý manuálne pracoval do svojich 75. rokov.
Máte pre začínajúce kolegyne nejaký odkaz?
Aby sa pozerali otvorenými očami, načúvali starším kolegyniam, vnímali pacienta tak, ako keby to bol ich najbližší. Dovolím si povedať, že aj medzi dnešnými mladými dievčatami je veľa empatických ľudí, ktorí si túto prácu zamilujú. Ako sestra som v Nemocnici AGEL Košice-Šaca nikdy nepocítila, že znamenám menej, ako lekári. Tí nás vždy oceňovali. Myslím, že v našej nemocnici nielen sestry, ale aj lekári nájdu naozaj vynikajúce pracovné podmienky a uplatnenie, môžu sa tu ďalej vzdelávať a robiť špičkovú medicínu.
KTO JE HELENA KAPTUROVÁ?
V roku 1973 ukončila Strednú zdravotnícku školu v Prešove a v roku 1988 Pomaturitné špecializačné štúdium – ošetrovateľská starostlivosť o dospelých. Do Nemocnice AGEL Košice-Šaca, ktorá šesťkrát po sebe získala titul nemocnica roka, nastúpila v roku 1973. V rokoch 1986 – 1990 aktívne spolupracovala na kampani pre materské a základné školy, ktorá bola zameraná na prevenciu detských popáleninových úrazov. Bola spoluorganizátorkou letných táborov pre deti po termických úrazoch, ktoré boli zamerané na psychickú a rehabilitačnú starostlivosť. Spolu s ostatnými sestrami sa podieľala na vzdelávaní detí počas ich dlhodobej hospitalizácie a vytváraní príjemného prostredia (napr. hranie bábkového divadla)... V rámci Kliniky popálenín a rekonštrukčnej chirurgie sa pričinila o zavedenie bariérového prístupu ošetrovania popálených pacientov, prípravu zásad ošetrovania popálených pacientov a vypracovania viacerých manuálov. Zároveň je spoluautorkou prvej odbornej literatúry pre študentov stredných zdravotníckych škôl s názvom Ošetrovanie popálených a spolupracovala vo výskumnom tíme na projekte Náhradné kožné kryty pre popálených pacientov v spolupráci s Univerzitou veterinárneho lekárstva. Počas svojho profesijného života sa aktívne zúčastňovala na popáleninových kongresoch s medzinárodnou účasťou v rámci Českej i Slovenskej republiky. V marci 2009 sa stala finalistkou súťaže Sestra roka 2008. V máji 2009 si prevzala ocenenie Slovenskej komory sestier a pôrodných asistentiek Biele srdce na republikovej úrovni v kategórii sestra – manažér a v máji 2009 aj ocenenie Biele srdce na regionálnej úrovni.
Nemocnica AGEL Košice-Šaca
Je modernou, dynamicky sa rozvíjajúcou nemocnicou s viac ako šesťdesiatročnou tradíciou. Šačianske zdravotnícke zariadenie je jednou z dvoch slovenských nemocníc, ktoré sa môžu prezentovať certifikátom kvality a bezpečnosti poskytovania zdravotnej starostlivosti Spojenej akreditačnej komisie. Nemocnica, ktorá až šesťkrát po sebe zvíťazila v ankete INEKO, je od roku 2016 ako jediná na Slovensku certifikovaná Medzinárodnou futbalovou federáciou ako FIFA Medical Centre of Excellence. V Nemocnici AGEL Košice-Šaca v spolupráci s Kardiocentrom AGEL Košice-Šaca prevádzkujú ako jediní na východnom Slovensku multidisciplinárne centrum roboticky asistovaných operácií.
