Žilinský Večerník

Taoizmom, tradič­nými čínskymi bo­jovými umeniami a ich zdravotnými cvičeniami, sa Miloš Bachár venuje viac ako pätnásť rokov. „Pred dvadsiati­mi rokmi som začínal s jo­gou, spravil som si certifi­kát,“ prezradil nám. Dnes je joga mimoriadne obľúbe­ná. Možno povedať, že Mi­loš jej prišiel na chuť, kým sa u nás ešte len zakoreňo­vala. Nejakým spôsobom ho to však neuspokojovalo. „Nebolo to jednoducho pre mňa.“

ČÍNSKE BOJOVÉ UMENIA

Hľadal teda niečo oso­bitejšie, no zároveň hl­boko zakorenené v tra­dičnej ázijskej kultúre. Objavil tradičné čínske bo­jové umenia. Medzitým sa aj súťažne venoval športu, konkrétne thajskému boxu. No silnejšie ho zlákala Čína a jej tisícročiami overená múdrosť, starobylosť a ná­hľad na človeka ako celok zakorenený v prírode. Začal teda prenikať hl­boko ku koreňom čínskej tradičnej kultúry a obja­vil taoizmus. Ten vychádza z predpokladu, že ľudské telo a jeho emočná stránka sú je­den prepojený celok. Tao­istické cvičenia sú súhrnne nazývané ako Nei gong (nej kung), v preklade vnútorná práca. „Bol to hlavný popud môjho štúdia v Číne, učiť sa autenticky tam, kde vyteká rieka — pri prameni.“ Preto sa rozhodol ísť do kolísky ta­oizmu, do pohoria Wudang. Miloš zastáva názor, že: „Keď sa nevenuješ sám sebe, ne­môžeš sa venovať ani iným.“ Preto skôr, ako sa tam vy­bral študovať, vyhľadával kvalitných učiteľov (ktorých často našiel až za hranica­mi Slovenska), rôznych maj­strov, ktorí sa vyznajú v kul­túre, ovládajú čínsky jazyk a poznajú autentické po­stupy. Sám sa začal učiť po čínsky, aby sa vedel v tom­to jazyku dohovoriť. „Mám priateľov sinológov, ktorí mi v tom pomáhajú.“

ŽIVOT V CHRÁME

Miloš bol v Číne už dvakrát vo Wudangských horách, v provincii Hebei. Na mies­te, kde sú korene taoizmu. Prvýkrát strávil dva mesia­ce v chráme Yu xu gong (ju su kung) a viac-menej sa učil v škole. Druhýkrát šiel sám, ešte hlbšie do hôr, a to minulý november. Býval v chráme Zixiao gong (c-siao kung), v ktorom žili mníšky. „Podmienky boli dosť drs­né. Bolo tam zima a nekúrilo sa,“ povedal. „Život v chráme bol veľa o fyzickej práci,“ prezra­dil. „Bol vcelku miestom šumu a ruchu už od skorého rána. Staršie mníšky mi veľ­mi pripomínali naše babky na poliach. Celý deň trávi­li jesennou starostlivosťou o záhradu, uskladňovaním zeleniny na zimu, úpravou pôdy.“ Občas im s niečím pomohol aj on. Miloš občas stretával osa­melých jedincov alebo sku­pinky vracajúcich sa z okoli­tých hôr, často s tradičnými zbraňami, ktoré sú dodnes súčasťou čínskych bojových umení. Nemávali nijaké for­málne cvičenie. „Meditá­ciu a cvičenie si spravidla riešil každý sám. V skorých ranných hodinách. Spoloč­ná bola len ranná a večer­ná ceremónia. Ak bol nie­kde problém či nejasnosť, išlo sa za učiteľom alebo za niekým starším. Vcelku bolo pre mňa príjemnou zme­nou byť medzi niekým, kto trávil väčšinu času na vzdu­chu a manuálne pracoval. Je to rozdielne prostredie aj atmosféra.“

MIESTO, KDE ŽIJÚ NESMRTEĽNÍ

Hneď vedľa chrámu bol mi­moriadne pôsobivý a sta­robylý komplex budov, funkčných záhrad a terás s krásnym výhľadom na hory. „Xian Ren Shi (sien rén š), miesto, kde žijú nesmrteľní. Na tomto tichom mieste som veľa času strávil cvičením a sebazdokonaľovaním alebo len pitím čaju.“ Pre väčšinu ľudí bolo toto miesto uzavreté. Jednak ide o mníšske ubikácie, a jed­nak sa tu koná výučba Dao Shi alebo Fang Shi (tao š, fang š) taoistických uči­teľov a majstrov, aby odo­vzdali mladšej generácii to, čo siaha až ku koreňom čín­skej civilizácie, ako i univer­zálnej múdrosti ako súčasť celosvetového dedičstva. Z pokolenia na pokolenie, už tisícročia. „Toto miesto bolo doslova nabité pozna­ním. Proste genius loci.“ Ako doplnil, všetko malo akúsi vlnu, prirodzenosť. „Občas sa konali tzv. pouče­nia pre príchodzích, pozva­nia na čaj alebo jedlo. Roz­právalo sa o Tao (dao) ceste a jeho praxi. Po jedle sa cho­dilo v skupinkách alebo po jednom na menšie prechádz­ky. Osobne som v tom našiel odpoveď na mnohé naše ne­duhy a to, čo sme si nazvali „civilizačnou chorobou“.“

CVIČIŤ? NAJLEPŠIE VONKU

Miloš povedal, že sa cviči­lo na čerstvom vzduchu. Za každého počasia. „Nejeden deň kropil dážď, niekedy zase začalo husto snežiť,“ pre­zradil. Vždy sa cvičilo ráno, tesne po šiestej hodine, keď sa noc mení na deň a je naj­priaznivejšia doba na prax. Bez výhovoriek, zbytočných slov, v úplnej tichosti. Zaha­lení len rannou hmlou. „Je niečo, čo môže byť krajším začatím dňa?“ Oblečený bol tiež jedno­ducho. „Nikto tam nenosí teplé, a tobôž nejaké ume­lé „technické“ oblečenie, iba bavlnu. Nosia voľné veci, lebo pokožka musí dýchať, všetky póry v tele musia pracovať.“

MS. GUO

Miloš sa učil u viacerých učiteľov, ako sú Yuan Xiu Gang, Zhong Xue Yong alebo Wang Xing Qing. Všetko ostrielaní taoistic­kí majstri, za ktorými chodí mnoho ľudí po radu alebo pomoc. Celkovo učia kva­litnejšie žiť a byť viac otvo­rený samým sebe a prírode. Jednou z jeho učiteliek bola aj Ms. Guo, s ktorou žili v jednej domácnosti. Dala mu veľa praktických rád. „Čo sa týka taoistic­kej kultivácie, bola ochot­ná zodpovedať nekonečné množstvo mojich otázok. Denne praktikovala naťa­hovacie cvičenia Dao yin (tao jin), Tai ji Quan (tchaj ťi čchuan), meč Jian (ťien) meditáciu a špeciálnu praktiku v ľahu Shui gong (šui kung). Celý život za­svätila štúdiu taoistickej medicíny Dao yi (ta oji), pre ktorú ju vyhľadávali mno­hí a sama nikdy neodmiet­la príležitosť pomôcť. Tiež sama usilovne študova­la a dochádzala za svojím učiteľom Wang Daokem,“ priblížil nám ju. Doplnil: „Z drilovania dokonalos­ti techniky do najmenších detailov sa časom stáva vir­tuozita a skutočné bohat­stvo obsiahnuté v nás a ži­vote samotnom.“ Okrem učenia Ms. Guo aj vyvárala — rôzne bylin­né zmesi a jedlo, ktoré nie­len zahrialo, ale i liečilo zvnútra. A čo sa v Číne je­dáva? „Ryža, cestoviny a se­zónne potraviny.“ V období, keď tam Miloš bol, sa jedli najmä reďkvičky, pór, ces­nak a zázvor.

ICH SVET JE INÝ

S Milošom sme sa nezho­várali iba o cvičení, ale aj o ľuďoch. Číňania sú, podľa neho ľudskejší. „Akoby ozajstní. Sú to ľudia, kto­rí majú obyčajný úsmev, emócie, nehu... V tom normálnom, prirodzenom rozhraní. Ťažko sa to vy­svetľuje či opisuje. Ázia je celkovo iná. Jej korene, jej kultúra. Nám je veľmi vzdialená.“ Podľa jeho slov, v Číne vraj môžete byť dnes čím len chcete. Avšak po prvé sa musíte uživiť sám a po druhé nestarať sa do vlády a politiky štátu. Preto tam napríklad v rámci nábožen­ských aktivít rastie popula­rita aj medzi mladou gene­ráciou. „Mnohí z nich robia nejaký čas, aby mali kapitál na život v ústraní. Žijú často v upravených jasky­niach, domoch, postave­ných príbytkoch po jednom či v skupinkách.“ Podľa Miloša záujem mladej generácie o tradič­nú kultúru stúpa. Často navštevujú staršiu generá­ciu, cestujú za vedomosťa­mi a učia sa. Aj Miloš učí praktiky majstrov ďalších ľudí. Sna­ží sa pritom odovzdať ich čo najautentickejšie. Ich prínos pre našu spoloč­nosť vidí v lepšom fyzic­kom i emočnom zdraví ako celku. Okrem toho aj píše články na témy zdravie a tradícia, ktoré mu uve­rejňujú v Česku a pracu­je na prekladoch kratších textov.

Taoistická meditácia
Taoistická meditácia Nei Dan (nie tan) značí v preklade vnútorný liek, elixír. Označuje sa aj ako vnútorná alchýmia. Často je opisovaná ako prís­ne strážené tajomstvo. Je to však iba preto, lebo vyžaduje od adepta celoživotné od­hodlanie a niekoľkohodinovú dennú prax v rôznych časo­vých úsekoch dňa, mesiaca alebo roku, ako i dohľad skúsenejšieho adepta. Je to celoživotné štúdium, nie zále­žitosť kurzu.