Bohatší život nestojí na objeme majetku, ale na odvahe rásť. Vyžaduje si čas na poznanie, vernosť vo vzťahoch, disciplínu charakteru, schopnosť niesť neistotu i ochotu hľadať zmysel za hranicou okamžitého úspechu. Veci možno kúpiť rýchlo, no múdrosť dozrieva pomaly. Komfort sa dá zabezpečiť, ale vnútorná hĺbka sa rodí len tam, kde človek vedome pracuje na sebe. Skutočné bohatstvo nevzniká z nadbytku možností, ale z kvality života, ktorý žijeme – z toho, čo vieme, koho milujeme, čomu veríme a akým človekom sa stávame.
Čo najviac obohacuje život človeka?
Som presvedčený, že prvou skutočnosťou, ktorá obohacuje náš život, je poznanie – lebo rozširuje myslenie, znižuje chaos a neistotu, dáva schopnosť riešiť problémy, podporuje sebadôveru, zvyšuje možnosti uplatnenia, pomáha porozumieť svetu a ľuďom, umožňuje kultúrny a civilizačný rozvoj, ale vedie aj k hľadaniu pravdy, prehlbuje vedomie seba a reality a otvára otázky zmyslu.
Poznanie samo o sebe však nestačí, lebo človek môže byť veľmi múdry, ale osamelý, vzdelaný, ale nešťastný, informovaný, ale bez jasného smerovania, inteligentný, ale bez charakteru. Nehovoriac o tom, že veľa informácií vôbec neznamená veľa múdrosti.
Som presvedčený, že druhou skutočnosťou, ktorá obohacuje náš život, sú vzťahy – lebo poskytujú pocit prijatia, bezpečie, emocionálnu oporu a určite aj nižší stres. Vzťahy nás obohacujú, lebo držia pokope rodiny, komunity a celú spoločnosť, vzťahy prejavujúce sa v spolupráci vytvárajú kultúru a dôvera je základom nášho každodenného existovania. Nehovoriac o tom, že vzťa hy v duchovnom slova zmysle pomenovávame ako láska, služba, odpustenie, súcit.
Človek sa prostredníctvom vzťahov učí prekročiť svoje ego a sú to práve vzťahy, ktoré menia srdce viac než najsofistikovanejšie teórie. Ale ani vzťahy samy o sebe nestačia. Lebo môžeme mať okolo seba veľa ľudí, ale mizernú intenzitu vzťahov, dokonca tie vzťahy môžu byť toxické. Inou podobou limitov vzťahov je budovanie nášho sebahodnotenia iba na základe uznania iných alebo strach byť sám.
V rôznych obdobiach života inak chápeme aj spôsob nášho obohacovania. V detstve pre nás najviac znamená bezpečie a vzťahy, v mladosti si potrebujeme ujasniť svoju identitu, bažíme po poznaní a chceme dať svojmu životu nejaké smerovanie. V dospelosti chceme preberať zodpovednosť, tvoríme a rodina nám dáva zázemie a sebarealizáciu. V zrelom veku pre nás najviac znamená múdrosť, túžime odovzdávať skúsenos
ti a prežívať pokoj. Poznanie rozširuje myseľ, vzťahy rozširujú srdce, ale potrebujeme čosi viac – dávať životu zmysel a budovať svoj charakter. A tak k tomuto všetkému, čo obohacuje náš život psychologicky a socio
logicky, človek ešte potrebuje vieru, ktorá dáva hodnotu predchádzajúcim skutočnostiam a náš život integruje – nieže by ho zbavovala omylov a zranení, ale dáva mu vnútornú jednotu a nádej.
Viera nie je únikom z reali ty, ani náhradou za myslenie. Je svetlom, v ktorom sa aj ťažké skúsenosti môžu stať zdrojom múdrosti, aj slabosť sa môže stať miestom rastu a aj neistota priestorom dôvery. Viera neodstraňuje otázky, ale učí ich niesť bez zúfalstva. Viera neruší bolesť, ale bráni tomu, aby bolesť mala posledné slovo. Dva biblické príklady nám ukazujú, ako môže viera obohacovať, aj keď to na prvý pohľad tak nevyzerá.
MEDZI OCHRANOU A VÄZENÍM
Spomeňme si na situáciu učeníkov okolo Ježišovej poslednej pozemskej Veľkej noci. Spolu s ním vošli do Jeruzalema a všetci ho vítali a nadšene oslavovali. Musel to byť ohromujúci pozitívny zážitok. O niekoľko desiatok hodín s Ježišom večerali a modlili sa s ním v Getsemanskej záhrade. Tu ho už videli slabého, aj oni zaspali od únavy, avšak rozhodujúce udalosti boli ešte len pred nimi. Judáš privádza vojakov a oni Ježiša zajmú. A učeníci sa roztratia. Ich veľký majster, učiteľ, kazateľ, uzdravovateľ, ktorý kriesil mŕtvych, stojí zbičovaný a zosmiešňovaný pred davom rozzúrených ľudí, ktorí žiadajú jeho smrť. Neuveriteľné. Učeníci vidia, že je zle, ale až keď ho vidia niesť a padať pod ťarchou kríža, začínajú tušiť, že všetko, na čom doteraz stavali v súvislosti s Ježišom, sa rúca. Kto vie, ako boli ďaleko od popraviska, čo videli a čo počuli, ale Golgota postavila ich svet hore nohami. Ak toto urobili Ježišovi, čo sa stane s nimi?
Zo strachu pred všetkými sa zavreli a nikomu neotvárali. Totálna izolácia. Mali poznanie, žili v nejakej sieti vzťahov, ale strach bol silnejší než všetko ostatné. Keď k nim prichádza Ježiš, neotvára dvere násilím. Prináša „šalom“ – nejde o psychologický komfort, o zmierenie, usporiadanie srdca, celistvosť. Múr môže človeka chrániť, ale môže byť preň aj väzením. Porovnajme si veľký čínsky múr a berlínsky múr. Z dejín poznáme rozličné systémy opevnení, ktoré stavali naši predkovia. Otázkou zostáva, ako múdro rozlišovať medzi ochranou a väzením, medzi človekom a ideológiou, pevnosťou a tvrdosťou. My ako kresťania nemáme žiť len z obrany, ale z nášho poslania, ak nežijeme to, čo máme, žiaden múr nám nepomôže, ani krik či nostalgický hnev – nemôžeme reagovať extrémom na extrém.
To, čo Kristus povedal Tomášovi, hovorí aj nám: Dotkni sa ma a nebuď neveriaci, ale veriaci... Rany a jazvy zostali, ale strach sa premenil na dôveru, pochybnosť na vyznanie viery a uzavretosť na otvorenosť. Naše rany z minulosti nemusia byť miestom hanby či beznádeje – v stretnutí so Živým Svätým sa môžu stať miestom milosti, kde sa rodí nová viera, nový pokoj a nový človek.
Z JERUZALEMA DO EMAUZA NASPÄŤ
Východisková situácia Ježišových učeníkov po jeho smrti bola tristná. Jedni sa uzavreli, iní utekali preč z Jeruzalema. Napríklad do dediny Emauzy. Do dnešných dní nemáme zhodu v tom, kde presne sa toto miesto nachádza – či 11 alebo 30 kilometrov od hlavného mesta kultu a spoločenského virvaru. Faktom je, chceli byť čo najďalej od mesta bolesti a kríža, sklamania a nezodpovedaných otázok: A my sme dúfali, že on nás zachráni a obnoví našu krajinu... Zase smeraz niekomu sadli na lep...
Cestou sa rozprávajú, potrebujú vypovedať všetko, čo ich ťaží. A počúvajú, čo im hovorí Kristus, ktorý ide spolu s nimi tou istou cestou. Trpezlivo vysvetľuje, argumentuje, pripomína. Učeníci prekonávajú sklamanie a hltajú súvislosti, ktoré im dovtedy unikali. A napokon sa im dáva spoznať pri spoločnom stolovaní. Príbeh pokračuje v tom, že toto všetko si nemohli nechať pre seba, ale napriek únave sa vrátili naspäť do Jeruzaleme,
odkiaľ utekali, lebo zmätok nahradila vnútorná radosť. Práve návrat svedčí o tom, že viera im pomohla v znovuobjavení hodnoty spoločenstva, miesta, z ktorého odišli, ale
najmä vlastného poslania.
Ten istý vzorec správania vidíme aj u samaritánky, s ktorou sa Ježiš stretol pri Jakubovej studni na verejnosti. Keď pochopila a na základe vlastnej skúsenosti spoznala v Ježišovi, nesústredila sa na vlastnú minulosť, neprijatie, odsúdenia a ohovárania, ale išla sa podeliť o tom, čo zažila. Vrátila sa medzi ľudí, od ktorých zahanbene bočila, aby ich nasmerovala na Krista. Choďte a presvedčite sa...
Každý z nás prechádza cestou medzi Jeruzalemom a Emauzmi, medzi vierou a pochybnosťou, medzi liturgiou a bežným životom, medzi ranou a uzdravením, medzi samotou a spoločenstvom. Niekedy putujeme sami, niekedy so svojimi blízkymi alebo priateľmi. Ale nikdy bez Neho – bez toho, ktorý pozná naše srdce.
PREROD AKO OBOHATENIE
Apoštoli po zmŕtvychvstaní boli zatvorení zo strachu a emauzskí učeníci odchádzali sklamaní a bez nádeje. V tejto chudobe srdca ich našiel Kristus a premenil ich život. Skutočné obohatenie človeka to je cesta prerodu.
Uznať svoje podoby chudoby a potrebu nechať sa obohatiť druhými a Bohom je ťažké, ale to je ten základný mentálny a duchovný predpoklad.
Viera nie je únikom pred bolesťou, ale jej premenením v Kristovi. Svätá Terézia Benedikta od Kríža (Edita Steinová) napísala: „Nový človek nesie Kristove rany. Žiadne duchovné dielo neprichádza na svet bez veľkých bolestí.“ Nový človek nie je ten, kto už netrpí, ale ten, kto dovolil Bohu vstúpiť do svojich rán. Kristus po zmŕtvychvstaní nezmazal svoje jazvy, ale niesol ich oslávené ako znak víťazstva lásky nad smrťou. Aj emauzskí učeníci niesli ranu sklamania, Peter ranu zrady a samaritánka ranu svojej minulosti. Práve cez tieto rany vstúpilo aj Božie uzdravenie a zmenilo ich život.
Najväčší luxus dneška nie je mať viac. Je ním nestratiť zmysel, pokoj a schopnosť darovať sa druhým. Takéto bohatstvo sa nedá kúpiť – rodí sa z bolesti premenenej Božím dotykom.
