Študovali ste na Akadémii umení v Banskej Bystrici, no okrem toho máte pedagogické vzdelanie a venujete sa aj učeniu detí na ZUŠ. Ako sa tieto veci prepojili?
V Bystrici som študoval preto, lebo som vedel, že to ja aj moji rodičia finančne utiahneme. Skúšal som síce prijímačky aj na VŠVU, ale už po prvom dni som vedel, že to nie je moja šálka kávy. Na AKU v Banskej Bystrici som študoval v ateliéri prof.esoraĽudovíta Hološku. To bol kľúčový moment, zostať tam. Medzi bakalárskym a magisterským stupňom som si urobil externe aj pedagogické minimum.
Po ukončení štúdií sme s vtedajšou priateľkou cez program Erasmus+ vycestovali do Prahy, kde sme pôsobili ako pomocní lektori v Novej Galérii, ktorá robila rôzne výtvarné kurzy pre verejnosť. Neskôr sme hľadali aj iné pracovné príležitosti a jedno divadlo nám ponúklo možnosť spolupráce, konkrétne Černé divadlo Jiřího Srnce. Najprv sme tam len opravovali rekvizity, neskôr ale vytvorili aj celý set nových. Bola to výborná, no náročná práca ale aj skvelá skúsenosť. Popri tom som aj maľoval svoje voľné veci.
V roku 2016 sme sa rozhodli vrátiť na Slovensko, kde sme pred tým ešte kontaktovali základné umelecké školy, či by sme tam mohli začať učiť. V tom istom roku som nastúpil ako učiteľ na ZUŠ Ladislava Árvaya, odtiaľ som po troch rokoch odišiel a začal som pracovať pre inú školu – ZUŠ Brioso, kde pôsobím dodnes.
Prešli ste si zaujímavým procesom cez divadlo až ku škole. Poďme ale k maľbe. Ak vychádzame z vašej poslednej výstavy v žilinskej galérii Tri steny s názvom Keď prejdeš ohňom, tá bola veľmi silná. Vyzeralo to, akoby galéria vďaka farbám vyslovene horela, diváka to úplne vtiahlo. Zároveň sme tam videli motívy prírody a figúry. Definuje to vašu tvorbu alebo máte obdobia, kedy sa venujete jednému motívu a potom sa posúvate ďalej?
Všetko sa to vyvíjalo od strednej školy. Veľmi som chcel obsiahnuť celý svet a vedieť ho nakresliť. Najprv som chcel byť najlepší maliar na svete, o ktorom sa budú písať knihy... Človek však zistí, že na takéto sny musí veľa drieť.
Bavilo ma študovať figúru a anatómiu. Príroda ani architektúra ma vtedy nezaujímali. Najprv to bola veľká láska k renesancii, neskôr k modernistom a parížskej škole. V Ateliéri klasických maliarskych disciplín profesora Hološku bol priestor na tento rozvoj. Hološka bol pre mňa pedagóg, ktorý bol otvorený dialógu a snažil sa z nás vyťažiť to, kým sme my sami, namiesto toho, aby presadzoval seba.
Moje prvé námety boli veľmi figurálne a uzavreté v určitom priestore. Z toho vyplynula aj moja magisterská práca, ktorá bola figurálno-priestorová, lebo ma to stále ťahalo k divadlu. Bol som niekde medzi scénografiou a voľnou maľbou – potreboval som urobiť výrez reality a zasadiť ho na plátno. Hral som sa s tým, že vytrhnem fragment z priestorového kontextu a urobím z neho scénu pre život. Ako hovoril Shakespeare, že život je divadlo a my sme herci. Takto som vnímal každodenné scény zo stanice, obchodu, továrne či kuchyne. Vybral som si rekvizity, namaľoval časť priestoru a do neho vsadil figúru, ktorá tam predvádzala nejakú činnosť. Robil som si k tomu aj modely – z plátna som vytvoril steny a z dreva malý nábytok, ktorý som do toho inscenoval. Porovnával som prechod zo životnej scény do 2D obrazu a potom späť do modelovej situácie.
Tým, že som pracoval s priestormi, prišla do toho prirodzene aj architektúra, perspektíva a pochopenie toho, ako priestor zobraziť pre diváka. Moja kurátorka raz poznamenala, že stále robím nejaké priestory a hrany, akoby som sa chcel niekde usadiť, a že keď si nájdem ateliér, možno s tým prestanem. Neviem, či to bolo zaklínadlo, ale odkedy som tu v Žiline a mám vlastný ateliér, maľujem viac krajinu. Pracujem so svojím fotografickým archívom. Vyberám si motívy z výletov a zážitkov a komponujem ich do polôh, kde hľadám symbolický alebo abstraktnejší presah.
Teraz pripravujem výstavu o Oščadnici, ktorá bude krajinárska, ale s figúrou, ktorá sa tej krajine pripodobňuje.
Nosné sú pre mňa témy ako krajina, figúra a návrat k priestoru interiéru, alebo kolážovaniu realít. Aj obyčajná namaľovaná stena vytvára scénu – ohraničený priestor, v ktorom sa niečo deje. Môže to byť aj zabudnutá doska opretá o strom, ktorá už sama o sebe ponúka možnosť pre príbeh. Mám vnútornú potrebu to obrazom povedať, ale nie úplne prerozprávať. Je to tenká hranica medzi ilustráciou zážitku a voľnou tvorbou.
Takže tam musí byť prítomná určitá metafora?
Áno, pracujem so symbolmi a metaforami. Aj figúra v obraze nie je len zobrazením konkrétneho človeka, ale symbolickým artefaktom.
Inšpiruje vás niektorý zo súčasných výtvarníkov alebo idete úplne vlastnou cestou?
Inšpirácií je viac. Napríklad pedagóg z Akadémie umení Rastislav Podoba maľuje krajiny, v ktorých zanecháva stopu ľudská ruka – lesy, ktoré už neexistujú, sú vyrúbané a vyprázdnené. Estetika u neho vychádza z toho, že maľuje krajinu, ktorá už nie je „pekná“ kvôli ľudským zásahom. Na prvý pohľad to vyzerá ako krásna krajinomaľba, ale potom diváka zastavia červené zóny – gestické stopy symbolizujúce vyrúbané stromy.
Potom je tu trenčiansky maliar Juraj Toman, figuralista. Robí zvláštne kompozície, ktoré mi pripomínajú raného Edwarda Hoppera. On je „urbanistický plenérista“. Vyjde v noci do mesta s plátnom a maľuje mestské scenérie. Jeho veci majú v sebe prvky surrealizmu.
Taktiež ma baví Daniel Pitín, český maliar, a môj rovesník Dominik Hlinka. On je pre mňa záhadou v tom, kam až dokáže v maľbe zájsť. Maľuje zaujímavé témy, napríklad rozobratú Teslu. Je to kombinácia renesančného prístupu (sám si robí rámy a šepsuje plátna) s totálne modernou analýzou. Jeho maľba je pre mňa čarovná.
Aké médium vám v tvorbe najviac vyhovuje?
Olej je pre mňa „best of“. Ponúka všestranné možnosti – môžem ho použiť ako akvarel, vrstviť ho ako akryl, robiť lazúry... Kedysi som veľmi veľa kreslil, ale kamarát výtvarník Juraj Gábor mi povedal, aby som sa nevybíjal v skicároch a začal hneď maľovať. Táto rada ma odblokovala. Na škole nás učili prísny postup: nachystať plátno, urobiť štruktúru, návrh... Stále to robím, ale už tomu nevenujem toľko času. Kedysi som si urobil miniatúru akvarelom a zdala sa mi skvelá, ale pri prenose na veľké plátno to „zhaslo“, stratilo to náboj. Teraz pracujem priamo s plátnom ako hlavným priestorom a olej je na to najlepší.
Na ostatnej výstave ste mali skôr väčšie plátna. Pracuje sa vám s veľkým formátom lepšie?
Hrám sa s tým. Pri veľkom formáte sa dokážem neskutočne uvoľniť, maľba je gestickejšia a monumentálnejšia. Vyžaduje si to iné štetce a iný odstup. Pri malom formáte sa zase viac sústredím, baví ma tam kontrast medzi gestom a detailom. Keď som unavený z veľkých vecí, idem do malých a naopak. Momentálne mám rozpracované tri rovnaké formáty vedľa seba a chcem na nich spracovať ten istý motív s inou stopou. To je pre mňa nová výzva.
To už pripravujete na výstavu do Oščadnice?
Áno, a tiež na výstavu do Ríma. V Oščadnici to bude v Kysuckej galérii, na čo sa veľmi teším. Pripravujeme to s pani Zuzanou Sýkorovou už rok. Súbežne pripravujeme Rím so Slovenským inštitútom v Ríme. Diela z Oščadnice by mali putovať priamo tam, ale v inej zostave pod kurátorským vedením Kristíny Hermanovej.
Máte svojho „vlastného“ kurátora alebo to záleží od galérie, v ktorej vystavujete?
Podľa mňa to záleží od galérie. Čo sa týka Kristíny Hermanovej, oslovil som ju ohľadom výstavy v galérii Čin Čin v Bratislave v roku 2023, naša prvá spolupráca bola v Považskej galérii u nás v Žiline v roku 2022. Kristína je veľmi otvorená, sčítaná, vidí súvislosti a k veciam pristupuje veľmi citlivo. Moju prácu už pozná a ten Rím beriem aj ako gesto vďaky voči nej. Veľmi dobre sa mi spolupracovalo aj s Jánom Kralovičom v roku 2020. Klobúk dole pred jeho záberom, bola to pre mňa česť spolupracovať s ním.
Čo sa týka tém, ktorým sa venujem, tak sú dosť osobné. Nikdy som nevedel robiť priame reflexie na súčasné dianie. Hnevá ma, ako je vládna garnitúra nastavená voči kultúre, ale pre mňa je kľúčovejšie ísť na protest alebo sa vyjadriť inštitucionálne. Maľovať obrazy o tom, že sa mi niečo nepáči, mi príde veľmi prchavé. Urobí to rozruch, zosníma povrch veci ale nezanechá to vo mne uspokojenie. Musím maľovať to, čo sám prežívam. Maľba je forma komunikácie so sebou a zároveň s divákom.
Vediete výtvarný kurz pre dospelých, pre ktorých je to skôr psychohygiena, ale učíte aj deti. Dokážete hneď odhaliť talent?
Pri deťoch sa to dá odhadnúť celkom ľahko. Niektoré sa potrebujú vo výtvarnom prejave skôr hrať. Potom sú tie, ktoré sú nadšené – možno ani nemajú taký obrovský talent, ale sú nesmierne kreatívne a stačí im priestor papiera, aby začali tvoriť. A potom sú tu tie „hviezdy“, ktoré chytia ceruzku do ruky a ja si len poviem: „OK, v tomto veku by som ja takto nenakreslil.“ Ak sa to u nich podporí a samy to chcú, je to skvelé. Mal som žiaka, ktorý ako 8- až 9-ročný robil kópie Van Gogha. Ale ako rástol, tak to prirodzene opustil, zistil, že jeho smerovanie je iné.
Potom sú študenti, ktorí nemajú takú mieru talentu, ale sú nesmierne húževnatí a dostanú sa na umeleckú školu, strednú či vysokú. Veľmi ma tešia aj ľudia z gymnázií, ktorí predtým držali ceruzku v ruke len tak, že vedeli nakresliť kvietky alebo si čmárali do náčrtníka, a zrazu chcú byť architektmi. V živote nekreslili zátišie, ale ja ich dokážem dostať do takého varu, že ich prijmú na štyri vysoké školy a môžu si vyberať. Na to som hrdý. Tá spätná väzba, keď sa mi po polroku alebo roku ozvú, že je super, že som ich naučil rozumieť zátišiu, a priestoru či vízovať, je fantastická. Aj ich učitelia na školách potom vidia, že k tomu pristupujú inak. To je pre mňa skvelý návrat energie – vtedy si poviem, že sa to oplatilo.
Nerád sa hrám na nadriadených a podriadených, veď zo žiakov formujem svojich budúcich kolegov. Najlepšie sa mi robí s tými náročnejšími, ktorých stačí trošku usmerniť – netreba po nich dupať, ale skôr z nich vyťažiť ich vlastné ja a pridať k tomu kus práce. Vtedy moja robota dáva zmysel.
