Táto stránka využíva cookies. Používaním tejto stránky súhlasíte s používaním cookies. ×

Žilinský Večerník

26. máj 2022 | Dušan
| 17°C

Z regiónu

Vitálna storočná babička Paula Dubeňová z Kuneradu: Gratulácie prijímala až po nedeľnej svätej omši

KUNERAD. Obyčajný dátum 8. máj 1922? Kdeže, pre Paulu Dubeňovú (100), rodenú Mladšíkovú, deň jej stých narodenín. Popíja s nami kávu, bez toho, aby sa je zatriasla ruka. V spomienkach nepoblúdi, obdivuhodné. S oslávenkyňou sa uplynulú nedeľu prišli do kostola pomodliť , poďakovať za Božiu priazeň či poprosiť o zdravie, desiatky ľudí.

10.05.2022 | 17:48

SPOMIENKY OŽÍVAJÚ

Nežilo sa im ľahko, no aj napriek tomu rodičia spolu s Paulínkou vychovali 5 detí. Okrem nej aj súrodencov Karola, Žofiu, Margitu a Adama. Dlho bývali všetci spolu, starí rodičia, súrodenci rodičov s rodinami, až kým si postupne nepostavili vlastné bývanie. „Čo bolo doma, z toho sme varili. Mali sme mlieko, tvaroh, maslo, urobili sme kašu s maslom, halušky s tvarohom či parené knedle,“ spomína na svoje detstvo pani Paula. Spolu s mamou tkali na krosnách: „Bolo veľa ľanu, tak sme ho trepali, čistili, poprali pradená a na krosnách tkali plátno. Aj vyšívať som sa naučila od mamy. Vyšívala som rukávce na kroje.“ Jeden chlapčenský kroj, ktorý vyšívala, je dokonca v Amerike. Už ako 14-ročná začala za plácu robiť v hore. „Však som sa tam čosi nachodila. Každý chodník som poznala, keď sme sadili stromčeky.“ Jej život sa od útleho detstva odohrával v lese alebo na roliach pri kopaní a sadení, na lúkach pri kosení a hrabaní a na hospodárstve, kde sa starala sa o hydinu a dobytok. Ešte aj zver v zime zaopatrovali senom.

SÚCA DO ROBOTY AJ DO SVETA

O tom, že bola nielen doma do roboty, ale aj do sveta súca, svedčí aj to, že už ako 17-ročná odišla na rok do Nemecka, kde pracovala na farme. „Taký gazda nás tam odviedol na robotu. Išli sme vlakom a tí, čo sme boli zo Slovenska sme bývali po gazdovstvách  na blízku. Dvanásť kráv som dojila, mlieko som potom v konvách na bicykli vozila. Tam som sa naučila bicyklovať. No neraz som skončila v priekope aj s konvou,“ zasmeje sa jubilantka. Na nemeckých gazdov spomína v dobrom. Keď začala vojna, doviezli ju až na stanicu a vrátila sa domov. Bez zaváhania hovorí presne kedy odcestovala, kedy sa vrátila, ako sa volali dediny v Nemecku, kde pracovala. Mená gazdovských dcér, ktoré ja neviem po nej ani zopakovať, sype z rukáva. Vie aké stroje mali nemeckí gazdovia, koľko kusov akého dobytka. A mne pomaly, ako sa hovorí, padá sánka. Aj na vojnu a partizánov spomína, ako u nich bývali, ako im piekli chleba, ako aj zobrali, čo im nepatrilo.


 

DOTÝKALA SA ŽIVOTA

Vydávala sa až po vojne, v roku 1947, ako 24-ročná. S manželom Jozefom si postavili dom, vychovali troch synov. Marián má 71 rokov, Jozef zomrel ako 55-ročný a najmladší Peter má 61 rokov. Práve on s manželkou Oľgou a synom Samkom sa o babku starajú, žije s nimi v jednej domácnosti. Otcova sestra ju zasvätila do vecí, ktoré ovládali pôrodné babicule a sama chodila pomáhať k pôrodom. Neraz bola pri nich ženám jedinou pomocou. Presne nám vyratúva, komu kedy pomohla, ako sa ktorá žena volala, kto ju k pôrodu prizval, koľko novorodeneckých pupčekov uviazala. Pri štyroch chlapoch sa musela riadne obracať. V robote aj doma. Vždy ale čosi dobré rozvoniavalo na stole. Čo potrebovali k živobytiu si vedeli dopestovať a dochovať. Navyše zužitkovala všetko, čo im okolitá príroda plnými priehrštiami ponúkala. S láskou vedela z jej darov pripraviť naozajstné dobroty. Už v máji chodila na májovky, neskôr na rýdziky, v jeseni na dubáky a iné huby. V lete zbierala maliny. Robila  z nich výborný malinový sirup a dávala ho do čaju z dobrej mysle. K nemu obvykle v kuchyni rozvoniavali podlisníky. Na jeseň sa z lesa vracala s čučoriedkami a brusnicami. Poznala všetky tamojšie bylinky - materinu dúšku, dobrú myseľ, ľubovník, ten volala strezalka, dokonca aj kmín. Pekávala štrúdle, kysnuté koláče i chlieb.


 

AJ VO VOĽNOM ČASE PRÁCA

Hoci by sa zdalo, že pri toľkej práci ani nemohla mať voľný čas, predsa si ho našla. Vlastne aj ten trávila pri práci. Priadla, tkala koberce a plachty, vyšívala rukávce na krojoch, obrusy, dečky, podušky a iné veci, ktoré sa nielen zišli v domácnosti, ale aj potešili príbuzných či kamarátky. Po postavení kostola v Kunerade dlhé roky, pokiaľ je to sily dovolili, robievala adventný čečinový veniec na oltár a na sviatky, akými boli napríklad  hody, z lístkov krušpánu girlandu okolo vchodových dverí kostola. Ako ženu skúsenú a rozvážnu ju volávali v dedine ku pôrodom. Azda preto sa jej život odplatil kŕdľom potomstva. Teší sa z deviatich vnúčat - tri má od syna Mariána, dve od Jozefa a štyri od Petra. Pravnúčat má už dvanásť. Najmladšia Iza má len šesť mesiacov. Každý jej deň bol spojený s prírodou. A možno tam kdesi, vo vzduchu, vode a zemi kuneradských hôr a lúk je skrytý ten zázračný recept na dlhý život. Ani pani Paula ho nepozná. To príroda jej ho, po porade s Pánbožkom, nadelila.

 

Autor: - r -

Foto: archív

Najnovšie vydanie
Predplatné
zilinskyvecernik_monitor_prod