Ticho, čistý vzduch, spev vtákov
Pre mnohých samozrejmosť, pre skupinu žien z vojnou zasiahnutého Dnipra vzácny dar. Odkedy vypukol konflikt, žijú v neustálom napätí. V Žiline si však mohli vydýchnuť, aspoň na chvíľu. „Tieto ženy prišli na pozvanie mesta. Žilina a Dnipro sú totiž partnerské mestá. Väčšina z nich sú matky vo veku 35 až 48 rokov, jedna stará mama pricestovala s vnučkou, pretože mama sa bála odísť sama s dcérou. Ich muži zomreli vo vojne, deti prišli o otcov,“ opisuje krátko ich životnú situáciu Oksana Horova, ktorá pracuje už 1,5 roka pre organizáciu Človek v ohrození ako psychologička. Sama pochádza z Dnipra a na Slovensko prišlo s dvomi deťmi bezprostredne po vypuknutí vojny.
Bez sirén, výbuchov a strachu
Život v Dnipre je posledné roky stresujúci a náročný. Ťažko si predstaviť, akými traumami prechádzajú celé rodiny, a najmä deti. „Najprv prežili covidové obdobie, potom prišla vojna. Mnoho detí sa už päť rokov učí online. Ak chodia do škôl, sú vždy pripravené bežať do krytov pri každom poplachu. „Niektoré nám rozprávali o tom, aký je v úkryte hluk, málo vzduchu, bolí ich z toho hlava... Prežívajú neustály stres, sú často choré, majú zníženú imunitu, pamäť, ťažšie sa im učí. Je naozaj viditeľný rozdiel medzi ukrajinskými deťmi, ktoré žijú tu na Slovensku, a tými, ktoré teraz prišli na pár dní,“ dodáva.
Tieto mamy sa starajú o svoje deti v podmienkach, ktoré si mnohí z nás nevedia ani predstaviť. „Keď žena zostane sama bez manžela, samozrejme preberá na seba všetku zodpovednosť za deti. Ale naozaj sa napriek situácii snažia, aby chodili do školy, na krúžky, na športy... Chcú, aby boli deti v kolektíve, stretávali sa a zapájali do života, aby vojnu pociťovali čo najmenej,“ opisuje. „Tu sa prvýkrát po dlhej dobe dobre vyspali,“ pokračuje Oksana, ktorá rodiny počas celého pobytu sprevádzala.
V Žiline a okolí absolvovali pestrý program. „Bolo krásne sledovať, ako si užívajú prírodu, výhľady, spev vtákov,“ zapája sa do debaty komunitná koordinátorka organizácie Človek v ohrození Nina Gubišová.
Práve obyčajné štebotanie vtákov je pre niekoho samozrejmosť, no pre iného malý zázrak. „Minulý rok sa tento projekt v Žiline uskutočnil prvýkrát a ženy prišli v máji. Neviem, či ste si to uvedomili, ale vtedy najviac štebocú vtáky. Oni si to nahrávali na telefóny, lebo v Dnipre už zabudli na to, že tak intenzívne spievajú. Tam ich už nepočuť, skrz to, že sa tam bojovalo. Preto sme im minulý rok ku Dňu detí želali zdravie, šťastie, ale hlavne aby im všetkým nikdy neprestali spievať nad hlavami vtáky,“ hovorí koordinátorka.
Pobyt, ktorý bol liečivý...
Nie je úplne jednoduché uvoľniť sa a „prepnúť“ z vojnového režimu na bežný život. „Museli sme rodiny pripraviť na to, aké zvuky tu môžu počuť. Práve v piatok bolo hlasité preskúšanie elektromotorických sirén, hneď ráno sme ich na to upozorňovali. Takisto na to, že tu môžu lietať vrtuľníky. Na Ukrajine od roku 2022 nelietajú civilné lietadlá, takže sa párkrát aj zľakli. Biele čiary na oblohe sú u nás od lietadiel, v Dnipre od rakiet,“ opisuje Oksana.
Aj takéto detaily ukazujú, ako veľmi je ich realita vzdialená tej našej. No práve kontakt s „obyčajným“ životom v Žiline bol liečivý. „Jedna mamička mi povedala, že je to možno posledný výlet v jej živote – preto si ho veľmi váži. Každá prežíva tú traumu po svojom. Niektoré sú relatívne v poriadku, no niektoré to tak vnútri bolí, že im hocičo dokáže priniesť smutnú spomienku. Nemôžu o tom hovoriť. Ale vidieť ich oči, tú vďaku, zažiť, keď vás prídu objať, je úžasné. Tá zmena je po niekoľkých dňoch viditeľná. Snažili sa užiť si program, prírodu, dobré počasie... Oni chápu, že sa vracajú naspäť, a nikto nechce ostať. Ale vezmú si to najlepšie z toho, čo im tento pobyt ponúkol. Využili možnosť oddýchnuť si. Aspoň tých 12 dní boli v bezpečí,“ podotýka.
Pracovníčky Človeka v ohrození im predstavili mnohé krásne miesta nášho regiónu. Boli navštíviť Oravský hrad, Budatínsky zámok, Hrad Strečno či Jánošíkove diery, ale aj parky a rôzne miesta v Žiline. Takisto mali na programe kreatívnu tvorbu v rámci workshopov, či intervencie za asistencie zvierat. „Veľmi sa im páčili výhľady a stále prizvukovali, aký tu je fantastický vzduch. Dnipro je veľké priemyselné mesto s 1 miliónom obyvateľov, takže si užívali to, ako sa tu dobre dýcha. Naším cieľom tiež bolo, aby sa deti vybehali, vyvetrali a aby sa im podarilo odložiť telefóny. Lebo ako Oksana povedala – dva roky bol covid, tri roky vojna. Niektoré sú tak dlho na online vzdelávaní, že tá závislosť od telefónov je veľká. Ale do veľkej miery sa nám to podarilo. A v rámci pobytu prišlo so starou mamou aj 9-ročné dievča so špeciálnymi potrebami. Napriek počiatočným obavám zvládli tieto výlety fantasticky!“ hovorí Nina Gubišová.
Žilina – to sú priateľskí ľudia a čistý vzduch
Pri otázke, čo sa im najviac u nás páčilo, je pekné, že v prvom momente nepadol názov nejakého miesta. Boli to v prvom rade ľudia a potom čistý vzduch. Nina Gubišová dodáva: „Tento projekt prináša veľa dobrých vecí. Napríklad minulý rok tu boli ženy, ktoré v živote nevycestovali z Ukrajiny. Niektoré vďaka tomu dostali odvahu a vycestovali znova. Iné tu dokonca ostali a išli ďalej na výlet do Prahy, do Viedne. Naozaj odtiaľto odchádzali za tých niekoľko dní zmenené. Dostali akoby väčšiu chuť žiť. Dúfam, že si to aj tieto ženy odnesú domov. To vedomie, že môžu odtiaľ vycestovať, pokiaľ po tom zatúžia, a silu to urobiť.“
Rozprávali sme sa aj s trojicou žien, ktoré pricestovali z ďalekého Dnipra. Anna prišla so svojím najmladším synom, doma má ďalšie štyri deti. „Prišla som sem vďaka synovi, chcela som, aby videl niečo nové, niečo nové sa dozvedel. Pretože on za to obdobie, čo zomrel manžel, nebol nikde. Páčia sa mi tu historické pamiatky, ako sa ochraňujú, príroda, krásne okolie,“ hovorí.
Ľudmila stratila manžela pred rokom a pol. „Nevedela som, či na to nájdem silu, ale napokon som kvôli dcére prišla. Chcela som, aby bola aspoň na chvíľu v bezpečí. Tu je pokoj. Ľudia sa neponáhľajú. A to nám veľmi chýbalo. Páčilo sa mi, že nás tu prijali ako doma...“
Kateryna takisto prišla s dcérou, no hrozilo, že vôbec nevycestujú. „Dcéra sa bojí opustiť domov. Preto do poslednej chvíle nevedela, kam ideme. Keď sa to dozvedela, takmer sme neodišli, no presvedčila som ju, že je to len na pár dní, aby sme si oddýchli od výbuchov a nebezpečenstva. Práve pred odchodom bola totiž v Dnipre veľká explózia. Nespali sme celú noc. Páči sa mi, akí sú tu milí ľudia, usmievajú sa, keď sa ich čosi opýtame, snažia sa pomôcť. Dcéra tu zažíva radosť a keď sa dieťa usmieva, to je pre mamu to najkrajšie,“ opisuje mladá žena, ktorej muž zahynul pred tromi rokmi.
Pomoc, ktorá pokračuje
Aj keď sa ukrajinské ženy v Žiline cítili vítané, väčšina z nich túži po návrate. Doma je doma – aj keď je vo vojne. No ak sa rozhodnú ísť za štúdiom či prácou, vedia, že môžu. „Niektoré deti boli oslovené Žilinskou univerzitou a vedia si predstaviť, že by tu študovali,“ pokračuje Nina Gubišová.
Projekt podobného typu sa v Žiline konal druhýkrát na pozvanie primátora mesta. „Sme veľmi radi, že to primátor takto poňal – že partnerstvo netrvá iba keď je mier a všetko je dobré, ale aj keď sú zlé časy. Aj vtedy sa snaží ľuďom v Dnipre pomôcť,“ dodáva.
Ako vysvetľuje, cieľom organizácie nie je len krátkodobé rozptýlenie. Organizácia Človek v ohrození pôsobí v meste už od začiatku vojny a pomáha ukrajinským rodinám, ktoré utiekli pred vojnou, začleniť sa do života na Slovensku. „Naša organizácia má päť programov. Prvým je zamestnávanie. Snažíme sa ženám z Ukrajiny pomôcť nájsť si prácu. Je to kompletné poradenstvo od životopisu až po samotné hľadanie. Máme zmluvy s veľkými spoločnosťami, takže sa nám to slušne darí. Ale i potom ich sprevádzame, riešime kurzy, výuku slovenčiny, voláme im, ako sa darí. Potom je to základné sociálne poradenstvo, ktoré zahŕňa napríklad pomoc pri zápise do škôlok a škôl, vybaviť lekára či rôzne dokumenty,“ hovorí a zdôrazňuje, že veľmi dôležitá a veľká téma je aj dobrovoľníctvo. „Tento rok sme sa zamerali aj na deti, ktoré sa uchádzajú o stredné školy. „Máme cca 14 dobrovoľníkov, z ktorých väčšina sú stredoškoláci – Slováci aj Ukrajinci. Viete, tá slovenčina je jednoducho bariéra. Oni bez pomoci nemajú šancu naštudovať si napríklad našu literatúru, nech sú akokoľvek šikovní. Takže ich rovesníci, naši dobrovoľníci, pomáhali ukrajinské deti pripravovať na monitory a prijímacie skúšky. Mali sme 85 % úspešnosť – tieto deti sa dostali na tie školy, ktoré si zadali ako prvú voľbu. Vidíme v tom veľký prínos a veľmi si vážime, že títo naši dobrovoľníci venujú svojim rovesníkom z Ukrajiny svoj voľný čas.“
Človek v ohrození sa takisto venuje komunitnej práci a vzdelávaniu. Jednoducho mnoho aktivít a práce, ktorá sa nedá opísať na pár riadkoch. Jedno je však isté – nestačí byť s človekom prvých pár dní. „Potrebuje sprevádzanie, kým sa osamostatní. A aj potom sme tu preňho. Na Slovensku sme otvorili jedenásť klubovní – bezpečných priestorov pre stretávanie, vzdelávanie a zdieľanie. Najmä ženy a deti tú pomoc veľmi potrebujú,“ uzatvára Nina Gubišová zo žilinskej pobočky organizácie Človek v ohrození, ktorá sa venuje nielen deťom a dospelým z Ukrajiny, ale aj z marginalizovaných rómskych komunít..
