To, čo robí tvorbu Jaroslava Hulku výnimočnou a neprehliadnuteľnou, zistíme hneď, ako sa pustíme do prezerania publikácie. Žiadne banálne motívy, výnimočne krajina či portrét. Fotografia Jaroslava Hulku je v čomsi iná. Diela, ktoré vznikli pred takmer 50 rokmi majú aj dnes šmrnc a veľkú výpovednú hodnotu. „Fotografovanie som nikdy nepovažoval za svoje hobby, vždy som to cítil ako celoživotné poslanie. Od začiatku som sa zameriaval fotografie, ktoré vyvolávajú príjemné pocity. Stávalo sa dokonca, že sa mi niečo snívalo, to som následne naskicoval a vychádzal z toho pri fotografii,“ spomína na svoju ranú tvorbu autor a hodnotí ju aj teoretik umenia Milan Mazúr: „U Hulku sa fotografia nestáva iba záznamom reality, je predovšetkým autonómnym umeleckým médiom, priestorom pre koncept, ideu a vnútorné uvažovanie. Už v raných fázach tvorby sa priklonil k výtvarnému minimalizmu. Kompozície budoval úsporne, s dôrazom na podstatu priestoru a na pocit jeho nekonečnosti. Priestor v jeho dielach nie je kulisou, ale hlavným nositeľom významu. Svoje smerovanie rozvíjal aj v rámci žilinskej fotoskupiny Generácia 74, kde si postupne vyprofiloval vlastný vizuálny jazyk.“
Experiment a symbolika
„Výrazným momentom Hulkovej tvorby sa stal experiment s „obyčajným“ materiálom, napríklad s igelitom (cyklus Mimozemšťan). V jeho objektíve sa tento každodenný prvok mení na autonómnu tvarovú a štrukturálnu kompozíciu. Pre jeho prácu je príznačná striedmosť a redukcia. Vyhýba sa zložitým príbehom a naratívom; častejšie smeruje k znaku a symbolu. Diváka nezahltí všednosťou, skôr ho vyzýva k zastaveniu a premýšľaniu. Fotografia sa uňho stáva cestou poznávania vonkajšieho sveta aj vlastného vnútorného priestoru (napríklad v prácach Tiene/Hlava 22),“ definuje po rokoch prácu Jaroslava Hulku Milan Mazúr, ktorý bol kurátorom jednej z fotografových výstav.
Napriek tomu, že Hulka v neskoršom období využíval aj digitálne presahy, zostáva verný tradičným hodnotám – je zástancom čistej fotografie a neuznáva zásahy umelej inteligencie do tvorby.
Spojenie s poéziou
Neodmysliteľnou časťou mnohých Hulkových fotografií je text. Báseň, hlboká a veľmi osobná výpoveď, ktorá naberá kontúry poetiky Barbarskej generácie. Mnohé jeho diela, ako Vankúš našej lásky či Písané na vode, sú samy osebe básňami. Tento vzťah k textu má hlboké korene: „Začalo sa to tým, že som mal vzťah, z ktorého som sa potreboval vyrozprávať. Stáva sa, že keď fotografujem, zároveň sa mi vynárajú texty, verše,“ prezrádza nám o spojení dvoch umeleckých druhov fotograf. Hoci sa sám nepovažuje za básnika, v jeho diele idú obraz a slovo ruka v ruke.
Návraty a vízie
Hulkova cesta nie je úplne kontinuálna, ale skôr sledom intenzívnych období a návratov. Aj keď mal určité obdobie útlmu, kedy si myslel, že už tvoriť nebude, vnútorný hnací motor ho vždy vrátil späť. Ako sám hovorí: „Nedá sa s tým skončiť“.
„V neskoršom období akoby si Jaroslav Hulka myšlienkovo pripravoval nové cykly a nové smerovania. O to viac by sme sa tešili, keby sa tento prísľub mohol naplno zhmotniť v ďalších fotografiách, ktoré by nadviazali na jeho presnosť, ticho a osobitú vnútornú naliehavosť,“ zamýšľa sa Milan Mazúr.
Dnes jeho dielo rezonuje nielen v regióne, ale aj v širšom stredoeurópskom kontexte. Do budúcnosti si autor uchováva jasné vízie: „V Bratislave mám vyhliadnutý jeden zelený most cez Dunaj, ktorý by som ešte rád nafotil ako ekvivalent k mostu Golden Gate Bridge.“
Publikáciu Fotohriechy Jaroslava Hulku dopĺňajú texty Jána Lenča, Miry Síkorovej – Putišovej, Jiřího Páteka či Igora Otčenáša. Práve posledný zo spomínaných hodnotí: „Ešte je tam stále dosť – dovolím si parafrázovať jednu z Hulkových impresií – neúplných otázok a úplných odpovedí. A práve to by mohlo byť kľúčom k pochopeniu fotografického diela Jara Hulku.“ Myšlienka, ktorá nás podnecuje nechať knihu a dielo aj naďalej otvorené.
