Žilinský Večerník

Hneď na úvod nám prezraďte, ako sa to všetko začalo.
Prípravná fáza nikdy nie je jedno­duchá. A my sme ten typ ľudí, čo si dávajú asi až príliš ambiciózne termíny. Ani tentoraz to nebolo inak. Raz večer pri televízore sme skonštatovali, že je čas opäť nie­kam vyraziť a už o polroka sme chceli štartovať. Nakoniec sme vyrazili s vyše mesačným onesko­rením, presne 26. 6. 2016. Domov sme sa vrátili po prejdení 35-tisíc km, o 175 dní neskôr.

Ako sa dá zbaliť na niekoľkome­sačnú expedíciu? Bez čoho by ste určite nevyrazili?
Martin: Prioritou je Bronco a jeho náhradné diely. Tie nesmú chý­bať, pretože zohnať v Rusku, v Mongolsku či vlastne kdekoľvek (okrem USA) niečo do 25-ročné­ho amerického fordu, nie je prá­ve ľahká úloha. Čiže potrebujete miesto na veľké diely ako štartér, brzdy, alternátor, čapy riadenia, ložiská, tlmiče... Ich celková váha bola viac ako 150 kg. Plus náradie všetkého možného aj nemožné­ho druhu, aby som sa mohol po­čas cesty pustiť do opravy toho, čo reálne zvládnem. Pre predstavu: je síce pekné, keď vie človek vy­meniť alternátor, ale bez náhrady je táto zručnosť zbytočná. Alebo opraviť napr. elektriku či seknutý kábel od navijaku bez spájkovač­ky či náhradných káblov je celkom ťažké, prípadne len provizórne. Preto ani takáto výbava nesmie chýbať. Rovnako vŕtačka, flexa, gola sada... Ale myslím, že kaž­dý domáci kutil už má predstavu (úsmev).
Zuzana: No a potom vpustí do auta mňa s vetou: „Tu a možno ešte niekde tu je stále trochu voľ­ného miesta, tak nás pobaľ.“ Ale teraz sme vďaka prestavbe Bronca mali skutočne až kráľovsky veľa priestoru. Bez problémov som si vybavila základ kuchyne, drogériu, lekárničku. Čo sa týka oblečenia, to netreba preháňať. Stačí niečo na každé ročné obdobie. Veď aj tak si obaja vždy nakúpime rôzne tričká ako suveníry, takže tú svo­ju „šatníkovú“ škatuľu nakoniec naplníme.

Ktoré krajiny ste precestovali?
Precestovali sme ruský Altaj, Mongolsko a časť sibírskej tajgy, hlavne Bajkal a najväčšia výzva bola pre nás BAM road, čiže ne­používaná obslužná cesta Baj­kalsko-amurskej magistrály. Res­pektíve jej západná časť s dĺžkou 1300 km. Cieľ cesty bol Tichý oce­án, ktorý sme si nakoniec užili vo Vladivostoku. Zvyšné krajiny boli tranzitné. Na začiatku Ukrajina a cestou späť Kazachstan, Azer­bajdžan, Gruzínsko a Turecko.

Pred cestou ste si museli vybaviť aj veľa dokladov a víz...
Zuzana: Och, víza, to je kameň úra­zu väčšiny cestovateľov. Najskôr sa treba prelúskať byrokraciou každej krajiny a na to ja skutočne nemám nervy. Čiže využívame služby agen­túry, nech mi nevybiehajú zbytočne ďalšie šedivé vlasy. A na záver vám po desiatkach potvrdení, dotazní­kov a žiadostí vydá napríklad Turk­ménsko len tranzitné víza na 5 dní. Ako aj nám počas predošlej expedí­cie. Samozrejme, keď dajú len 5 dní, tak je potrebné si cestu naplánovať tak, aby ste to stihli. Aj my sme mali taký plán. Stíhali sme. Na piaty deň sme vyrazili o pol šiestej popolud­ní na hranicu, kde sme sa dozve­deli, že Turkméni príjazdovú ces­tu k hranici zatvárajú už o štvrtej! A tak sme sa stali ilegálnymi v tejto diktatúrou zmietanej krajine. Na imigračnom úrade na nás najskôr kričali, zavreli nás do miestnosti bez okien a zháňali tlmočníka an­gličtiny. Ten prišiel s úsmevom na tvári a papierom na pokutu vo výš­ke 1000 USD na osobu. To sa nám teda platiť nechcelo. Tak sme sa začali hádať. Nakoniec si nás jeden úradník vzal bokom a poradil nám. „Pýtajte si deportáciu, tá je zadar­mo.“ A tak aj bolo, všetko bolo bez problémov a dnes je z toho už len milá historka.

Vaším cieľom bolo najmä Mongol­sko a Sibír... Ako by ste pár vetami opísali tieto dve krajiny?
Mongolsko je neuveriteľne krásna krajina, nie je to len vyprahnutá step a púšť, ako si mnohí myslia. Sever ponúka aj zelené údolia po­siate stádami oviec, jakov, koní, ale aj hory vhodné na turistiku. My sme si na mierne športové vyžitie vybrali Otgontenger, druhú naj­vyššiu horu krajiny s trvalo za­sneženým vrcholom, ktorá je pre domácich posvätná. Cesta k nej bola síce veľmi náročná, ale vied­la jednoznačne najkrajšou časťou Mongolska, akú sme videli. Po­tom sme sa presunuli južnejšie a navštívili Gobi, najvyššie polože­nú púšť sveta. Vždy som si myslela, že púšť sa začína pozvoľne, ale nie. Putujete rovnou krajinou, obchá­dzate (prípadne ponaháňate) stá­da tiav a zrazu pred vami vyrastie 800 m vysoká duna. Priamo pod ňou tečie rieka, ktorú obklopu­je zeleň a v diaľke sa týčia tmavé vrcholy hôr. Farebné divadlo ako z katalógu. Zatiaľ najkrajšia púšť, akú sme navštívili. Ale je pravda, že moc sme ich nevideli (úsmev).
Ruský Bajkal je snom mnohých cestovateľov a aj pre nás bol jed­nou z veľkých mét na našej ceste. Po suchom a prašnom Mongolsku to bolo príjemné osvieženie. Dalo by sa povedať, že sme si tam tri týždne užívali klasickú letnú do­volenku pri vode. Až na to, že tá voda mala asi 12 stupňov. Ale pár­krát sme sa aj hrdinsky okúpali.
Sibírska tajga – hneď by sme sa tam vrátili. Je jedným z posledných miest na svete, kde je ľudský vplyv minimálny. Drsná príroda, ktorá si žije vlastným životom bez ľudské­ho zásahu. Človek sa tu cíti malič­ký, je len pozorovateľ a mnohokrát len s nemým úžasom pozerá na tie neskutočné prírodné scenérie. No uvedomovali sme si, že v tejto časti sveta naozaj nie je priestor na zá­sadné chyby. Pokiaľ by nás postihla nejaká vážnejšia porucha na aute alebo nebodaj úraz, pohodová do­volenková atmosféra by sa zrazu rýchlo zmenila na horor v podobe hľadania pomoci. Tieto končiny sú skutočne riedko osídlené a je­dinou pripomienkou civilizácie je drevená osada, ktorá sa občas vy­norí z hĺbky lesa a vlak, ktorý občas preletí okolo vás. Ten však určite nemá v pláne pri vás zastavovať, a tak viete, že tu si musíte poradiť naozaj sami. Ale na druhej strane to je presne to, čo sme tu hľadali.

Ako vás vnímali tunajší ľudia?
Zuzana: Ako najlepšie vystihnúť Mongolov? Hm, sú proste iní. Po príchode bolo potrebné zvyknúť si na niektoré ich zvláštnosti. Hneď v prvý večer sme „zakempili“ v ho­rách, ďaleko od najbližšej osady. Do pol hodiny prišli dvaja Mongoli na „motorečke“ a postavili sa k nám. Čakali sme otázky, možno hnev, ak sme na ich území, prípadne žobra­nie. Ale oni nič, len stáli a pozera­li. Každá naša snaha o nadviazanie rozhovoru bola zbytočná. Mlčali a kukali. Nerozprávali sa dokon­ca ani medzi sebou. A keď si nás do sýtosti poobzerali, odišli. Opäť bez slova. Zvláštne, ale zvyknete si. Ja som sa najťažšie vyrovnávala so stratou svojej osobnej zóny. Oni nič také ako diskrétna či osobná zóna nepoznajú. Pri rozhovore prídu tak blízko, že cítim, čo jedli na raňajky. Výber peňazí z bankomatu je vyslo­vene kolektívna záležitosť. V búd­ke so mnou stáli vždy aspoň štyria a zvedavo pozerali, čo to tam mač­kám a koľko vyberám. Treba mať ale na pamäti, že oni nemajú zlé úmys­ly, proste sú takí. Tieto nepochopi­teľné črty správania vynahrádza­jú bezhraničnou pohostinnosťou a ochotou pomôcť v núdzi.
Po 40 dňoch v Mongolsku boli prvé dni v Rusku pre nás niečo ako šok. Zrazu sme rozumeli ľuďom na ulici, mohli sme sa s kýmkoľ­vek porozprávať, v obchodoch sme nachádzali známe produkty a na sídliskách až príliš známe pane­láky. Vždy sme sa stretli s tým, že nás Slovákov Rusi berú ako bratov. A pohostinnosťou za Mongolmi veru nezaostávajú. Či už v Severo­bajkalsku alebo v Olekme, kde sme kvôli príliš rýchlej a výraznej sne­hovej nádielke uviazli na 10 dní, sme mali dvere domácich otvorené. Každý deň nás niekto pozval k sebe na večeru, prípadne ponúkol mož­nosť osprchovať sa. A u 83-ročného Valentína, na ktorého záhrade sme kempovali, sme mali neobmedzene k dispozícii pravú ruskú saunu.
Veľkou výzvou bol most nad rie­kou Vitim, jeden z najnebezpeč­nejších mostov na BAM road. Zá­kladné údaje o moste sme vedeli. Je to 500 m dlhý most tiahnuci sa asi 15 m nad rozbúrenou riekou, samozrejme, bez zábradlia. Vede­li sme aj to, že v minulosti kom­pletne zhorel, preto je zložený z asi len 2,3 metra dlhých dreve­ných trámov, ktoré sú na mnohých miestach prehnité a za ich stav nikto neručí. Ale realita je aj tak ako facka. K Vitimu sme prišli za tmy, čiže zrazu sa cesta skončila a objavil sa pred nami úzky dreve­ný pás a pod ním len čierňava. Ne­bol to práve pohľad, ktorý by nám dodal odvahu. Nastala bojová po­rada pri ohníku a vôňa pečených špekáčikov nás postupne upokoji­la. „Však to nemôže byť predsa až také zlé.“
No ráno to vyzeralo ešte hrôzo­strašnejšie. Všetky prehnité či prasknuté trámy boli neprehliad­nuteľné. Ale veď preto sme tu pri­šli, pre adrenalín, prekonať samých seba. Nasadli sme a vyrazili. Bron­co má na šírku viac ako dva metre, takže na moste sa vystúpiť nedá, treba len sledovať, či ideme rovno a modliť sa. Vždy, keď som musela Martinovi hlásiť, koľko je koleso od okraja, dostala som menší závrat. Trámy vydávali strašidelné zvuky praskania, ale my sme napredovali. A na konci prišla tá vytúžená eufó­ria sprevádzaná výkrikmi šťastia.

S akými ďalšími výzvami ste sa počas cesty museli popasovať?
Zuzana: Mňa asi najviac prekva­pili brody. Ani nie ich hĺbka, ná­ročnosť prejdenia, ale ten neuveri­teľný stres a strach, ktorý som pri každom z nich pociťovala. Na za­čiatku dokonca aj pri úplne malých bezvýznamných kalužiach. Ale úpl­ne najhoršie bolo brodenie rieky kúsok za mestečkom Chani. Hladi­na bola celkom vysoko, no hlavne podklad bol z príliš veľkých balva­nov, ktoré nám neustále narážali do podvozka. Bolo počuť len od­porné kovové rany a syčanie. Každú chvíľu som čakala, že niečo rozbi­jeme a ja za nami uvidím olejovú či benzínovú škvrnu, alebo rozbité časti diferenciálu. Našťastie, Bron­co to zvládol s gráciou.
Martin: Pre mňa bol najväčší šok šikmý most, ktorý nás prekvapil o čosi ďalej za mestom Chani. Mys­lel som, že nič horšie ako most nad riekou Vitim už nestretneme. Rieka bola pre Bronco príliš hlboká, takže jediná šanca bol most. Jeho stredný pilier je spolovice zrútený, čiže celý most je naklonený na pravú stranu. Okrem toho ani len nevyzeral, že nás unesie. Drevené piliere boli na väčšine miest prehnité a popadané, bolo potrebné, aby sme si poskla­dali koľaje pod auto z dostupného materiálu, a tak kúsok po kúsku prešli týchto 80 metrov. Trvalo nám to viac ako dve hodiny. „Če­rešničkou“ bolo, keď zapadlo slnko a na tom dreve sa okamžite vytvo­rila šmykľavá námraza. Len som čakal, kedy sa to stane, že zadnú časť auta začne šmýkať k okraju mosta a že to nezvládneme.

Ako celú expedíciu zvládol Bronco? Bolo nutné navštíviť automechanika?
Joj, a keby len jedného (smiech). Ale s tým človek počíta. Minimál­ne musíte počítať s výmenou oleja, čapov riadenia, tlmičov. Veľa vecí sme zvládli opraviť sami, ale všet­ko sa nedá. Bronco má už 25 rokov a aj pre akékoľvek nové auto by bola táto trasa rozsudkom pomalej smrti. Najazdili sme vyše 5000 km mimo asfaltu po skutočne zlých cestách. Keď nešlo o offroad, boli to rolety. Niečo ako malé retardéry naukla­dané tesne vedľa seba. Mongolsko je nimi posiate celé a v Rusku sme si ich tiež dosť užili. Auto sa roz­vibruje, je možné sledovať, ako sa vykrúcajú všetky skrutky a praskajú zvary. Dvakrát sme museli v servi­se zvárať chladič, dvakrát benzíno­vú nádrž. Ale fakt sme nečakali, že sa nám zlomí polos. Tú sme museli objednávať z USA a vymieňať v Ka­zachstane. Pred cestou nám chalani z Kotrčinej Lúčky, ktorí sa dlhodobo servisne o naše auto doma starajú, spravili kompletnú generálku mo­tora a ten bežal ako hodinky a na veľa miestach nás podržal.

Ak ste sa dostali do problé­mov a potrebovali komunikovať s miestnymi ľuďmi, ako ste sa dorozumievali?
Zuzana: S Rusmi to bolo bez prob­lémov, obaja sme už z predošlej expedície mali nejaký ten základ ruštiny a keď s nimi komunikuje­te každý deň, veľmi rýchlo sa do toho opäť dostanete. Horšie to bolo s Mongolmi. Pred odchodom som rýchlo ešte chodila na mongolčinu, s cieľom pripraviť nám taký vlastný cestovateľský slovník s dôležitými frázami, napr. „Kde tu je najbližší servis?“ alebo „To je moja manžel­ka, za ťavu ju nepredám.“ Ale tej komunikácie s miestnymi sa naozaj netreba báť, veď nikto tam nechce rozoberať jadrovú fyziku a keď vám niekto predstavuje svoju rodinu, príbytok a stádo, tak si rozumiete aj posunkami.

Ako vám chutila miestna kuchyňa?
Zuzana: Na mongolskú domácu stravu je potrebné mať silný žalú­dok. Základnou a mnohokrát aj je­dinou zložkou jedla je baran, hlav­ne jeho sadlo. Výrobky z mlieka nie sú ako tie naše. Syr nám chuťovo pripomínal skôr starý stuchnutý a mierne plesnivý vysušený tvaroh. Ani sme ho nedokázali zjesť. Pota­jomky, keď sa domáci nepozerali, som ho hodila do kabelky. Naliaty pohár mlieka sme považovali za vykúpenie, no keďže v jurtách oby­čajne nemajú chladničku, mlieko nechajú prejsť fermentáciou, aby dlhšie vydržalo. Takže sme mali v ruke kyslo-slaný kumys. No pre­kvapivo nám jeho chuť celkom zašmakovala a neskôr sme ho do­konca vyhľadávali.

Ako ste riešili osobnú hygienu?
Tentokrát si môj manžel dal záležať a Bronco vybavil aj teplou sprchou, čiže paráda, aj vlasy som si mohla v pohode umyť. Ale rovnako sa vždy snažíme využiť každú vodnú plochu a poriadne sa opláchnuť, prípadne si oprať. V situáciách, kedy treba šetriť zásobami vody a všetko do­okola je už zamrznuté, vytiahneme overenú metódu s vlhčenými vrec­kovkami. To nás zachraňuje na ces­tách už dlhé roky, najmä večer, keď sa vyzujú topánky.

Opísali by ste najsilnejší zážitok z cesty?
Po prejdení BAM road sme sa za­stavili v meste Tynda, trošku si oddýchnuť a zregenerovať sa. Na druhý večer sa ukázalo, že na „BAM-ke“ sme už bojovali traja a čakáme bábätko. Takže sme si tentokrát veľkú časť cesty viezli so sebou aj malého čierneho pasažie­ra (úsmev).

Sibír mnohí považujú za jedno z najchladnejších miest na svete. Naozaj tam bola taká zima?
Martin: Je pravda, že hoci sme vy­rážali na letnú dovolenku, nako­niec tam bolo zima ako v ruskom filme. Ale vedeli sme, že na Sibíri nezažijeme teplé babie leto, ako je zvykom u nás niekedy ešte aj v ok­tóbri. Tam už koncom septembra teplota klesala postupne na -25 °C. A po ceste domov v Kazachstane sme boli nútení si naplno užiť pra­vú tuhú zimu. Aj cez deň teplota atakovala hodnotu -30 °C! Jediná šanca, ako to zvládnuť, bolo od­kukať od miestnych ich šatníkové variácie a na miestnom trhu si za­dovážiť domáce poctivé oblečenie prispôsobené na túto „ich” zimu. Okrem topánok a svetrov pribudla Zuzane super baranica, ktorú som jej časom aj trošku závidel. Najmä vo chvíľach, keď si ju s povzdychom dala na chvíľu dolu, že jej je príliš teplo (smiech). Ale postupne sme sa akosi otužili a zima nám nako­niec až tak neprekážala.

Polroka, 24 hodín denne, nepre­stajne spolu. Dajte tip, ako sa to dá zvládnuť.
Tipy, žiaľ, nevieme ponúknuť, pre­tože na expedícii sme ponorku jednoducho ešte nezažili. Ľudia si vždy predstavia, že sme polroka spolu zavretí v aute, a tak ponor­ka zaručene prísť musí. Ale tre­ba si uvedomiť ten obrovský roz­diel v živote na expedícii a doma. Na cestách sa cítite ako malé deti v Disneylande. Každý deň sú pred vami nové a nové podnety, či už prírodné krásy, noví ľudia alebo aj ďalšie poruchy a problémy, ktoré je potrebné riešiť. Človek je rád, že to vôbec dokáže všetko spracovať, nemá čas na nudu a už vôbec ne­pozná stereotyp. A okrem toho, ste tam len vy dvaja, musíte bojovať spolu proti aktuálne zvolenému „nepriateľovi“. Vždy to bolo niečo iné, či už úplatní policajti, neprí­jemní colníci, mosty, brody alebo nebezpečne vyzerajúce orlosupy. Musíte sa podržať navzájom. Keď jeden stratí nervy, vždy ten druhý vidí svetlo na konci tunela. Prinúti druhú polovicu posádky pozvie­chať sa a bojovať bok po boku.

Stretli ste počas cesty aj iných ces­tovateľov zo Slovenska?
Áno, bolo to vždy úžasné stretnu­tie. Takto ďaleko od domova, s po­citom, že ste sa tu dopravili vlast­ným dopravným prostriedkom, je to taký zvláštne krásny pocit, keď stretnete niekoho podobne šiale­ného z rodnej hrude. A po toľkej ruštine je paráda si znovu preho­voriť v materinskom jazyku. Stretli sme niekoľko cestovateľov zo Slo­venska a z Česka a doteraz sme s nimi v kontakte a tešíme sa na spoločné stretnutie doma.

Boli aj dni, keď ste nestretli živú dušu?
Mongolsko je jednoznačne štát s najmenším osídlením, v akom sme boli. Väčšina jeho obyvateľov žije v okolí hlavného mesta, čiže hustota osídlenia vo zvyšku krajiny vychádza približne 1,2 človeka/km2. Ale aj napriek tomu sme takmer každý deň narazili na nejakú ju­rtu alebo miestnych pastierov na motorkách, ktorí vždy boli natoľko zvedaví, že nám ani nedovolili byť osamote. Neskôr v tajge na BAM road sme aj zopár dní nikoho ne­stretli. Trvalých osídlení tam bolo veľmi málo a občas sme narazili len na robotníkov, ktorí pracovali popri železnici. Ale o to bolo vždy stretnutie s miestnymi intenzívnej­šie a boli sme si vzácnejší. Malo to také zvláštne čaro.

Pred cestou ste sa strachovali, aby vás nezožral sibírsky medveď. Boli vaše obavy opodstatnené?
Ani nie, najväčšie zviera, ktoré sme na Sibíri videli, bola veve­rička, inak vôbec nič. Aj sme boli trošku sklamaní, všetci nás stra­šili medveďmi, vlkmi alebo aspoň sobmi a nič. Ale v Mongolsku sme si užili dosýta jaky, ťavy, kone, ba dokonca aj obrovské orlosupy, ktoré majú rozpätie krídel viac ako dva metre...

V januári ste mali v Bratisla­ve prezentáciu o vašej expedícii. Chystáte niečo podobné aj v Žili­ne? Ak áno, kedy a kde?
V Žiline si nás ľudia budú môcť vy­počuť 31. 3. na Stanici Záriečie, kde vystúpime v rámci festivalu Cestou necestou. A 12. – 14. mája organi­zujeme s priateľmi druhý ročník festivalu Overland v kempe Slneč­né skaly pri Rajeckých Tepliciach, kde sa stretne na jednom mies­te celá kopa expedičných vozidiel rôznych tvarov a veľkostí. Verím, že ich posádky vytvoria opäť ná­kazlivú cestovateľskú atmosféru. Okrem nás si tu návštevníci budú môcť vypočuť expedíciu Lada sve­tom z Kysuckého Nového Mesta, rôznych cestovateľov z Česka, zo­pár zaujímavých motorkárskych výprav a pútavé rozprávanie pre všetkých cyklonadšencov. Program usilovne pripravujeme, takže sa nechajte prekvapiť.

Ako sa dá takáto expedícia zvlád­nuť, aby sa človek finančne nezruinoval?
Zuzana: Všetko sa dá, keď sa chce. A podľa môjho názoru je fungovanie na expedícii dokon­ca ekonomickejšie. Porovnajte si, koľko miniete na svoju osobu mesačne tu doma. A teraz si pred­stavte, že vyrazíte do Mongolska a na Sibír. Spíte v aute – nie po hoteloch, varíte v aute – žiadne reštaurácie, nemáte priestor ísť na nákupy alebo na kávičku do mesta s priateľmi, lebo však ani mesto, ani priatelia, ani obchody tam nie sú. Potraviny sú v týchto oblas­tiach neporovnateľne lacnejšie a pohonné látky ani nehovorím. Bronco jazdí na plyn a najlacnejší sme tankovali za 11 centov/liter.

Prezraďte, aké sú vaše ďalšie ces­tovateľské plány?
Najbližšie je v pláne dorobiť do Bronca detskú sedačku a tretiu posteľ a s naším malým sibír­skym darčekom spoznávať Sloven­sko a Česko. Ďalej sa uvidí, Južná Amerika je veľké lákadlo, takisto Kanada a vlastne celý svet.

Načo ste sa domov najviac tešili?
Zuzana: Ja teda určite na jedlo. Rodičia dostali zoznam, s čím nás môžu privítať a na prvých troch priečkach boli bryndzové halušky.