Táto stránka využíva cookies. Používaním tejto stránky súhlasíte s používaním cookies. ×

Žilinský Večerník

23. august 2019 | Filip
| 19°C

Kultúra

V každom mojom filme sa nachádza skrytý autoportrét

Na konte má obrovské množstvo medzinárodných ocenení. Dokumentarista, narodený v Žiline, dotýkajúci sa tém, ktoré sú pre iných buď priveľké sústo, alebo naopak, úplné tabu. Jaroslav Vojtek.

10.02.2014 | 13:42

Chceli ste sa venovať filmom už od raného detstva?

K filmovaniu ma priviedla kniha. Ako chlapec som čítal dobrodružné knihy Karla Maya, Defoa, všetky Verneovky. S napätím som išiel do kina na film Winnetou. A tu nastalo prvé sklamanie. Film vôbec nenapĺňal moje predstavy, ktoré som si vizualizoval pri čítaní. Všetci hrdinovia boli učesaní, vo vyžehlených kostýmoch, a to ma sklamalo. Veril som, že realita na divokom západe musí byť drsnejšia, nebezpečnejšia. To bol podnet k fotografovaniu. K hľadaniu reality, pravdy okolo seba. Záujmom a témou mojich fotografií bol človek. Pokúšal som sa dostať na štúdium fotografie, ale neúspešne. Vtedy som sa začal zaujímať o dokumentárny film, v ktorom bolo možné túto realitu a autenticitu zachytiť. Na druhýkrát ma zobrali na VŠMU, réžiu dokumentárneho filmu. Tu som mohol naplniť svoje túžby, zachytiť človeka v jeho pravdivom prostredí s jeho skutočnými radosťami, vzťahmi, starosťami, filozofiou...


Kedy nastáva ten moment, keď si poviete – o tomto idem robiť film?

Keď v tom vidím príbeh. To je pre mňa dôležité. Lebo v príbehu môžeme nachádzať vzťahy, témy, nechávať v ňom odkazy, ktoré chce autor povedať. Za čias socializmu takýto typ dokumentárneho filmu nebol. Točili sa väčšinou propagandistické a náučno-populárne filmy. Až na niekoľko autorov ako Slivka, Hanák, Ursíny, ale to bolo málo a väčšinou ostali v trezoroch. Tiež je pre mňa dôležité, že ľudia, o ktorých nakrúcam, sú ochotní podeliť sa so svojím životom. Niekedy mám pocit, že si ma tie témy a príbehy našli samy. Možno si ich podvedome priťahujem, neviem. Ale verím v silu myšlienky, jej energie.
 

Čo je podľa vás na vašich filmoch signifikantné?

Myslím, že je to skrytý autoportrét, ktorý sa nachádza v každom mojom filme. Každý je autentický aj v tom, čo práve prežíva. Postavy vo filme sú akoby predstaviteľmi mňa. Nesú v sebe tému, ktorú aj ja práve riešim. Takže každý film je akoby takou vlastnou terapiou. Chcem cez film pochopiť tému, ktorú práve žijem. Nedá sa oddeliť film, ktorý nakrúcam, od môjho osobného života. Myslím si, že je veľmi dôležité pre autora, aby bol autentický a pravdivý v téme, ktorú nakrúca. Aby jej rozumel cez seba, svoje skúsenosti.
 

Aký film pripravujete teraz?

Práve som v dokončievacej fáze svojho hraného debutu Deti, ktorý by mal v lete alebo na jeseň prísť do kín. Tiež dokončujem celovečerný dokument do kín o autistoch a ich rodičoch.
 

Teraz by som sa rada oprela o tému „rómskej problematiky“. Ako vidíte situáciu na Slovensku v zaobchádzaní s nimi, príp. aj v porovnaní s inými krajinami?

Všetci dobre vieme, že je to dlhodobý problém z pohľadu minulosti aj budúcnosti. Rómovia mali svoje remeslá ako kováči, muzikanti, veľmi dobre vedeli pracovať s drevom. Vedeli žiť s komunitou na dedinách. Opravovali hrnce, hrávali. Toto sa narušilo represívnym riešením komunistami, keď ich separovali a vzali im ich tradičnú obživu. Nahnali ich do panelákov a nevedeli prispôsobiť novému prostrediu a spôsobu života. Pretrhla sa tak kontinuita, prirodzený vývoj. Po revolúcii v 89-tom zostali úplne zmätení a nevedeli, čo sa deje. Veľa ľudí z majority sa z toho spoločenského stresu nespamätalo a nevedeli sa zaradiť do novej sociálnej štruktúry. Rómovia mali vtedy 100 % nezamestnanosť a v podstate žiadne vzdelanie. Ako sa s takouto výbavou mohli uchytiť v časoch takej premeny spoločnosti? Ten stres trvá doteraz, ich problém nik nerieši skutočne. Všetko sú len prázdne gestá a nezmyselné plátanie problému sociálnymi dávkami. Ja sám nemám návrh na východisko z tejto situácie. Vytváraním nenávisti a represiou sa nikdy nič nedocieli. Nakrútil som preto film Cigáni idú do volieb, aby som spoznal myslenie Rómov, ich city, túžby. Nerobím z nich ublížený národ. Pravdivo sa snažím zachytiť, že za veľa problémov si môžu sami. Ale ide o to, aby sme sa spoznali.
 

Aká je vaša osobná skúsenosť s Rómami? Viac pozitívna či negatívna?

Taká istá ako s bielymi. Treba to vnímať detailne. Najprv tu je konkrétny človek, s ktorým mám určitú skúsenosť. Či ma oklamal alebo nie. Či je pravdivý, úprimný atď. Až potom riešim nejaké kultúrne rozdiely.
 

Myslíte si, že je rozdiel, keď sa povie Cigán a Róm?

Pomenovanie Róm sme im dali my, Gadžovia, oni ho len prijali. Veľakrát som sa stretol s tým, že im mám hovoriť cigáni. Ja som cigán, ktorý vie hrať, som z rodiny muzikantov a som na to hrdý...
 

Ako vidíte víťazstvo Mariána Kotlebu v župných voľbách?

Myslím, že je to prehra a hanba nás všetkých. Je to veľmi nebezpečná hra. Veľmi dobre vieme z našich dejín, ako ľahko sa to môže zvrtnúť na všeobecnú legalizovanú agresiu, ale to už bude neskoro. Pred pár rokmi, keď sa dostal do povedomia svojimi neonacistickými pochodmi, by nikto nečakal, že bude zvolený občanmi do takejto funkcie.
 

Petra Vörösová
Snímka archív stránky artileria.sk

Najnovšie vydanie
Predplatné
zilinskyvecernik_monitor_prod