Dlho pripravovaný 7. ročník turistického pochodu pri príležitosti oslobodenia obce Štiavnik sa predsa len uskutočnil. Počasie sa nedá kúpiť, a nedá sa ani naprogramovať, a preto z pôvodného termínu 2. 5. sa pochod presunul na sobotu 9. 5.
ŠTIAVNIK. No aj v túto druhú májovú sobotu to zavčasu ráno nevyzeralo vôbec na turistiku. Krátko pred siedmou hodinou sa spustil silný dážď, a tak mobilné telefóny vyzváňali jedna radosť. Všetci volajúci mali len jednu jedinú otázku: Ide sa či nie?
Dážď postupne ustal a my, čo máme radi štiavnickú prírodu, sme prišli na zraz, ktorý sa konal pred budovou základnej školy. Po slávnostnom príhovore starostu obce Štefana Vároša sme sa „štiavnickou lentilkou“ presunuli až ku urbárskej píle a odtiaľ po oranžovej značke sme postupne prešli cez Kamenné, Široké, Jasenovské lúky, Jedličníky až na Ustrigeľ, na miesto, kde 27. 8. 1944 zhavarovalo americké bombardovacie lietadlo B 17. Silasovi M. Crasemu sa ako jedinému z 11‑člennej posádky lietadla podarilo ostať na slobode vďaka nezištnej pomoci Štiavničanov, hlavne Anny Možuchovej a Pavla Rezáka, ktorí ho 8 mesiacov ukrývali.
Na jar 1945 sa mu podarilo dostať sa do Prahy na americké veľvyslanectvo. Deviati členovia posádky sa dostali do nemeckého zajatia a poslednému sa pri zoskoku neotvoril padák.
Na mieste, kde je ešte veľa roztavených plechov, sme osadili pamätnú tabuľu a tej najmladšej generácii sme popísali udalosti vojnových rokov v našej obci. Po krátkom oddychu sme už len zostupovali. Štiavnická dolina je neskutočne dlhá a rozprávkovo prepletená nekonečne dlhými cestičkami a chodníkmi. Na začiatku pochodu sa zdalo, že stúpame až k nebesiam no a pri návrate zase, že klesáme do nekonečných hlbín štiavnických dolín. Na Vrchu Háj dostali všetci účastníci pochodu od organizátorov z obecného úradu, CVČ a lesného spoločenstva občerstvenie a účastnícky diplom. Tu sme si aj poopekali „gelatku“ a trošku dali zabrať aj našim hlasivkám, keď sa svojej heligónky ujal náš starosta. No keď sme zbadali nad nami sivé mraky, rýchlo sme pobalili svoje ruksaky a hybaj dole k Nemčákovému zhorenisku a k penziónu Šútorka. Tam už bola naša „lentilka“, ktorá nás priviezla späť do centra obce. Len čo sme vystúpili z autobusu, už pršalo a tak my starší sme si dali v Spolku po dobrom pivku, tí mladší si pochutnali na výbornej zmrzline. My Štiavničania sme už boli len krôčik od svojich domov, no Setechovčania a Petrovčania mali pred sebou ešte zopár kilometríkov navyše. Boli sme unavení, ale šťastní, veď mnohí z nás sa na miesta dnešného pochodu vrátime až vtedy, keď sa turistická trasa k zostrelenému lietadlu bude opakovať.
Vlado Čvapek
Snímka autor
