Každý, kto prechádza ulicami M. R. Štefánika, Republiky či Kukučínovou, pozná charakteristické budovy bývalých Elektrární. Ich príbeh sa však nezačal v čase, keď sa z nich stali národné kultúrne pamiatky, ale o celé desaťročia skôr.
Na začiatku 20. storočia zažívala Žilina prudký rozvoj. Rastúci priemysel aj počet obyvateľov si vyžadovali spoľahlivý zdroj elektrickej energie. V roku 1907 preto spoločnosť Ganz podľa projektu architekta Ebnera postavila mestskú parnú elektráreň, ktorá bola o rok neskôr uvedená do trvalej prevádzky. V tom čase išlo o jednu z technologicky najvýznamnejších stavieb v meste a symbol nastupujúcej modernizácie.
Elektráreň tvorila s ďalšími objektmi ucelený priemyselný areál. Dnes z neho zostali zachované len niektoré budovy, no práve tie pripomínajú obdobie, keď elektrina menila každodenný život Žilinčanov.
Keď elektráreň stíchla
Technický pokrok postupoval rýchlo a pôvodná funkcia budovy sa postupne vytratila. Objekt bol prestavaný na administratívne a technické priestory Spojených elektrární severozápadného Slovenska, výroba elektriny sa skončila a z areálu zmizol aj vysoký komín, ktorý bol jeho dominantou.
Nová kapitola sa začala písať v roku 1957. Budova získala úplne inú funkciu – stala sa ciachovňou. Práve odtiaľ pochádza názov, ktorý jej zostal dodnes. Slovo ciachovanie označuje úradné overovanie správnosti meradiel, akými boli obchodné váhy, vodomery či plynomery. Objekt sa tak stal miestom, kde sa kontrolovala presnosť zariadení používaných v každodennom živote. Mnohí Žilinčania dnes názov Ciachovňa používajú automaticky, no len málokto vie, že pôvodne išlo o budovu parnej elektrárne.
Pamiatka, ktorá čakala na svoju šancu
Význam stavby potvrdilo aj jej zaradenie medzi chránené objekty. V roku 2008 sa stala pamätihodnosťou mesta Žilina a v roku 2011 bola spolu s funkcionalistickou administratívnou budovou Elektrární vyhlásená za národnú kultúrnu pamiatku. Ani tento status však nezabránil tomu, aby objekt dlhé roky chátral. Objavovali sa rôzne predstavy o jeho využití, no ani jedna sa nepodarila zrealizovať. Budúcnosť jednej z najvýznamnejších technických pamiatok mesta tak zostávala dlhé roky otvorená. Zlom nastal až koncom minulého roka, keď budova prešla do vlastníctva spoločnosti ISTROFINAL ELEKTRÁRNE. Tým sa otvorila cesta k tomu, aby sa jej obnova stala súčasťou revitalizácie celého historického mestského bloku.
V areáli už pracujú stroje
Kto dnes prejde okolo areálu, všimne si stavebný ruch. Ten však zatiaľ nesúvisí priamo s obnovou Ciachovne. V súčasnosti prebieha prvá etapa projektu, ktorá zahŕňa výstavbu trojpodlažných podzemných garáží a prípravu územia pre nové bytové domy. Práve táto etapa je nevyhnutná aj pre neskoršiu rekonštrukciu samotnej národnej kultúrnej pamiatky.
„Sme si vedomí, že výstavba v centre mesta so sebou prináša určité obmedzenia – najmä v súvislosti so zásobovaním a pohybom nákladných vozidiel, ktorým sa v tejto lokalite nedá úplne vyhnúť. Dopravu v okolí ulíc M. R. Štefánika, Republiky a Kukučínovej budeme počas výstavby usmerňovať dočasným dopravným značením, ktoré už odsúhlasil príslušný okresný dopravný inšpektorát. Naším cieľom je minimalizovať vplyv na miestnych obyvateľov a zabezpečiť, aby doprava v okolí fungovala čo najplynulejšie,“ vysvetlil projektový manažér spoločnosti ISTROFINAL ELEKTRÁRNE Marián Madunický.
Nový vnútroblok má zostať súčasťou mesta
Súčasťou projektu nebude iba nová zástavba, ale aj verejne prístupný vnútorný priestor. „Nový vnútroblok bude fungovať ako polootvorený verejný priestor. Počas dňa bude voľne prístupný verejnosti a bude slúžiť ako oddychová zóna pre obyvateľov aj okoloidúcich. V nočných hodinách ho budeme uzatvárať – tento krok považujeme za vhodný z hľadiska bezpečnosti, ochrany majetku a zachovania nočného pokoja pre budúcich rezidentov,“ dodal Madunický.
Investor počíta aj s výrazným podielom zelene aj s environmentálnymi opatreniami. „Priestor vnútrobloku dnes stromy neobsahuje – celú zeleň teda budujeme od základu, v súlade so schválenou projektovou dokumentáciou, ktorej súčasťou je aj detské ihrisko. Pokiaľ ide o okolité ulice, o výrub žiadnych stromov sme nežiadali, takže existujúca zeleň v okolí zostane v plnom rozsahu zachovaná.“ Ďalej projektový manažér pre naše noviny vysvetlil, že v rámci hospodárenia s dažďovou vodou počíta projekt s malou retenčnou šachtou vo vnútrobloku. Strechy objektu budú slúžiť predovšetkým ako terasy pre majiteľov bytov, ich konštrukčné riešenie umožňuje tiež osadenie väčších kvetináčov. „Rozhodnutie o tomto využití necháme na budúcich obyvateľoch,“ spresnil.
Na Ciachovňu si bude treba počkať
Samotná obnova historickej budovy začne až po dokončení prvej etapy. Ako spresňuje Madunický, Ciachovňa je samostatný objekt s vlastným projektantom a samostatným stavebným konaním. „Rekonštrukciu chceme realizovať v čo najkratšom možnom čase, no v súčasnosti sú práce viazané na dokončenie podzemných garáží novej bytovky – kým túto etapu neuzavrieme, nebude možné sa k budove Ciachovne fyzicky dostať s potrebnou technikou.“
Ako bude vyzerať samotná obnova, zatiaľ projektanti dopracúvajú. Aktuálna fáza výstavby sa týka výhradne novostavieb v okolí, samotná Ciachovňa je zatiaľ vo fáze doprojektovania. Presný rozsah zachovaných či reštaurovaných historických prvkov bude preto možné určiť až na základe pripravovanej dokumentácie pre nadväzujúcu etapu. Rovnako zatiaľ nie je známe, koľko pôvodných prvkov sa vo vnútri zachovalo. „Táto otázka patrí do ďalšej etapy projektu. Presný stav interiéru Ciachovne a rozsah prípadných reštaurátorských prác bude zrejmý až po vypracovaní samostatného projektu jej obnovy.“ Isté podľa projektového manažéra je, že charakter budovy zostane zachovaný: „Pri obnove budeme postupovať v súlade s aktuálnymi podmienkami stanovenými pamiatkovým úradom. Charakter uličných fasád ostane v podobe, akú Žilinčania poznajú dnes.“
História po obnove nezmizne
Hoci Ciachovňa nebude slúžiť ako múzeum, jej minulosť by mala zostať návštevníkom pripomínaná. „Vznik klasického múzea či stálej expozície v tomto priestore neplánujeme – oba objekty budú mať komerčné využitie. Nevylučujeme však, že do interiéru citlivo zakomponujeme dizajnové alebo informačné prvky, ktoré budú pripomínať históriu pôvodnej elektrárne,“ uzavrel pre Žilinský večerník Marián Madunický.
Viac než sto rokov po spustení prvej parnej elektrárne tak vstupuje celý areál do ďalšej etapy svojej existencie. Budovy, ktoré boli kedysi symbolom technického pokroku, majú šancu zostať súčasťou života mesta aj v 21. storočí – tentoraz už s novým využitím, no pri zachovaní svojej historickej identity.
