Nedávno ste sa vrátili z Eurovízie vo Viedni, kde ste strávili takmer dva mesiace. Ako sa momentálne cítite, keď ste opäť „doma“?
Pocitovo som stále na inej planéte a v inom vesmíre (smiech). Je to zvláštny stav, keď sa po dvoch mesiacoch intenzívneho nasadenia, kde ste obklopení stovkami ľudí z celého sveta, špičkovou technikou a adrenalínom, vrátite do bežného života.
Pre tanečníka, ktorý sa chce živiť účinkovaním na pódiu, je Eurovízia absolútny vrchol. Všetko, po čom túžite, je tam – obrovské pódium, medzinárodní speváci, televízna produkcia, ktorá nemá v Európe obdobu. Keď to všetko skončilo, prepadla ma „post-produkčná depresia“. Plakala som, že nechcem, by to skončilo, že to chcem zastaviť. Tá energia, ktorú sme tam spolu zažili, bola taká silná, že sa to nedá opísať. Uvedomovala som si, že všetci títo ľudia, s ktorými som denne pracovala a vytvorila si úžasné vzťahy, sa už nikdy nestretnú naraz na jednom mieste.
Ako sa tanečník dostane k účasti na takomto gigantickom projekte? Bol to váš dlhoročný sen? Práveže som o tejto tanečnej úlohe, ktorú som získala, predtým ani nepočula. V decembri som išla na casting do Viedne, ale skôr z pragmatických dôvodov. Chcela som zažiť niečo nové, vzdelávať sa a hlavne vidieť, ako vyzerá medzinárodný trh. Castingy sa u nás v Prahe v takejto forme príliš nedejú, chcela som spoznať komunitu a načerpať inšpiráciu. Keď som zistila, že kvôli obrovskému záujmu prihlasovanie zastavili, bola som rada, že som to stihla.
Povedali mi, že na castingu bolo asi 1 500 ľudí z celého sveta. Fungovalo to v skupinách po 50, striedali sme sa. Bola to neskutočná škola pokory. Naučili sme sa choreografiu a predviedli ju v trojiciach pred kamerou. Vybrali nás celkovo len 18 do hlavného timu a bol to skutočne medzinárodný mix – tanečníci z Ameriky, Fínska, Nórska, Grécka... Pôvodne som si nedávala veľké nádeje, dokonca som sa na castingu pomýlila, tak som na to časom zabudla a prijala iné pracovné ponuky. E-mail, že ma vybrali, prišiel nečakane.
Stali ste sa súčasťou tímu takzvaných „stand-in“ tanečníkov. Čo presne to znamená?
Každá krajina – tento rok ich bolo 35 – potrebovala ľudí na skúšanie hlavných generálok, svetiel a kamier. Je to taký obrovský projekt, že na pódiu nemôžu naraz stáť zástupcovia všetkých krajín. Takže sme hrali roly interpretov, bubeníkov či tanečníkov. Bol to neuveriteľne zložitý proces. Prvý týždeň vo Viedni nás rozdelili do skupín a učila som sa choreografie ôsmich krajín. Dokonca som hrala na husle, hoci som na ne v živote ani nesiahla! Museli sme to odtancovať, odohrať a odspievať ako reálni súťažiaci.
Ako ste sa učili choreografie takého množstva krajín?
Každá krajina poslala záznam z tréningu, my sme to z neho museli „rozlúštiť“ a museli sme sa prispôsobovať aj editovaným verziám, ktoré delegácie posielali na poslednú chvíľu. Napríklad pri Nemecku som tancovala na veľkom pohyblivom stupienku, čo bolo veľmi nestabilné, a na pódiu bol aj reálny oheň. Pri Cypre som zase hrala hlavnú speváčku, pretože bolo potrebné doladiť zábery. Všetci vo Viedni sme spolu vytvárali kópie tých vystúpení z videí. Delegácia poslala podklady, my sme si to nacvičili, nahrali v hale na reálnom pódiu so všetkými rekvizitami a efektmi, a poslali späť na schválenie. Keď potom prišli reálni umelci, mali na skúšku len 20 minút. Keby sa niečo pokazilo – rekvizita, kamera, oheň – nemali by čas to opraviť, pretože čakalo 34 ďalších delegácií. Produkcia je neuveriteľne komplexná, kamery sa pohybujú na koľajniciach a lanách. Ako tanečníci sme museli presne vedieť, kde je „diera“ v pódiu pre kameru, aby sme sa nezranili.
Okrem tejto náročnej technickej role ste však mali aj priestor prejaviť sa sama za seba.
Áno, bola som aj súčasťou otváracích show a takzvaných „interval acts“. To už boli čísla, kde sme vystupovali sami za seba. Nacvičiť to bolo „peklo“, trénovali sme od 9:00 do 22:00, často sme ani nevideli denné svetlo.
Pracovali sme ale s neskutočne inšpiratívnymi ľuďmi. Napríklad s choreografkou z Las Vegas, ktorá robí pre Cirque du Soleil, a druhou z Brazílie, ktorá spolupracovala s hviezdami ako Beyoncé. Bolo inšpiratívne vidieť, že aj na takejto úrovni sa dá pracovať profesionálne, ale pritom ľudsky a v uvoľnenej atmosfére. Odnášam si iný prístup k tancu – tí ľudia mali iné priority a iné tanečné cesty, čo ma veľmi nakoplo do budúcich projektov. Eurovíziu na takejto úrovni v lokálnom meradle nikdy nezopakujeme, produkcia je príliš obrovská. Ale odnášam si prístup k tancu a veľké množstvo inšpirácie, ktorú chcem využiť v projektoch, ktoré ma tu čakajú.
Po Eurovízii vás čakalo niečo podobne veľkolepé. Opíšte nám projekt, ktorého súčasťou ste boli počas 2 júnových týždňov na Malte.
Bola som tanečníčkou na Golden Bee Awards – odovzdávaní cien na Stredomorskom filmovom festivale. Vybrali nás desať dievčat a desať chalanov z celého sveta. Bola to obrovská produkcia, kde s nami vystupovali aj akrobati z Cirque du Soleil – viseli napríklad vo vzduchu na obruči, ktorá bola zavesená z veľkého žeriavu, alebo robili triky s ohňom a podobne.
Bol to najkrajší a najkomplikovanejší stage, aký som kedy videla, pretože bol postavený na vode a jeho súčasťou boli bazény. Ako sme sa dívali na pódium, videli sme za ním more, čo bolo očarujúce. Dva bazény na pódiu neboli hlboké, takže sme v nich aj tancovali. Jednoducho to bolo celé veľkolepé. Ohňostroje, tisíce dronov, ktoré vytvárali obrazce na oblohe za nami, plávajúce malé pódium v tvare štvorca, na ktorom sme tancovali a ktoré sa hýbalo, vodná fontána, kde premietali videá a obrazce. Mala som tú česť vystupovať po boku speváčky Leony Lewis alebo Destiny, ktoré sú veľmi známe.
Bol to nesmierne silný zážitok a stále to spracúvam. Strávila som tam dva týždne a skúšky sme museli mať na pódiu až po 15:00 do 3:00 ráno, pretože na Malte boli také veľké horúčavy. Bolo to náročné, ale stálo to celé za to. Nikdy som nezažila takú eufóriu, ako keď som tancovala vo vode. Bolo to pre mňa aj trošku stresujúce, pretože v publiku sedeli herecké hviezdy ako Angelina Jolie, Charli XCX, Al Pacino, Pamela Anderson, Damiano David a mnoho ďalších. No naozaj som si veľmi celý proces aj vystúpenia užila a som neskutočne vďačná, že môžem mať takúto prácu. Stretla som mnoho inšpiratívnych ľudí a opäť sa posunula vpred.
Prejdime k vašej životnej ceste. Dlho ste tancovali popri štúdiu a práci. Prečo ste sa napokon rozhodli dať výpoveď a risknúť to ako tanečnica na plný úväzok?
Väčšinu života som tanec vnímala ako moju lásku, nie ako prácu. Vyštudovala som vysokú školu a pracovala v start-upe. Koordinovať to s tancom bolo šialené – prišla ponuka na turné s Jiřím Kornom a Leošom Marešom, musela som zladiť prácu a tréningy. Keď bolo miesto koncertu štyri hodiny od Prahy, vystúpenie skončilo o polnoci, domov som prišla o štvrtej ráno a o šiestej som už vstávala do práce. Už sa to nedalo zvládať.
Stále sa rada vzdelávam aj v iných oblastiach, ale je super mať ten diplom v zálohe, keby sa niečo stalo. V kancelárii som cítila, že nežijem, že výsledky mojej práce sú pre niekoho iného. Keď vás práca od 9:00 do 17:00 nenapĺňa, vaša hlava je stále niekde inde. Tanec je síce nevyspytateľný – za jeden projekt môžete dostať toľko, čo za celomesačnú výplatu v kancelárii, a potom máte čas na seba – ale konečne som v tom šťastná. Vidím v tom zmysel. Učím, vystupujem a vidím progres u mojich študentov.
Veľa ste sa vzdelávali aj v Anglicku. Ako vás to formovalo?
Odišla som tam ako sedemnásťročná na strednú školu do Cambridgeu. Študovala som program International Baccalaureate, kde som si ako jeden zo 7 predmetov vybrala tanec. Potom som odišla na tri roky na vysokú školu do Nottinghamu , kde tanec vôbec nebol súčasťou môjho štúdia. Preto som popri vysokej škole chodila na tréningy do tanečnej skupiny JME Dance Company. Pre mňa to bol v tanci zlomový bod. Skupinu viedla veľmi inšpiratívna žena, tanečníčka, ktorá nie je známa na Instagrame, ale robí tie najväčšie projekty. Vytvorila skupinu pre ženy, chcela podporovať mladé talenty a ukazovať im cestu v priemysle. Každý mesiac sme sa venovali inému štýlu a pozývala nám tých najlepších učiteľov z Londýna alebo Ameriky. Dodala nám pocit komunity – v tanci to pre mňa nie je o rivalite, ale o tom, že nás to baví a sme v tom spolu.
Keby nebol COVID a Brexit, možno by som v Londýne zostala. Je tam veľa možností, ale je to veľmi náročné pre tanečníka – veľká konkurencia a vysoké životné náklady. V Anglicku som si uvedomila, že každý „hrá za seba“ a treba sa naozaj zamerať na svoj progres a tréning, a nie na to, čo si môžu myslieť ostatní. Každý sme iný, tak ako aj pohľad na tanec. Každému sa páči niečo iné, a preto to tanečník musí robiť hlavne pre seba, aby ho to napĺňalo a posúvalo vpred. Mám pocit, že na Slovensku a v Česku máme tendenciu byť viac „zablokovaní“. Bojíme sa prejaviť, riešime, čo si kto pomyslí. Sama som si tým prešla, keď som od detstva súťažila v IDO (International Dance Organization). Tá rivalita medzi klubmi a prostredie vás nútia mať pocit, že vás všetci sledujú a súdia, čo je hlavne v tínedžerskom veku nesmierne vyčerpávajúce.
Medzi tanečníkmi, ktorí snívajú o veľkých arénach, sa často spomína Los Angeles. Vy ste tam minulý rok niekoľko týždňov boli v tanečnom kempe. Prečo je podľa vás LA mekou tanca?
Tanec je široký pojem, zahŕňa rôzne štýly a aj práca tanečníka má rôzne podoby. LA je však veľkým prínosom pre tých, ktorí chcú vystupovať v zahraničí a na veľkých pódiách za známymi spevákmi alebo sa jednoducho posunúť, pretože je tam najviac tanečných príležitostí a trénerov, ktorí majú čo odovzdať (na jednom mieste).
Tá komunita tanečníkov z celého sveta, ktorí tam prichádzajú s rovnakým cieľom – to vás okamžite „postaví na zem“. Uvedomíte si, koľko talentovaných ľudí je na svete, ako bojujú o každú príležitosť, a že naše lokálne scény sú v porovnaní s tým veľmi malé. Je to škola pokory a pre každého tanečníka, ktorý chce ísť touto cestou, je to skvelá skúsenosť, ale nie nevyhnutná. Ľudia sa tam schádzajú s cieľom na sebe pracovať, nikto tam nehrá na to, že je hviezda, všetci v sále sú rovnocenní .
V LA fungujú takzvané tanečné talentové agentúry, do ktorých keď sa tanečník dostane, má väčšinou vyhraté, pretože odtiaľ chodia tanečníkom všetky pracovné ponuky (ako napríklad tancovanie po boku známych spevákov alebo účinkovanie vo videoklipoch, reklamách a podobne).
Aj vy ste už spolupracovali s mnohými známymi tvárami. S kým všetkým?
V Prahe som začínala v Superstar, neskôr som tancovala pre Adama Pavlovčina, Jiřího Korna, Leoša Mareša, Ewu Farnú či Bena Cristovaa. Najviac ma však baví práve „stage performance“ (vystúpenie na pódiu). Fascinuje ma celý ten proces – od spoločných tréningov, kde sa vytvorí super skupina ľudí, až po moment, keď to všetko prenesieme na pódium. Keď to funguje, a my sme na to spoločne pripravení, je to veľmi uspokojujúci pocit.
Nikdy nezabudnem na koncert Bena Cristovaa v Edene. Vystupovali sme v daždi, podmienky boli extrémne, pódium bolo mokré, museli sme sa neustále prispôsobovať, ale práve to nás neskutočne utužilo. A Jiří Korn? To je moja srdcová záležitosť. S ním som prešla celé Česko, od malých kultúrnych domov až po O2 Arénu, čo bola úžasná životná škola .
Mala som možnosť reprezentovať Slovensko minulý rok na EXPO v Osake v Japonsku. Aj to bol životný zážitok, na ktorý nikdy nezabudnem. Tanec mi umožnil vidieť toľko krásnych miest a stretnúť množstvo inšpiratívnych ľudí.
Akým tanečným štýlom sa vlastne venujete?
Povedala by som, že nemám konkrétny štýl. Od malička som prešla všetkým – disco, hip-hop, street dance, show dance aj contemporary. Keď sa začnete vzdelávať na medzinárodných kempoch, štýly sa nabaľujú. Nedávno som sa našla v jazz-funku, čo je spojenie hip-hopu a jazzu. Je to veľmi ženský, performatívny tanec. Ale milujem aj contemporary a hip-hop. Nechcem tanec kategorizovať, netreba nálepkovať, proste je to choreografia. Ja som skôr na tú choreografiu, freestyle až tak nevyhľadávam.
Ako z profesionálneho hľadiska vnímate dnešný obrovský vplyv sociálnych sietí?
Je to dvojsečná zbraň. Sociálne siete sú dnes vaše portfólio – ak chcete projekty, je to prvá vec, na ktorú sa interpreti pozrú. Na druhej strane je to trochu strašidelné, pretože Instagram skresľuje realitu. Nikto tam neukazuje tie stovky hodín potu a driny v sále. Vytratil sa „tréning“, kde robíte chyby, skúšate maximá a zisťujete, v čom sa zlepšiť, namiesto toho, aby ste len chceli mať dokonalé 15-sekundové video.
Ja sa snažím byť profesionálna, zdieľať svoju tvorbu, ale zároveň byť autentická, aby ľudia videli, že za tým všetkým je stále len človek. Niekto vidí video a povie, wow tá má ale šťastie, ale ja sa tancu venujem od svojich troch rokov, jazdím sa vzdelávať na tanečné kempy po celom svete a viem, že keď chcem niečo dosiahnuť, musím častokrát žiť mimo komfortnej zóny[SM8] .
Za to všetko vďačím predovšetkým svojim rodičom, ktorí pre mňa od útleho veku obetovali svoj čas aj peniaze, aby ma podporovali v tom, čo ma napĺňalo. Bez nich by som sa nikdy nedostala tam, kde som dnes.
A ako relaxuje človek, ktorý má tanec ako prácu a neustále sa hýbe?
V tomto som ešte stále trochu „začiatočník“, lebo často zabúdam na regeneráciu typu sauna alebo fyzioterapia, až kým nie je neskoro. Najviac ale vypnem pri seriáli alebo v prírode. Hory sú miestom, kde si dokážem vyčistiť mozog od všetkého, čo mi „beží v hlave“.
Ako často sa vám podarí dostať domov do Žiliny?
Snažím sa chodiť domov do Tepličky nad Váhom čo najviac, ale iba kvôli rodine. Bohužiaľ som teraz mala náročnejšie obdobie a veľa tanečných projektov, takže nájsť 6 hodín na cestu tam a potom aj späť sa mi dlhšie nepodarilo.
Ale za rodinou chodím veľmi rada. Dlhé roky máme chatu v Zázrivej, kde milujem tráviť čas a užívať si prírodu. Tam som vyrastala, môj ocino bol v mladosti horský záchranár, takže k horám a turistike mám od detstva veľmi blízko. Rovnako aj k lyžovaniu, ktoré si v Prahe veľmi neužijem, takže si to vynahrádzam doma.
Sestra má dve deti v teenagerskom veku, s ktorými mám super vzťah, tak keď nemôžem prísť ja na Slovensko, prídu oni za mnou do Prahy. Snažíme sa byť spolu čo najviac.
Aké sú vaše pracovné plány na najbližšiu dobu?
Mám už rozplánovaný celý rok – čakajú ma vystúpenia na koncertoch, workshopy, budem viesť kurzy, je toho naozaj veľmi veľa a veľmi sa na to teším.
Nájdete si počas leta čas aj na dovolenku alebo cestovanie?
Mám naplánované rôzne tanečné kempy v SR a ČR, kde budem učiť, a takisto sa zúčastním kempov, kde sa budem učiť ja. Som zástancom názoru, že každý tanečník aj choreograf by sa mal neustále vzdelávať a nasávať nové informácie. Takže sa považujem za „študenta tanca“ navždy.
S priateľom (tenečník Matyáš Adamec - poznámka redakcie) sa chystáme aj ku moru a aj na pár veľkých koncertov v zahraničí, takže medzi tancom bude aj priestor na oddych. A samozrejme pôjdeme na festivaly, kde bude zase Maty viesť workshopy. Pre tanečníkov je leto všeobecne dosť pracovne vyťažené obdobie, takže takú tú naozajstnú poriadnu dovolenku si doprajeme asi až na jeseň alebo v zime. Ideálne niekde ďalej, kde sa naozaj od všetkého „odpojím“, budem mať čas spracovať, čo som zažila, zresetovať telo aj hlavu a relaxovať.
Máte nejaký tanečný sen, čo by ste v tejto oblasti ešte chceli dosiahnuť?
Môj sen je byť šťastná a robiť, čo ma baví a to sa mi práve teraz darí. Po rokoch snaženia sa dostať k stabilnej tanečnej práci, nemám o ňu núdzu. Keď urobím workshop, mám vždy plnú sálu ľudí a volajú ma učiť na rôzne kempy a kurzy. Mala som už aj príležitosť robiť choreografiu napríklad pre Saru Rikas, čím som dosiahla ešte vyššiu métu v tanci. Dokonca som asistovala choreografovi na nedávnych koncertoch Ewy Farnej v pražskom Edene, kedy Ewa vypredala tento obrovský štadión 3 dni po sebe, a teda vystúpila pre 90 tisíc ľudí. Dávala som jej súkromné lekcie tanca, aby bola pripravená odtancovať túto obrovskú šou.
Mávam súkromné tanečné lekcie s tými najväčšími spevákmi a speváčkami českej a slovenskej scény, už som sa dostala do tohto prostredia a som šťastná, že ma oslovia s ponukou na každú prácu, čo sa u nás deje. Je to pre mňa neskutočný pocit a už toto je splnený sen. Robím, čo milujem a každý deň vstávam s úsmevom a teším sa, čo tento deň prinesie.
Na záver, aké tri slová vás charakterizujú a prečo?
Energická, pretože bez pohybu nedokážem existovať. Nedokážem byť na jednom mieste, neustále sa musím hýbať a myslím na tanec. Druhé slovo je paradoxne asi nemotorná, lebo som známym postrachom – všetci vedia, že keď je blízko mňa káva, majú si dať pozor, pretože ju vždy vylejem. A posledné slovo je vášnivá. Myslím, že do všetkého, do čoho idem, dávam vášeň a srdce. Nie je to len tak, tanec pre mňa nie je len práca, je to spôsob, akým žijem a veľakrát ním vyjadrujem emócie, ktoré mi inak nejdú napovrch – je to zároveň moja psychohygiena.
Kto je Soňa Milová (28)?
Rodné mesto: Žilina
Aktuálne bydlisko: Praha
Vzdelanie, pracovné skúsenosti: maturita v Cambridge, vysokoškolské štúdium v Notinghame a Prahe, tanečné angažmá pre pre Adama Pavlovčina, Jiřího Korna, Leoša Mareša, Ewu Farnu, Saru Rikas či Bena Cristovaa. Tanečné kempy v L.A., Amsterdame... Reprezentovanie Slovenska na EXPO 2025 v Japonsku. Reklamy pre Armani, kde účinkovala aj po boku modelky Kendall Jenner, vystupovala v šou spevákov Saul, Martina Partlova, Dina Ayada... Jediná tanečníčka zo Slovenka a Čiech vystupujúca na Eurovízii v máji 2026, v júni 2026 účinkovanie na Mediterranean Film Awards na Malte po boku svetoznámej speváčky Leony Lewis.
Záľuby: lyžovanie, turistika, cestovanie
Obľúbené jedlo: avokádo 24/7
