Táto stránka využíva cookies. Používaním tejto stránky súhlasíte s používaním cookies. ×

Žilinský Večerník

22. jún 2017 | Paulína

Z regiónu

Abstinujúci alkoholik: Tento polčas vyhrávam

Spomína si, že ísť prvýkrát k psychiatrovi bola nepredstaviteľná hanba, vďaka tomu sa však dožil tej lepšej polovice života. Jozef Papaj je už druhý rok predseda Klubu abstinentov Žilina. V rozhovore nám porozprával o činnosti klubu, no veľa nám prezradil aj z osobného života.

19.06.2017 | 12:41

Klub abstinentov Žilina fungu­je od roku 1971. Koľko členov má dnes?
Niektorí ľudia prídu, niektorí odí­du, ale nie všetci, čo chodia, sú aj členovia. Niektorí nimi oficiálne nechcú byť, lebo sa obávajú, že sa to o nich dozvedia v práci. Na pra­videlných stretnutiach sa nás však stretlo už aj štyridsať. Členstvo nie je automatické. Človek hlavne musí chcieť, musí spĺňať abstinen­ciu a počet návštev v klube. Členo­via sú z Turca, Kysúc, z celého Ži­linského okresu a ja som napríklad z Púchova.

Absolvovali ste ústavnú liečbu a teraz sa združujete ako komuni­ta, ktorá si má čo povedať...
Ono to je jedna z foriem doliečo­vacieho procesu. Nechodíme len raz do týždňa na stretnutia klubu, to je málo. Absolvujeme aj opako­vacie pobyty v liečebniach, čo sa odporúča už polroka po liečbe, aby sme nezabudli, odkiaľ sme vyšli a že sme alkoholici. Organizujeme športové a spoločenské stretnutia, turistické vychádzky – naposledy sme boli na Minčole a najbližšie sa chystáme na Suchý vrch. Najkraj­šie sú asi vianočné podujatia, kde prídu aj naše rodiny, ale aj výroč­né stretnutia. Dávame si darčeky a sme radi, že sa stretneme. Zaují­mavé je, že mnohí si uvedomia, že po rokoch sa zabavili a zatancova­li si aj bez alkoholu. Okrem spo­mínaných aktivít chodíme aj po základných a stredných školách. Zaujímavé je, že deťom dávame anonymné dotazníky a vidíme, že všetci majú skúsenosti s alkoho­lom, drogami alebo fajčením. Ale nikto vraj nepotrebuje pomoc.

Dokáže človek prestať piť aj sám? Môže sa pridať do klubu odborne neliečený alkoholik a nájde u vás oporu?
Máme aj takých členov, ktorí ne­boli na ústavnej liečbe a dlhodobo abstinujú. Ale musia preto nie­čo urobiť. Chodia na stretnutia, spoločne chodíme do nemocníc na psychiatrické oddelenia, kde sa závislosti liečia, na školenia a prednášky. Ale treba myslieť na to, že keď človek prestane piť, bez odbornej pomoci mu ide vlastne o život. Môže dostať epileptický záchvat, pri rýchlom ukončení pi­tia môže prísť delírium tremens. Sú ľudia, ktorí chodia len na am­bulantnú liečbu. U mňa by to neexistovalo.

Ako a kde ste sa liečili vy?
V Pezinku. Nemôžem zabudnúť na deň, keď som tam nastúpil, bolo 11. decembra 2000. Vrátil som sa odtiaľ 15. marca 2001 a bolo to pre mňa dôležitejšie ako inžiniersky diplom.

Je ústavná liečba prísna?
Mal som šťastie, že som bol na vojne. Je to prísne, áno. Tá liečba sa volá skupinová psychoterapia. Rôzne skupiny – podľa doby liečby – riadi doktor alebo sestričky. No vzájomne si samých seba všímajú aj spolupacienti. Keď jeden vidí, že druhý klame, upozorní na to. Zo začiatku je veľmi obmedzený pohyb aj režim, nemôžete mať pri sebe veci osobnej potreby a mobil­ný telefón. Postupne sa to uvoľňu­je. Režim je zameraný na presnosť, poslušné správanie, nemôžu sa požičiavať peniaze, poskytovať je­den druhému nejaké služby. Všet­ko sa boduje. Pacienti sa učia aj hygiene, lebo tam chodia vo všeli­jakých stavoch. Počas rokov pitia stratili základné návyky. Mňa na­príklad na liečbe naučili holiť sa. Bol som už zanedbaný, holil som sa sporadicky. Som šestnásť rokov doma z liečby a odvtedy sa holím každý jeden deň.

Kto si u človeka všimne skôr alho­kolizmus – okolie alebo on sám?
Mne moju diagnózu stanovil lekár. Ja vidím, keď niekto nemiestne pije, ale nie som doktor, aby som povedal, že je závislý. Na lieče­nie sa človek dostane pod tlakom okolností, sám väčšinou nepôjde. Musí mu za chrbtom biť smrtka na poplach, hrozia mu zdravot­né problémy, výpoveď, rozvod... Ani ja som nešiel sám. Viete, čo to bolo ísť prvýkrát k psychiatrovi? Nepredstaviteľná hanba!

Dá sa povedať, aké sú najčastej­šie príčiny toho, že človek za­čne piť alebo sa uchýli k nejakej závislosti?
Príčiny? Poviem zas o sebe. Bol som najmladší v rodine, rodák z Makova. Tak ako sa hovorí v od­borných kruhoch, asi som sa chcel presadiť. Aj ja som chcel byť hrdi­na! Chcel som byť silnejší a smel­ší. Na zábave som nešiel tancovať, kým som v sebe nemal liter vína. Dopadlo to zle. Potom sa už neda­lo ísť len na dve pivá. Pil som až do 40-tky. S dnešnými skúsenosťami, za tie roky čo som pil, aj za tie roky čo nepijem, môžem konštatovať, že som nikdy nepil normálne. To bol vždy malér. Chodiť z roboty rov­no domov? To som nepoznal. Išiel som pre deti do škôlky a hneď som s nimi išiel na pivo. Potom som už najskôr išiel do krčmy a až potom po ne. A koľkokrát som ani nestihol po ne prísť, chúďatá, stáli tam pred škôlkou samy....

Ako sa k tomuto problému posta­vila vaša rodina?
Keď som išiel na liečenie, tak sa so mnou nerozprávala ani kľučka od záchoda. Manželka podala žia­dosť o rozvod, deti sa hanbili ísť so mnou po jednej strane ulice. Pre­pil som a ukradol, čo sa dalo. Bolo to pre nich ťažké. Nikto mi neve­ril. Väčšinou ženy píjavajú doma a muži v krčme. Sú aj výnimky, ale väčšinou to je tak. Ja som štan­dardne píjaval v najlacnejšej krč­me, nebolo podstatné s kým a či tam páchne. Človek sa časom zbaví všetkých zábran. Pamätám si, ako som sa čudoval, keď som chodil do roboty, ako môžu chlapi stáť ráno pred krčmou, kým otvoria. O dva mesiace som tam stál aj ja. Chodil som síce do roboty, ale v zanedba­nom stave. Mal som šťastie, že som mal šéfa Nemca a ten mal skúse­nosti so závislými. Žena chodila prosiť o zálohy, lebo nebolo peňazí, no on ma nevyhodil. To by bolo to najjednoduchšie. Pritlačil ma, začo mu dodnes ďakujem. Zasvietilo mi. A počas liečby prišlo aj stiahnutie žiadosti o rozvod. Keď som odtiaľ odchádzal, deti ma viedli s úsme­vom popod pazuchu. Našiel som si hneď Klub abstinentov v Žiline, ktorý navštevujem dodnes. Druhý rok som jeho predseda. Je to posla­nie – pre každého z nás.

Čomu sa treba vyhýbať, keď sa človek vráti z liečby?
Zo začiatku je dobré nechodiť do starej partie. Každá recidíva je pád o dva stupienky nižšie. Pravdaže, človek ide psychikou dole. Najlepšie je prestať piť, a to do konca života. Takisto by sme si mali nájsť nové alebo oprášiť staré koníčky. Keď človek vo veľkej miere pije, upadnú do zabudnutia. Aj po ústavnej liečbe sa stále doliečujeme. Viacerí nav­števujeme niekoľko klubov, ideme sa pozrieť do Turčianskych Teplíc, do Modrého domčeka v Považskom Chlmci, ja chodievam aj do klubu do Považskej Bystrice. Hovorí sa, že človek je zas závislý, ale na klube (smiech).

Je pre vás predstava alkoholu stá­le lákavá?
Pre mňa je najdôležitejší môj ab­stinentský život. Robím všetko preto, aby bol pestrejší, plnohod­notnejší a lákavejší ako život s al­koholom. Tento polčas vyhrávam. Mnohí moji bývalí kamaráti – „štamgasti“ – sú už mŕtvi. To ho­vorí za všetko.

Prisudzujete si statusy 15, 20 či 25 rokov abstinujúcich alkoholi­kov. To evokuje, akoby ste sa nikdy úplne nevyliečili. Stávate sa abstinentmi na celý život?
Alkoholizmus je nevyliečiteľná choroba. My sme len uzdravení. Veľakrát počujem v televízii, že po roku nepitia je človek vyliečený. Nie je to tak.

Ostane to v človeku do konca života?
Máme správanie závislákov, už nemáme mieru. Dávame si pozor nielen na pitie, ale aj na bromexi­nové kvapky, pralinky či jedlo pri­pravené na víne. Ja osobne nezjem ani jedlo, ktoré má v názve „pl­zenské“. A niektorí abstinujúci ne­dokážu piť z pohára na stopke.

Alkoholikom sa údajne môže stať aj človek, ktorý pije sviatočne.
Zhruba v každej tretej rodine je človek so sklonom k závislosti. Je pravda, že nie všetci ľudia sú rovnakí. Neviem, či je to predis­pozíciami, ale môžu spolu chodievať piť dvaja kamaráti a jeden bude závislý a druhý nie. Nie je to merateľné. Máme len jeden me­ter – závislý človek je ten, ak jeho závislosť spôsobuje niekomu iné­mu bolesť a problémy. Rodine, zamestnávateľovi, dokonca jemu samému.

Sedíte pri minerálke a ste veselý. Je paradox, že človek pije, aby bol veselý, a pritom opak je pravdou.
Ja som veselý triezvy! A som veľ­mi rád, že mám túto chorobu, lebo by som nezažil ten pekný život počas šestnástich rokov bez alko­holu. Človek zistí, že rastie tráva, kvetiny, okolo sú kopce. Kedysi som rozmýšľal, načo by som išiel na nejaký kopec, keď tam nena­lievajú. V klube si teraz užívame výlety a stretnutia, dávame si po­mocnú ruku, povieme podporné, ale aj kritické slovo. A nakoniec každý príde na to, že tú pomocnú ruku má na konci svojho pleca.

Autor: Veronika Cvinčeková

Foto: Autorka, archív Klubu abstinentov

Horúce kreslo
DNES ZAJTRA SOBOTA
29 °C
22 °C
22 °C
zilinskyvecernik_monitor_prod