Keď Jurajovi Vojtušovi zazvonil telefón s otázkou, či je pripravený odletieť do Venezuely, najskôr tomu nechcel veriť. Silné zemetrasenie, ktoré zasiahlo krajinu tisíce kilometrov od Slovenska, sledoval len z televíznych správ. Nepredpokladal, že sa ocitne medzi vybranými záchranármi, i keď na Slovensku funguje zhruba iba dvadsiatka profesionálnych psovodov Horskej záchrannej služby.
„Váhal som. Keď som zachytil správu o zemetrasení, vôbec som nepremýšľal nad tým, že by som tam mohol ísť. Takéto misie sú ďaleko od nás. Väčšinou zasahujeme v Európe, kam sa vieme dopraviť vlastnou technikou, fungovať úplne samostatne a nezaťažovať logisticky postihnutú krajinu. Preto ma prekvapilo, keď zazvonil telefón a spýtali sa ma, či som pripravený vycestovať.“
O výbere rozhoduje aj vek a pripravenosť psa, ale i zdravotný stav, skúsenosti a ochota psovoda odísť do zahraničia na niekoľko dní. Nie každý si na takúto misiu trúfne.
Rozhodujúcim argumentom boli pre Juraja skúsenosti kolegov, ktorí už zasahovali po ničivom zemetrasení v Turecku. „Traja z nás tam boli. Vedeli, čo nás čaká. Keď povedali, že treba ísť a zvládneme to, veril som ich úsudku.“
Do Venezuely odletel ako jeden z piatich horských záchranárov v slovenskom tíme. Tvorilo ho pätnásť hasičov, päť príslušníkov Horskej záchrannej služby a štyri pátracie psy.
Horúčava, prach a mesto v troskách
Presun štvornohých záchranárov do Južnej Ameriky bolo treba dobre premyslieť. „Treba pochváliť letku ministerstva vnútra za to, ako naplánovali let. Mali sme medzipristátie na Azorských ostrovoch, kde sme dotankovali palivo a mohli vyvenčiť psíky. Dobre im to padlo.“
Keď vystúpili z lietadla v Caracase, prvé nadýchnutie bolo šokom – pre nich, i pre psov. Pocitová teplota sa podľa meraní blížila k 45 stupňom Celzia (reálna bola 35), no vzduch bol presýtený vlhkosťou a prachom. „Prišli po nás transporty do tábora, ktorý bol pre záchranárov z celého sveta rozložený na baseballovom štadióne. Na cestách vládol úplný chaos, všade húkali sanitky, hasiči, polícia, vojaci. Do toho trúbili domáci. A popri ceste sa presúvali ľudia s batôžkami na chrbte...,“ opisuje Juraj Vojtuš.
Keď sa približovali k zasiahnutým štvrtiam, spočiatku sa zdalo, že škody nie sú také rozsiahle. Potom však prišli do epicentra, kde bola realita brutálna. „Tam už to boli popadané domy, zničené cesty, popraskané mosty. Hlavná infraštruktúra bola v podstate zničená, dalo sa jazdiť len po bočných cestách pomedzi samotné ruiny. Popri nich boli všade provizórne stany, kde spali ľudia, čo prišli o svoje domovy.“
Hľadali v ruinách pamiatku
Koordinátori záchranných tímov do noci riešili, kde ráno začnú pracovať. Samotní záchranári mali pár hodín na spánok, o piatej už vyrážali do pridelených sektorov. Každý mal presne určenú úlohu. Hasiči vyprosťovali ľudí spod trosiek, psovodi ich mali nájsť. „Mali sme medzi sebou človeka, ktorý koordinoval našu prácu. My sme sa mohli úplne sústrediť na hľadanie. On sledoval, ktoré ruiny už boli v našom pridelenom segmente prehľadané, kam ešte nikto nešiel a kam nás treba poslať. Nemuseli sme sa koordinovať medzi sebou a nestrácal sa čas.“
Práca v ruinách bola mimoriadne náročná. Pohybovali sa po nestabilných betónových doskách, pracovali v respirátoroch nielen pre prach, ale aj pre zápach rozkladajúcich sa tiel. Domáci ich neustále sprevádzali, v žabkách, s krompáčmi či holými rukami sa snažili prehrabávať trosky. „Prvé dni ešte dúfali, že pod nimi nájdu živých. Postupne sa ich nádej menila, to bolo cítiť. Chceli nájsť aspoň fotografiu, hračku alebo niečo, čo im ich pripomínalo,“ spomína Juraj.
Najsilnejší okamih prišiel na tretí deň
Keď pátracie psy označili miesto, kde sa podľa všetkého nachádzala živá osoba, považovali to za zázrak. „Mali sme pozitívny nález. Bolo to presne týždeň od zemetrasenia. Hasiči zachytili svojimi prístrojmi ozvenu, dokonca jedného času bolo jasne počuť ženský hlas. Mali sme 100 % potvrdené, že máme živú osobu a začali sme intenzívne pracovať na tom, aby sme sa k nej dostali. Začali sme vytvárať prístupový tunel.“
Bolo to veľmi komplikované, najmä preto, že na sutinách sa nachádzala už ťažká technika ako bager a buldozér, ktoré spôsobovali nebezpečné otrasy. Samotných záchranárov to ohrozovalo. Požiadali preto, aby práce s bagrom domáci zastavili. „Podarilo sa, ale ako som pochopil, dali nám čas len do večera. Naši kolegovia hasiči makali celý deň, celé vyprosťovanie bolo v ich gescii. My sme im pomáhali, no gro bolo na ich pleciach, oni boli tí, kto bol prevažne vnútri. Boli odhodlaní pracovať deň i noc, kým sa k uviaznutej osobe neprebijeme. Prerážali jedno poschodie za druhým, boli organizovaní, doslova sa predháňali, kto bude robiť najťažšiu robotu. Dostali sme sa hlboko, asi 3 – 4 poschodia do útrob smerom k uviaznutej osobe. Bolo to mimoriadne pracné, strop a podlaha boli natlačené na sebe, a medzitým boli rozlámané kusy nábytku, či dokonca sporák a tlakové nádoby, kde sme riešili možný výbuch – tie prekážali najviac. Všetko sme to potrebovali uvoľniť a vytvoriť si tunel.“
Pracovali celý deň, eufória ich neopúšťala napriek tomu, že odozvy z ruín slabli. A akonáhle sa zvečerilo, začal bager opäť pracovať. „Celé sa to triaslo, mohlo sa to na nás hocikedy zrútiť. Bager bol nekompromisný, museli sme ustúpiť. Veliteľ zásahu ukončil našu činnosť. Bohužiaľ, musím povedať, že medzitým ako sme sa snažili k tejto osobe dostať, stratili sme s ňou kontakt, a aj prístroje detekovali, že už asi nie je živá. No aj tak sme sa veľmi snažili... Bol to ťažký deň a ešte ťažší večer, naozaj sme boli sklesnutí. Mali sme obrovskú nádej.“ Bolo to vraj ťažké rozhodnutie, ale s odstupom času uznali, že správne. Len živý záchranár je záchranár.
Na chvíľu sa usmiali
Po tomto dni už bolo zrejmé, že šanca nájsť ďalších preživších sa každou hodinou znižuje. Juraj priznáva, že práve vtedy prišla psychická kríza. „Mal som pocit, že tým ľuďom už veľa nedokážeme pomôcť. My, zahraničné záchranné tímy, sme už prakticky prehľadali všetko. Ďalšie dva dni sme dostali už len pridelené štvrte, a keby sa nám čosi nezdalo, mali sme lokalitu skontrolovať. Viac sme sa rozprávali s domácimi obyvateľmi. Tie dni predtým sme sa totiž sústredili hlavne na prácu.“
Nasledujúce dni tak dostala misia úplne iný rozmer. Za slovenskými záchranármi začali prichádzať miestni obyvatelia. Niektorí ich prosili, aby ešte raz preverili konkrétne miesto. Pritom už mali medzinárodné označenie, že boli prepátrané. „Skúšali to, a ja sa im nedivím. Od prvého dňa takto bežne chodili za nami. Mali tam rodiny... Byť tým človekom, urobím to isté,“ priznáva Juraj Vojtuš.
Iní sa chceli len porozprávať alebo poďakovať. Najväčšiu pozornosť pútali pátracie psy. „Rodičia privádzali deti, aby si ich mohli pohladkať. Chceli sa s nimi odfotiť. Na chvíľu sa usmiali. Večer sme si povedali, že aj toto malo význam. Možno sme už nedokázali zachrániť život, ale tým ľuďom sme dali pocit, že na svoje nešťastie nie sú sami. Boli veľmi vďační.“
Práve tento okamih mu zostal v pamäti rovnako silno ako dni strávené v ruinách. „My sme sa po týždni vrátili domov do bezpečia. Oni tam zostali. Musia odstrániť trosky, postaviť si nové domovy a naučiť sa žiť s tým, čo sa stalo. To bolo na celej misii asi najťažšie.“ Ako jedným dychom ale podotýka, na Venezuelčanoch je obdivuhodná práve ich mentalita. Uvedomujú si, že napriek tragédii musia pokračovať ďalej.
Na to vás nič nepripraví
Prezidentka Venezuely Delcy Rodríguezová osobne prišla medzi zahraničných záchranárov a ocenila ich medailami. Po návrate na Slovensko prijal záchranárov aj prezident Peter Pellegrini a poďakoval im za ich nasadenie. Ako však záchranár hovorí, najväčšou odmenou preňho nebolo ocenenie, ale skúsenosť, ktorú si odnáša.
Profesionál, ktorý sa prvýkrát ocitol tvárou v tvár katastrofe takéhoto rozsahu, konštatuje: „Prácu so psom, pohyb v ruinách aj bezpečnostné postupy sa dá naučiť. Ale na ľudské trápenie, ktoré tam človek vidí na vlastné oči, vás nepripraví žiadny výcvik.“
Venezuelu postihlo 24. júna zemetrasenie o sile s magnitúdami 7,2 a 7,5. Išlo o najsilnejšie otrasy v krajine za viac ako 100 rokov. Počet obetí je viac ako 3500, a desiatky tisíc ľudí je doposiaľ nezvestných. Vo Venezuele zasahovalo dokopy 700 záchranárov z celej Európy.
