Táto stránka využíva cookies. Používaním tejto stránky súhlasíte s používaním cookies. ×

Žilinský Večerník

22. jún 2021 | Paulína
| 20°C

Spravodajstvo

Žilinčanka Mária Žembery v prestížnej spoločnosti: Môže za to jej najzbytočnejší projekt

Renomovaný magazín Forbes každý rok zostavuje rebríček osobností 30 pod 30. Do tejto spoločnosti sa dostane 30 ľudí vo veku do 30 rokov, ktorí dokážu meniť svet okolo seba. V slovenskej verzii magazínu mala tentoraz Žilina dvojité zastúpenie vďaka režisérovi Martinovi Smatanovi a lekárke Márie Žembery (25). Práve so zástupkyňou nežného pohlavia sme sa skontaktovali a vznikol z toho tento zaujímavý rozhovor.

14.05.2021 | 11:09

Prestížne ocenenie podobného rangu nedostane ho len tak hocikto. Aká bola vaša prvá reakcia?

Akurát som po práci cvičila, keď mi pípol email, bolo to 1. apríla. Moja prvá myšlienka bola, že niekto si zo mňa robí srandu. Prečo ja? Určite som to nečakala. Naozaj som si myslela, že to pokojne môže byť spolovice vtip. Tak som odpísala, že si to veľmi vážim, ale s dôvetkom, že či to náhodou nie je len nejaký žart.

Zrejme vám odpísali, že si z vás nestrieľajú.

Zavolali sme si. Zistila som, na základe čoho vznikla nominácia. Tušila som, že to bolo za projekt, na ktorom som pracovala ešte ako medička, študentka medicíny. Písali mi totiž na e-mail s mojím dievčenským menom.

Projekt sa volal: Sme pripravení? Komu vznikol tento nápad v hlave?

Bolo to cez prvú vlnu pandémie covidu, úplne na začiatku. Bol to spoločný projekt niekoľkých ľudí. Najprv sme s kamarátmi vytvorili facebookovú skupinu, to je najrýchlejší spôsob, ako sa dostať k ľuďom našej generácie. Snažili sme sa zistiť, kde sa aktuálne nachádzajú medici a zdravotníci na Slovensku, keďže internáty zatvorili a študenti sa vrátili domov. Primárnym cieľom bolo doplniť počty chýbajúceho personálu v nemocniciach a zdravotníckych zariadeniach. Tu vznikol prvotný problém. Administratíva okolo dodania pomoci do nemocníc bola veľmi zdĺhavá a bolo potrebné jednať rýchlo. Tak sme to dali dokopy s ľuďmi z iniciatívy Hack virus. Oni nám dali celý backup, ako zastrešiť projekt technologicky a manažérsky. Bola to veľmi rýchla a efektívna spolupráca. Pre mňa rozhodne jedna z najlepších skúseností môjho života.

V projekte je zaregistrovaných aktuálne 1 600 zdravotníkov. Dobrý základ na postupný rast?   

Úprimne, teraz si myslíme, že projekt už nie je potrebný, čo je pre nás dobrá spätná väzba. My sme aj v úvode dúfali, že to bude najzbytočnejší projekt. Dnes už nemocnice našli spôsob ako fungovať počas pandémie. V počiatku však nielen celé Slovensko, ale aj svet zostal prekvapený novou situáciou a náporom práce. Vtedy sa projekt rýchlo uchytil a my sme vďaka našim početným dobrovoľníkom mohli pokryť filtre, testovanie alebo čokoľvek, kde bolo treba pomôcť. Sme stále pripravení pomôcť, ak to bude potrebné.

Ďalšia cena môže byť z oblasti kardiochirurgie, kde pôsobíte. Ak budú mať ľudia srdcové problémy, potrebnú operáciu, môžete ich operovať práve vy?  

Hahaha, to skôr nie. Ja som veľmi rada, že som dostala takú príležitosť zamestnať sa na NÚSCH, veľmi som si to priala. Väčšia šanca je, že budem asistovať – pomáhať operatérovi. Cesta lekára absolventa ku atestovanému lekárovi – kardiochirurgovi je dlhá a náročná. Človek potrebuje odpracovať niekoľko rokov, vykázať konkrétne zákroky, zúčastniť sa rôznych konferencií, neustále sa vzdelávať a nakoniec absolvovať atestačné skúšky. V chirurgických odboroch je taktiež veľmi dôležité nájsť si dobrého tútora, ktorý vás bude trpezlivo krok po kroku učiť a vytvárať dobrý tím.

Ste mladá žena, prečo ste nevyužili príležitosť ísť pracovať mimo Slovenska?

Ponuky boli. Vždy som však cítila, že chcem vrátiť na Slovensko to, čo bolo do mňa vkladané. Počas strednej aj vysokej školy som sa veľa nacestovala. Vďaka získaným skúsenostiam zo zahraničia som si mohla povedať: „ Dobre, sú veci, ktoré sa dajú robiť u nás aj lepšie; sú veci, ktoré sa už u nás robia výborne a treba ich udržiavať.“ Mám Slovensko veľmi rada, mám tu rodinu, priateľov. Odísť bola pre mňa krajná možnosť.

Odkiaľ boli spomínané ponuky?

Ponuky, ktoré som dostala, nikdy neboli oficiálne, že: tu máš papier a poď nastúpiť zajtra. Ja som si takúto prácu v zahraničí aktívne nevyhľadávala. Vedela som, že sa chcem primárne uplatniť na Slovensku. Mala som veľké šťastie na skvelých ľudí a tútorov, napríklad aj počas štúdijného pobytu vo Švajčiarsku mi povedali, že ak by som sa chcela ku nim pridať, budú radi, všetko to však bolo v neoficiálnom priateľskom tóne. Potom sú tu nemecké a rakúske nemocnice, organizujúce pravidelne veľtrhy, kde zháňajú slovenských absolventov. Ponúkajú mnoho benefitov. V takých podmienkach, aké máme, bohužiaľ, nie vždy v tých najlepších, vychádzajú zo škôl veľmi kvalitní lekári, ktorí sú cením, potrební a docenení aj v zahraničí.

Už to bude rok, čo ste absolventkou vysokej školy a pracujete na oddelení na Kramároch v Národnom ústave srdcovocievnych chorôb v Bratislave. Odhliadnuc od pandémie, čo vás prax naučila? Veľakrát občan vníma, že zdravotníctvo na Slovensku je totálne zdevastované.

Ústav nie je štandardná nemocnica. Podmienky, ktoré sú tam, s tým, čo som videla napríklad počas štúdia, sú lepšie ako v iných nemocniciach. Čo sa týka zariadenia, je to relatívne nová nemocnica. Človek sa tam cíti príjemnejšie. Myslím si, že si Slováci vo všeobecnosti neuvedomujú, že spôsob poskytovania zdravotnej starostlivosti nie je v porovnaní so svetovým meradlom taký zlý. Personál v nemocnici, lekári, sestry, sanitári, technici, všetci okolo toho, robia veľmi veľa. Aj na kardiochirurgii. Dennodenne je tu novoprijatý pacient a okolo neho funguje 12-členný tím, ktorý sa nezastaví, pokiaľ nie je o pacienta postarané. Vždy sa ma to dotkne, je krásne vidieť, koľko ľudí pracuje len preto, aby sa raz pacient mohol postaviť a ísť domov. Jedna z najdôležitejších vecí, ktoré som sa naučila, je, že osobný prístup ku pacientovi dokáže zmeniť z jeho pohľadu nesmierne veľa. 

Minuloročná štatistika v najčastejších úmrtiach na Slovensku hovorí, že prvé miesto patrí srdcovocievnym ochoreniam, druhé nádorom a tretie vírusu covid-19. Čo robiť, aby sa eliminovali choroby spájajúce sa so srdcom a cievami?

Viete, ja som lekár ešte veľmi veľmi krátko na to, aby som sa mohla fundovane k takejto komplexnej téme vyjadriť. Vnímam to však tak, že kardiochirurgia je, dá sa povedať, finálny checkpoint. Je to posledné miesto, kde sa dá človeku pomôcť. Z môjho pohľadu by takáto medicína nemala byť. Dobrá medicína je medicína preventívy. Keď sa dostane pacient až k nám na stôl, je to znak toho, že v predchádzajúcich krokoch asi niečo zlyhalo. Neplatí to paušálne, človek sa môže narodiť s vrodenými predispozíciami, to sa nedá ovplyvniť. Veľakrát počujem od pacientov: platím si zdravotné poistenie, tak ma liečte. Lenže človek nemusí silou-mocou využiť nemocničnú starostlivosť. To nemá byť benefit, ale záchranná sieť, pre prípad, že by sa človeku nepodarilo postarať sa o svoje zdravie a predísť tomu alebo nemá inú možnosť. Nehádžem vinu na ľudí, aby sa teraz starali len o seba a aby robili všetko najlepšie. Možno by bolo dobré zvýšiť osvetu o zdraví. Vytvoriť priamu pomoc pre ľudí, ktorí sú v úvodnej fáze choroby. Najväčší strašiak predstavujú choroby, ktoré majú pomalý nástup, diagnostika môže byť včasná, ale môže to potrvať aj niekoľko rokov, kým sa prejaví v „plnej sile“. Keď má napríklad človek diabetes, ktorý je neliečený, veľmi dlho sa má relatívne dobre. Až pokým sa nezačne mať veľmi zle. Cukrovka druhého typu je choroba, ovplyvňujúc celé telo: nervy, oči, srdce, cievy, obličky. Je to choroba, ktorá sa dá v začiatočných štádiách zastaviť aj zmenou životného štýlu. Predstavte si, že vidíte 50-ročného človeka, žijúc si doteraz nejako svoj život, a oproti nemu sedí 25-ročná „žubrienka“. Povie mu: „Mali by ste prestať fajčiť!“ A on povie: „Áno, určite.“ Pôjde domov a po ceste si zapáli. Podať ruku pacientovi, povedať, že ak chce skutočne napríklad prestať s fajčením, takéto sú jeho možnosti. Sú to infolinka a lieky, ktoré k tomu dopomáhajú. Môže si sadnúť so psychológom, vytvoriť si podpornú sieť kamarátov a rodiny. Toto všetko dokáže človeka odradiť od toho, aby si znova zapálil. Zároveň ho to môže ochrániť od toho, aby sa nedostal pod nôž.

 


 

Sú tieto nezdravé návyky v ľudskej náture Slovákov? Medzi naše tradície patrí alkohol, vyprážaný rezeň, produkty zo zabíjačiek a podobne.

Čiastočne aj áno, ale opäť ja rozhodne nie som odborník v takejto oblasti. Avšak hovorí sa o takzvanom francúzskom paradoxe. Francúzi majú relatívne nízky výskyt kardiovaskulárnych ochorení napriek tomu, že jedia tučné jedlá, pripísali to poháru červeného vína po obede, ktorý chráni cievy. Každá krajina má svoje špecifiká, čo sa týka stravovania, ale aj problémov. Vždy je aj malý krok pre svoje zdravie lepší ako neurobiť žiadny. Keď viem, že sa napríklad neviem vzdať rezňov, lebo je to pre mňa úplné terno alebo neodmysliteľne patria do rodinného koloritu. Tak urobím to, že si síce dám jeden, ale poobede idem von a prejdem sa napríklad okolo žilinského Vodného diela. Vždy sa treba snažiť prispôsobiť si zmenu životného štýlu. Pretože ak má človek veľké oči o tom, ako zmení svoj život, je to často neudržateľné.

Ako vnímate momentálnu situáciu okolo pandémie? Je možné, že vírus celkovo ustúpi alebo sa musíme s tým naučiť žiť?

To, čo si myslím ja, je úplne nepodstatné, ja dôverujem odborníkom a tí tvrdia, že zaočkovať sa je najrozumnejšie. Kolektívna imunita môže skutočne pomôcť. Viem, že veľa ľudí je skeptických voči očkovaniu. Vo svojom okolí som si všimla, že keď ak sú ľudia aspoň trochu otvorení tejto diskusii, má zmysel s nimi o očkovaní hovoriť. To, čomu ľudia rozumejú ľahko, prijmú za svoje. Kopec vecí sa dá adresovať ľudským prístupom. V medicíne je veľmi dôležité vedieť hovoriť k ľuďom ich rečou. Oni nevyštudovali tú školu, nerozumejú cudzím pojmom a ani nemusia. Treba sa im prispôsobiť a vysvetliť im to tak, aby sa vedeli informácií chopiť a potom sa od toho odraziť. Rada používam toto prirovnanie na očkovanie. Každý, kto si sadne do auta, si dá preventívne bezpečnostný pás. Aj keď je dokázané, že ľudia zomreli, aj keď ho mali zapnutý. Ale aj tak si ho zakaždým dajú. Majú to vedomie, že aj keby sa, nedajbože, niečo stalo, aspoň môže ich to zachrániť. A takisto je to aj s očkovaním. Nemáme 100 % bezpečie v tom, že sa nenakazíme a neochorieme. Ale tá šanca, že nám očkovanie pomôže a uchráni nás od kritického priebehu určite prevyšuje to ako neurobiť nič.

Ako často chodíte domov do Žiliny? Je minimálne najbližšia rodina pyšná za túto vašu cenu?

Rodina ma veľmi podporuje, veľmi sa teší a do Žiliny sa naozaj rada vraciam. Najmä do okolia, moja babinka je z Terchovej a tu som sa aj vydávala. Doma som najmä vtedy, keď mám voľno. Vždy sa tu s manželom zastavíme, ak máme voľný víkend.


 

Kde v rámci Žiliny najradšej trávite čas?

Najradšej mám miesto, kde vedie parovod za Lesoparkom. Z jednej strany je výhľad na Solinky, druhý na Višňové. Sú tam najkrajšie západy slnka. Mám rada ten pohľad poza Hájik a hradisko, ale aj okolie Bôriku aj samotný park. Je úžasne vidieť, ako sa všade vracia život v porovnaní s tým, aké to bolo kedysi zanedbané.

Môže niekedy v budúcnosti s vami počítať aj žilinská nemocnica?

Je to možné. Žilinská nemocnica je super. Počas prvej vlny pandémie koronavírusu som tam pracovala s mnohými skvelými ľuďmi. Na žilinskú nemocnicu mám tie najlepšie spomienky.

 

 

Autor: Juraj Vnuk, redaktor

Foto: archív M.Ž.

Najnovšie vydanie
Predplatné
zilinskyvecernik_monitor_prod