Táto stránka využíva cookies. Používaním tejto stránky súhlasíte s používaním cookies. ×

Žilinský Večerník

28. máj 2020 | Viliam
| 7°C

Šport

Strastiplná cesta Mareka Hrivíka do Žiliny: Bol to riadny masaker!

Koronavírus preverí každého človeka po svojom nevynímajúc špičkových športovcov. Príbeh ako z filmu si bude dlho pamätať slovenský reprezentačný hokejista Marek Hrivík (28). Domov do Žiliny sa po ukončení sezóny vo švédskom Leksande vrátil doslova v hodine dvanástej. Nielen o jeho dlhej ceste autom porozprával Žilinskému večerníku už z domácej karantény.

04.04.2020 | 13:15

Ako ste sa dostali domov do Žiliny v týchto hektických časoch? Predsa prísť zo severu Európy domov okrem leteckého spojenia nie je nič jednoduché.

12. marca sme odohrali posledný zápas, ten už bol otázny a hral sa bez fanúšikov. Čakali sme na rozhodnutie ligy ako bude súťaž ďalej pokračovať, keďže Leksand mal hrať baráž. Mali sme tri dni voľno a nejak som predpokladal, že akým smerom sa bude situácia vyvíjať. Sobotu 14. marca nám presne na obed  oznámili koniec ligy, našťastie som mal vopred všetky veci pobalené, naštartoval auto a vydal sa na cestu domov.

Akú trasu ste zvolili?

Bol som na štadióne zhruba okolo tretej poobede, stihol sa s niekým rozlúčiť a utekal na juh Švédska cez Malmo na trajekt. Nedeľu ráno som vystúpil v nemeckom Rostocku, potiahol sa na Rakúsko a potom sa len rýchlo ponáhľal do Žiliny. Mám pocit, že okolo šiestej večer som už bol doma na byte.

To vyzerá, že ste cestovali akoby bez prestávky?

Sedel som len v aute, teda okrem tankovania. Na niektorých úsekoch som išiel trošku rýchlejšie a celkom som sa obával, čo sa bude diať na hraniciach. Okrem drobných kolón to bolo celé okej. Snažil som sa spraviť veľa kilometrov, aby som bol na Slovensku, lebo stále som dostával informácii, že sa zatvárajú hranice.


 

Stihli ste to v hodine dvanástej.

Aj mne sa zdá, lebo Nemci už potom zatvárali hranice. Na ďalší týždeň by som sa domov autom nedostal, určite by som letel do Viedne. Nuž, dobrá skúsenosť do života, ale bol to svojím spôsobom riadny masaker.

Ako vyzerá váš domáci pobyt  v nútenej 14 dňovej  karanténe?

Nemôžem opustiť byt. Jedlo riešim cez kamarátov či rodinu, ktorí mi položia stravu pred dvere. Mama sa o mňa stará príkladne, takže prežívam toto celé z obývačky, spálne a balkónu. Je to mierny paradox, že človek pri tom zhone tuží byť doma a nič nerobiť. Teraz to nastalo a je to dosť na nervy, len prvýkrát v histórii môžeme zachrániť svet sedením na zadku, tak hádam to naša spoločnosť pochopí.

Ako reagovalo Švédsko na hrozby šírenia koronavírusu?

Úprimne? Nič sa nedialo. Spočítali prvých dvesto nakazených a že ďalej to počítať nejdú. Sú otvorené školy, všetko funguje. Švédi to berú ako klasickú chrípku, ak sa niekto cíti chorý, tak má ostať doma a zostane doma pokiaľ mu bude lepšie. Takto nám to bolo tlmočené, proste oni z toho nerobia paniku. Sám neviem či to je dobrý prístup, no je to dosť odlišné oproti Slovensku.

Čo sa vám víri hlavou, keď neustále sa rozoberá táto téma?

Že šport je na poslednom mieste. Ľudia to majú ťažké, keď nemôžu zarábať a postarať sa o svoje rodiny. Verím, že čoskoro bude vakcína nech sa to celé konečne zastaví. Táto situácia nepomáha absolútne nikomu.

Prelaďme na hokej, vo švédskej Elitserien skončil váš Leksand na predposlednej priečke. Čím si to vysvetľujete?

Po dobrom štarte sme prehrali asi dvanásť zápasov v rade, tiež som vôbec nebodoval a potom nám vymenili trénera. Znova sa to naštartovalo, len to už bolo dosť neskoro. V našom tíme sme mali viac mladých chlapcov, ktorí vybojovali postup a hrať pre nich najvyššiu švédsku ligu bol veľký skok.

Ostanete v Leksande aj nasledujúci súťažný ročník?

Predstavitelia klubu boli so mnou veľmi spokojní, chceli by ma aj do ďalšej sezóny. Skôr sa pozerám po inom tíme, lebo mimo hokeja je Leksand malé 6 – tisícové mestečko a niet tam, čo robiť. Toto ma celý rok dosť ubíjalo, pretože oproti takému New Yorku je to veľký nezvyk. Som sám bez priateľky, čo zas veľa spoluhráčov malo pri sebe priateľky, manželky i deti. Voľný čas nebolo s kým ani tráviť.

Kde si viete predstaviť svoju budúcnosť?

Mám veľa ponúk zo švédskych top tímov, tiež uvidíme na vývoj v Rusku. Kluby nechcú rozdávať kontrakty, ak sa nezačne nová sezóna včas. Väčšinou sa dohodnú na ústnom kontakte a podpíše zmluva, až keď začne liga. Dávam tomu čas, mám veľa ponúk a čakám na vývoj situácie.

Posledné roky ste smoliarom na vážnejšie zranenia, z tohto pohľadu bola aktuálna sezóna vydarená?

Áno, odohral som 46 zápasov z celkovej porcie 52 duelov. Boli za tým len drobné problémy ako chrípka či menšie zranenia. Konečne som rád, že po dvoch rokoch trápenia je to v pohode.

Dobrý zdravotný stav vás predurčoval aj do nominácie na majstrovstvá sveta, súhlasíte?

Neviem. Podľa mňa som mal dobrú sezónu (v Leksande dal 12 gólov a pridal 18 asistencií – pozn. red.), ak by som dostal šancu, tak by som išiel. Tiež od roku 2014 som nebol na majstrovstvách, určite by som si chcel urobiť vo Švajčiarsku dobrú náladu pred novou sezónou. Je to škoda, no ako som spomínal máme iné priority ako šport, čo je pochopiteľné.

Sledujete ako odchovanec dianie v žilinskom hokeji?

Nemám detailné informácie, len Žiline by pasovalo hrať extraligu. Bol som osobne na poslednom zápase baráže, a to vypadnutie bolo pre mnohých veľký šok. Pamätám si ako malý chlapec postup do extraligy, potom aj titul. Nuž extraliga bola pre mňa v Žiline ako samozrejmosť a len dúfam, že to mesto dá hokej dokopy a vráti sa hokej na najvyššiu úroveň.

 

Autor: Juraj Vnuk, redaktor

Foto: archív M.H.

Najnovšie vydanie
Predplatné
zilinskyvecernik_monitor_prod