Žilinský Večerník

„Na Smrtnú nedeľu sa realizovali rôzne obrady, ktoré mali symbolicky vy­hnať zimu z chotára a pri­niesť leto. Najznámejšou formou bolo vynášanie Mo­reny a nosenie takzvaného letečka. Naši predkovia po­važovali striedanie ročných období za prejav pôsobenia nadprirodzených síl,“ pre­zrádza etnologička Adriána Bárdyová z Považského mú­zea v Žiline. Pred negatív­nymi vplyvmi sa podľa jej slov ľudia usilovali úspešne chrániť, pričom na to vyu­žívali rôzne magické a ritu­álne praktiky. Zaujímavým spôsobom sa snažili naprí­klad vyniesť z dediny zimu, chorobu či smrť. „Vtedajší ľudia privolávali jar prá­ve vynášaním Moreny. Tá symbolizovala zimu a smrť. Z drevených palíc a slamy si dievčatá zhotovili figurínu. Podstatou obchôdzky bolo chodenie dievčat s More­nou po dedine a spev obra­dových piesní. Za dedinou figurínu rozobrali, spálili a hodili do vody a takýmto spôsobom vyniesli z dediny zimu, chorobu a smrť. Po návrate dievčatá so spevom obchádzali domy, kde do­stávali výslužku – väčšinou vajíčka. V niektorých oblas­tiach sa sprievod do dediny vrátil na čele s kráľovnou, ktorá niesla ozdobenú ha­lúzku, takzvané letečko, ktoré bolo symbolom jari, zdravia a prosperity,“ vy­svetľuje vtedajšie veľkonoč­né zvyky etnologička.

KRESŤANIA OSLAVUJÚ ZMŔTVYCHVSTANIE

Začiatkom veľkonočného týždňa a ďalším veľmi dô­ležitým dňom predveľko­nočného obdobia je Kvetná nedeľa. „Počas tohto dňa sa pri bohoslužbách svä­tia bahniatka. Po príchode domov sa odložia a slúžia ako ochrana domu. Svä­tenie sa vysvetľuje podľa toho, že v tento deň vstú­pil Ježiš Kristus do Jeruzale­ma oslavovaný davom a ví­taný palmovými listami,“ hovorí Adriána Bárdyová. V súvislosti s Kvetnou ne­deľou sa v minulosti spá­jalo množstvo poverových predstáv, ktoré hovorili na­príklad o takzvanom otvá­raní zeme, no taktiež pre­vládala myšlienka, že dieťa začne skôr hovoriť, pokiaľ ho matka prinesie do kos­tola. Čo sa týka typických veľkonočných jedál, podľa etnologičky sa konzumova­li najmä cestoviny posypa­né makom. Bolo to najmä z dôvodu, aby narástli dlhé klasy s množstvom zrna a tie strukoviny, ktoré mali najskôr kvitnúť. Veľkonoč­ná nedeľa je pre kresťanov, ktorí oslavujú zmŕtvych­vstanie Ježiša Krista, najdô­ležitejším sviatkom cirkev­ného roka. Je to tiež prvá nedeľa po splne mesiaca, ktorý nasleduje po dni jar­nej rovnodennosti.

ZDRAVIE, KRÁSA A SILA

Vo veľkonočnom období mal veľký význam každý je­den deň. Pokiaľ sa zameria­me na Zelený štvrtok, pod ním sa rozumie spomien­ka na slávenie poslednej večere Ježiša a apoštolov. „Označenie „zelený“ vznik­lo podľa Getsemanskej zá­hrady, kde sa Ježiš modlil. Druhé vysvetlenie hovorí, že názov pochádza z ger­mánskeho slova greinen – nariekať. V starej cirkvi sa totiž v tento deň konalo zmierenie kajúcnikov. Bis­kup ich rozhrešil a prijal do spoločenstva veriacich. V tento deň sa počas omše zaviazali zvony a až do Bielej soboty sa používali rapkáče. Niekedy sa s nimi chodilo po dedine, aby hlu­kom odstrašili zlé sily,“ pri­bližuje Adriána Bárdyová. Ako ďalej podotýka, veľká časť zvykov sa orientovala práve na zabezpečenie zdravia ľudí a zvierat. Na­príklad umývanie sa v po­toku pred východom slnka, pri ktorom sa verilo, že má preventívnu funkciu voči kožným chorobám, malo tiež priniesť človeku zdra­vie, krásu či silu. „Chlap­com napríklad na Zelený štvrtok strihali vlasy, aby ich mali pekné, husté a aby im skoro nešediveli. Súčas­ťou dňa bolo tiež varenie pôstnych zeleninových ze­lených jedál, ako sú špenát, šťaveľ, žihľava.“

KONIEC PÔSTU, KÚPANIE A ŠIBANIE

Veľký piatok je podľa etno­logičky smútočný deň veľ­konočného týždňa, počas ktorého v ľudovej kultúre prevládali obyčaje nadvä­zujúce na obyčaje Zeleného štvrtka. „Dievčatá si pri potoku pod vŕbami česa­li vlasy, aby ich mali husté a dlhé. Kto sa chcel zbaviť chorôb, mal skočiť do poto­ka, aby sa choroba naľaka­la a ušla. Pokiaľ sa v minu­losti nedodržiaval úplný pôst, pripravovali sa pôstne jedlá, ako napríklad struko­viny či zemiakové šúľance s makom, no konzumova­li sa aj údené ryby, zemia­ky a voda z kyslej kapusty,“ približuje etnologička. Na­sledujúca Biela sobota do­stala podľa nej pomenova­nie na základe bielej farby rúcha, ktoré sa v tento deň dávalo dospelým, ktorí sa obrátili na kresťanskú vie­ru. „Cirkevné obrady sa na Bielu sobotu začínali až po zotmení. Dôležitým úko­nom bolo rozväzovanie zvonov a príprava na osla­vy zmŕtvychvstania Ježiša Krista. V tento deň sa pri­pravovali obradové jedlá ako šunka, klobása, vajíčka, ktoré sa na druhý deň svä­tili.“ Vyvrcholením Veľkej noci a celého veľkonočného týždňa je Veľkonočná nede­ľa, s ktorou sa spája ukon­čenie veľkého 40-dňového pôstu. „Významným jedlom boli v minulosti práve va­jíčka. Tie sa rozdelili medzi všetkých členov rodiny, aby na seba nezabudli a aby sa zabezpečila ich súdržnosť. Veľký význam tiež ľudia pripisovali návratu z ne­deľnej bohoslužby – kto vraj prišiel domov prvý, tomu dozrela úroda a ako prvý skončil s prácami na poli,“ opisuje etnologička. S Veľkonočným pondelkom ako s posledným dňom veľkonočných sviatkov sa v tradičnej ľudovej kultú­re spájajú obyčaje oblieva­nia a šibania dievčat a žien veľkonočným korbáčom, ktorý je upletený z prevaž­ne vŕbových prútov. Zatiaľ čo v súčasnosti sa také­to zvyky praktizujú najmä dopoludnia či počas dňa, „kúpačky“ a šibačky ke­dysi začínali hneď po pol­noci, prípadne skoro ráno. „Skupinky mládencov cho­dili po dedine a navštevo­vali domy, kde mali dospe­lé dievky. Dievčatám malo šibanie zabezpečiť krásu a zdravie. V domácnosti im za odmenu ponúkli vajíčka, koláče, víno alebo pálenku. Večer Veľkonočného pon­delka bol v znamení zába­vy. Pre mladších chlapcov, ktorí chodili na šibačku dopoludnia, boli odmenou kraslice a cukrovinky,“ konštatuje na záver Adriá­na Bárdyová z Považského múzea v Žiline.