Táto stránka využíva cookies. Používaním tejto stránky súhlasíte s používaním cookies. ×

Žilinský Večerník

8. december 2021 | Marína
| -9°C

Spravodajstvo

Zdravotník Karol Slesar: S pacientmi sme ako rodina, nie je to len o odvoze sanitkou

Popri svojej práci na žilinskom urgentnom príjme, vozí na staršom type sanitky starých a chorých ľudí na vyšetrenia, odbery a iné zdravotné úkony. Karol Slesar (39) dostal toto záchranné vozidlo do daru od bývalého zamestnávateľa približne pred rokom. Financie sa však míňajú a on potrebuje pomoc od druhých. Ak ju nenájde, tak bude musieť asistenčnú a zdravotnú službu pre svojich milovaných pacientov ukončiť.

18.11.2021 | 13:58

ZAČALO TO PRED ROKMI

„Všetko sa to začalo pred šiestimi rokmi, kedy hľadali výpomoc zdravotníka v službe, ktorá poskytovala pomoc klientom. Išlo nielen o odvoz imobilných pacientov, ale aj o asistenciu pri vyšetreniach a príprave na transport. Spolu s pánom Novým sme v tejto službe robili päť rokov. Po tejto dobe sme to museli nechať tak, pretože sa zmenila legislatíva. Oslovili sme poisťovne,  župu,  ale aj Ministerstvo zdravotníctva. Žiaľ, neúspešne. Tým, že sme nemali stanovený dispečing a aj nedostatok vozov, tak sme to museli ukončiť. V tom čase som túto aktivitu vykonával na dohodu, nakoľko pracujem na urgentnom príjme v žilinskej nemocnici. Takže som to robil popri svojom hlavnom zamestnaní, v ktorom pracujem dodnes,“ vysvetlil v našom rozhovore pre Žilinský večerník okolnosti, ako sa dostal k sanitke, ktorú má dodnes.  Majiteľ zistil, že podpora neprichádza zo žiadnej strany, nezískali žiadnych sponzorov, ani žiadne konkrétne sociálne zariadenie, tak túto činnosť ukončil. „Všetko sme museli hradiť z vlastného vrecka. Zahŕňalo to prevádzku sanitiek, servis, tankovanie, poistky a rôzne opravy. A to sa, samozrejme, nedalo dlho udržať. Keďže on vedel, že by som to chcel robiť aj naďalej, tak mi sanitku daroval. Dá sa povedať, že som v tomto smere aj väčší bojovník, čo je spôsobené aj tým, že som onkologický pacient. Viem, čo to obnáša, keď človek potrebuje a je odkázaný na pomoc iných. Takže som sa rozhodol, že v tom budem pokračovať a stále hľadám partnerov, aby som mohol pomáhať,“ hovorí Karol s tým, že mu zostalo stále desať pacientov. Niektorí, ktorých vozil predtým, zomreli. „Ale aj tých pár, ktorých ešte mám, tak ich nemôžem nechať bez pomoci. Za tie roky sú na nás aj zvyknutí. V zdravotníctve pracujem 21 rokov, takže dokážem súcitiť s chorými. Už rok to robím teda na vlastných nohách, ale musím povedať, že sa veľmi trápim. Rezervy, ktoré som mal, sa pomaly minuli, takže už výjazdy ťahám z vlastných financií,“ priblížil náročnú situáciu.  


 

NEMALÉ FINANCIE

Za dva týždne ho čaká STK- kontrola a do servisu išlo nedávno takmer tisíc eur. „Určite budem potrebovať sponzora, ktorý by sa podujal podporiť tento projekt. Pokiaľ zdravie slúži, chcem určite pokračovať, ale bez peňazí sa pohnúť nedá. Robím to dobrovoľne, ak mám nejaké peniaze, tak všetko ide do servisu. Vo svojom voľnom čase pred nočnou, po nočnej.“

S ľuďmi, ktorým pomáha, sú už ako rodina. „Ide najmä o vozíčkarov, o ležiacich ľudí a o skutočne ťažké diagnózy. Sú odkázaní na moju pomoc pretože ja robím viac ako dopravná služba, pri ktorej ide o odvoz a dovoz. Ja poskytujem aj asistenciu. Môj výkon práce začína pri lôžku pacienta, kde pomôžem príbuzným pacienta obliecť a pripraviť ho na transport. Využívam aj schodolez, ktorý mám len ja a pacientom uľahčí presun do sanitky. Následne idem s pacientom na vyšetrenie na röntgen, CT-čko, či iné potrebné vyšetrenia,“ podotkol s tým, že nejde vždy len o zdravotné služby, ale aj o súkromné požiadavky.


 

SÚ AKO RODINA

„Mám klientku, ktorá rada chodí na chatu, na ktorú ju pravidelne cez letné obdobie odveziem. Je to klientka, ktorá má amputované dolné končatiny a takto jej umožním aj pobyt v prírode. Mám klientov, ktorým chodím brať lieky ale aj nakupovať. Ide teda aj o sociálne služby a mám s nimi aj osobný vzťah. Sú to pacienti, ktorí ma poznajú dlhšie. Aj preto to volám asistenčná zdravotná služba. Ak by som skončil s touto činnosťou, tak by boli aj oni veľmi sklamaní a ja sám by som sa s tým veľmi dlho zmieroval,“ hovorí so smútkom a dodáva, že z jeho platu, keďže sám má rodinu, to neutiahne. Nechýbajú odvozy do kúpeľov, na bohoslužby do sanatórií, do lekárne, banky ale aj na púte či k rodine na návštevu.

„Na území mesta Žiliny podobná služba nie je, ale niečo podobné bolo v Martine a v Ružomberku. Pacient si, samozrejme, môže objednať dopravnú zdravotnú službu, ale treba počítať s tým, že vodiči im poskytnú najmä transport. Nepomôžu im, ako napríklad ja, aj s inými úkonmi ako je obliekanie a podobné. Ide o vyloženie a naloženie pacienta, nič iné. Prístup je iný. Ľudia sú ochotní dať aj nejaký príspevok, len potrebujú ľudský prístup, trošku humoru a pochopenia. Získal som si ich dôveru a opätovne využívajú moje služby,“ hovorí o priateľskom prístupe.  Samozrejme, tým ochudobňuje aj svoju rodinu. „Nie je to dobré. Nielenže som stále preč, ale aj financie idú viac-menej do tohto. Je to moja srdcovka a máme naozaj výborný vzťah. Keď som chodil s malým synom počas leta, tak vždy dostal nejaké ovocie. Bolo to také milé.“

Samozrejme, ho vždy zasiahne, keď klient zomrie. „Minulý rok zomrela jedna pani, ktorá mi bola doslova ako babička. Veľa pacientov je vďačných, že sa s nimi porozprávate, že s nimi zažartujete. Sanitku reparujem ako sa dá, je staršia, ale je v dobrom technickom stave. Mám veľmi dobrého mechanika, ktorý sa mi o to stará. Je to starší model, ale svoju funkciu plní. Ak sa mi ale nepodarí získať nejaké financie, podporu, alebo partnera, tak budem musieť túto činnosť ukončiť,“ dodáva Karol s tým, že aj je vďačný za pomoc a podporu, ktorú má v rodine, priateľoch, u kolegov a známych.

Autor: Alexandra Janigová

Foto: archív

Najnovšie vydanie
Predplatné
zilinskyvecernik_monitor_prod