Ako sa začal príbeh SOHO?
Začali sme fitkom v roku 2010. Išli sme vtedajším trendom, keď dominoval spinning, zumba a ďalšie kolektívne cvičenia. Neskôr sa to celé vrátilo do starých koľají. Súčasťou fitka bola aj malá sauna, no tá vyhorela. Majiteľovi budovy Jurajovi Málikovi som stále hovoril, že sauna by sa do týchto priestorov náramne hodila. Patrí mu obrovské poďakovanie, pretože je otcom všetkých myšlienok. Vznikla teda prvá sauna. Chceli sme to vyskúšať – a funguje to dodnes.
Wellness je vašou výkladnou skriňou SOHO. V čom je také jedinečné?
Písal sa rok 2018. Bolo to náročné obdobie, no ľudia si postupne začali zvykať. Potom však prišiel kovid a všetko sa zastavilo. Neskôr nám napadla myšlienka doplniť spoločenskú časť, kde by prebiehali saunové a parné rituály. Dohodli sme sa so šikovnými saunamajstrami, ktorých to baví, a v kombinácii s mladým tímom na prevádzke to odvtedy funguje výborne. Zákazník väčšinou hľadá v saune pokoj a ticho. U nás je to skôr spoločenská udalosť, najmä počas víkendov. Aj ja som bol spočiatku prekvapený, že to ľuďom vôbec neprekáža. Myslím si, že tento spoločenský kontakt vyhľadávajú (smiech). Je to paradox, ale väčšina hostí k nám prichádza aj preto, aby sa porozprávala, a postupne sa tu vytvorila silná komunita. Teší ma aj to, že referencie ľudí z iných regiónov na naše služby sú veľmi pozitívne. Oceňujú rituály, dizajn aj celkovú atmosféru a odchádzajú s dobrými pocitmi.
Viete sa teda oprieť najmä o skvelý kolektív?
Nikdy to nebolo a nebude iba o mne. Musíte mať okolo seba kvalitných ľudí. Pracujem s mladými šikovnými ľuďmi, ktorí to robia srdcom, a za to im úprimne ďakujem. Dávajú do toho energiu, baví ich to, vidia v tom zmysel – a to je skvelé.
Pred dvoma rokmi ste otvorili aj reštauráciu. Bol to dobrý nápad?
Gastrobiznis je trochu iný. Úprimne, predstavoval som si to jednoduchšie, než aká je realita (smiech). Fungujeme najmä na obedovom menu, kvalitná káva je samozrejmosťou a postupne sa to rozbieha. Veľkou výhodou je aj parkovisko a kvalitná strava pripravovaná z domácich surovín. Postupne sa staviame na nohy. Mojím cieľom je dostať v lete ľudí na terasu, kde budú grilovačky a celková pohoda.
Ste jedným z veľkých podporovateľov žilinského ženského volejbalu. Prečo?
Milujem šport, to o mne vie asi každý. Oslovil ma jeden z hlavných sponzorov klubu Michal Kozáček s otázkou, či by hráčky mohli využívať naše fitko a sauny. Sám dobre viem, čo všetko predstavuje príprava športovca. Neskôr som sa spoznal s trénerom Nemanjom Ristićom aj s prezidentom klubu Daliborom Andrisíkom a oboch si veľmi vážim. Srbský tréner je svojím spôsobom výnimka – mnohí šikovní ľudia zo Slovenska odchádzajú do zahraničia, no on prišiel k nám, čomu doteraz celkom nerozumiem (smiech). Klubu poskytujem služby s radosťou a som na to hrdý. Na ich zápasy chodí aj tisíc ľudí a pritiahnuť dnes takýto počet divákov na šport je naozaj obdivuhodné.
Vaše služby miluje aj spomínaný tréner Ristić. Vraj sa v saunách cíti ako doma, je to pravda?
Rád sa chváli, že vydrží pri rituáloch najdlhšie zo všetkých, no máme tu aj väčších „borcov“, než je on (úsmev). Skôr s ním hrávam šach, kde sa ešte musí poriadne zlepšiť. Kiežby sme mali na Slovensku viac takých športových odborníkov. Navyše je to rovný a férový človek, čo si nesmierne vážim.
Šport vás živí už 16 rokov. Stále vás to baví, alebo sa dostavuje aj vyhorenie?
Mám vlastný systém tréningu. V skupine dvanástich ľudí sa snažím potiahnuť celý kolektív. Stále ma to baví čoraz viac. Je tu dobrá atmosféra a v takom prostredí dokážete bez problémov vydržať aj dvanásť hodín denne.
Pri zmienke o žilinskom športe – kde vy osobne vidíte najväčšie zlyhania?
Vo financovaní. Kluby míňajú veľké peniaze na prenájom priestorov, ktoré by mala samospráva v rámci podpory športu zabezpečiť bezplatne. Polovicu rozpočtov potom pohltia náklady na prenájmy a nezostáva dostatok financií na kvalitných trénerov mládeže. Tento problém sa následne prenáša do ďalších kategórií a pretrváva dlhodobo.
Stojíte aj za úspechmi fitnessky Anny Miklovej. Je to pre vás pocit skutočného zadosťučinenia?
Je to výnimočná osobnosť, v ktorej sa spojil talent s obrovskou chuťou a silou ho rozvíjať. Trénujem ju od jej deviatich rokov, no v poslednom období sme boli skôr tréningoví partneri než klasický vzťah tréner – zverenec. Málokto vie, čo všetko dokázala vyhrať. Dôvody, prečo sa jej to podarilo, by však boli na dlhšiu debatu. V našom prípade bola cesta cieľom – a tak to má byť. Bola to skvelá cesta a myslím si, že práve táto filozofia je najlepšia pre mladých športovcov.
Váš odkaz čitateľom Žilinského večerníka a športovcom?
Každé mesto sa môže najviac pochváliť športom a kultúrou. Bol by som rád, keby aj firmy, ktoré majú finančné zdroje, podporovali športové kluby. Zmeniť myslenie je dlhodobý proces, no tieto základné veci sa určite dajú posunúť správnym smerom.
