O tom, ako to bývalo v Čičmanoch, nám ochotne porozprávali Božena Gaplovská a jej dcéra Božena Ficeková. Ich úctu k tradíciám predkov cítiť z každého slova. Hovoria o nich s takou samozrejmosťou, akoby na ne nespomínali, ale ich naozaj žili. Čo matka pozabudne, a že je toho naozaj málo, máličko, pamäť má naozaj obdivuhodnú, dcéra doplní. Obe sa vyštafírovali do krojov, ktoré si uchovávajú po rodičoch, napiekli osúchy a my akoby sme sa zrazu stali súčasťou čičmianskych Vianoc.
ZVYKY DO LUCIE
Keď sa pozbierala úroda z polí, začali prichádzať chlapi z robôt, aj tí, čo boli v zahraničí a na katarínskych hodoch sa už ich príchod oslavoval. „Na Ondreja sme svätili prvý predvianočný sviatok, chodili sa triasť ploty: Plote, plote trasem ťa, svätý Ondrej prosím ťa, daj mi ve snách znati, s kým ja budem pri oltári dva prsty držati,“ spomína Božena Gáplovská. „Či sa to splnilo, nevedno, ale mama si vzala Ondreja, ktovie, či bol ozaj vytrasený na plote,“ smeje sa dcéra Božena Ficeková. „Počas štvortýždňového adventu bolo najskôr Barbory, to sme my, deti, chodili po domoch ako barborky. Tancovali sme a vždy dostali nejaký peták. Na Mikuláša chodil čert, anjel s Mikulášom, tých mali najradšej deti.
Vyvolený na lístku
Na Luciu, dievčatá oblečené do biela, vymetali všetky kúty po domoch. V ten deň sa písalo 13 lístkov s menami chlapcov, poskladali sa a každý deň , až do Božieho narodenia, sa jeden lístok vyhodil, ale nečítal sa. Až ten posledný, ktorý ostal, sa otvoril a tam malo byť meno chlapca, za ktorého sa malo dievča vydať. Keď sa blížili Vianoce, otcovia chodili stromček odťať a zavesili ho do hrady. Zdobili sme ho len jabĺčkami, orieškami, salónky sme robili doma, ale veľmi sme sa radovali. Pred Vianocami sa vždy upratovalo, okná sme poumývali, záclony poprali a začínalo sa piecť. Zväčša suché koláče - mačie oči, medvedie labky a na Štedrý deň sa robili kysnuté koláče, pupáčky, teda opekance a osúchy.“
Štedrý deň
„Mama vstali už o štyroch hodinách, nachystali cesto. Osúšky bývali okrúhle a dávali sme ich do pece na lopate,“ pokračuje Božka Gaplovská. Slaný osolili, okmínili a natreli bryndzou, sladký posypali nemletým makom a kryštálovým cukrom. Osúchy sa u nich pri slávnostných príležitostiach pečú doteraz. „Keď som sa vydala, svokor, ešte prv, ako sme si posedali za stôl, išli do maštale a statku dali z každého jedla, aby aj on vedel, že sú Vianoce. No a potom nám svokra všetkým vinšovali: Pochválen pán Ježiš Kristus. Vinšujem vám tieto náročité sviatky, aby vám dal pán boh zdravia, šťastia a hojné božské požehnanie a po smrti kráľovstvo nebeské a my sme odpovedali pán Boh uslyš. Posedali sme si za stôl, kde boli prichystané oriešky, med, oblátky či jabĺčka.“
Žiadne ryby ani šaláty
„Pomodlili sme sa, dali si oblátky s medom a oni každému dávali krížik na čelo. Rozkrojilo sa napoly jabĺčko a keď bola v strede hviezdička, mali byť všetci zdraví, keď krížiček znamenalo to, že niekto do roka umrie. Aj sviečka na stole, keď sa na niekoho skrivila, vravelo sa, že do roka umrie. Tak sme ju všelijako obracali, aby to nevyšlo práve na nás. Z každého jedla sa omrvinky pozbierali do nádobky a potom sa odniesli do záhradky do kútika, aby neprišli pod nohy a nestúpalo sa po nich. Prvá sa jedla hrachová polievka na sladko s maslom zapražená, potom osúchy a pupáčky. A to bola celá štedrovečerná hostina. Kdeže ryby a šaláty,“ spomína ďalej Božka Gaplovská Ani žiadne malinovky a sladké vody neboli. Sušené jabĺčka, hrušky, slivky sa uvarili vo vode vo väčšom hrnci, so škoricou, hrebíčkami a keď to vychladlo, to vám bola pochúťka.
Po večeri spev aj modlitba
„A že by bývali darčeky, na to si ani nepamätám. Na konci večere sme sa opäť pomodlili, poďakovali a išlo sa spievať po susedoch popod okná vianočné pesničky. Na polnočnej sa zišla celá dedina. Vravelo sa, že od Lucie do Božieho narodenia robili chlapi drevený stolček a na polnočnej pod zvonicou s tým stolčekom, že mohli vidieť bosorky. Podaktorí ich naozaj videli a potom veru z polnočnej tak uháňali, aby ich bosorky nechytili. Aj my sme sa z polnočnej náhleli, lebo kto prišiel prv domov, bol celý rok šikovný do roboty,“ hovorí Božka Gaplovská.
Sviatky pokračovali
Prvé kroky Čičmancov na sviatok Božieho narodenia viedli do kostola. O 8. h bývala pastierska omša, o 10. h veľká. V ten deň sa nesmelo chodiť po návštevách, každý sa držal doma. Až na Štefana sa chodilo vinšovať a koľadovať, aj to len chlapi, ženy nesmeli. Chlapi aj s koňmi zapriahnutými do saní brodili sa v snehu po dedine, aby boli kone zdravé a svieže. „Koľada, koľada, daj chytro oziaba. Alebo: Koľaduje svätý Štefan celú noc, prídite mu, pane bože, na pomoc. Prišli mu, prišli anjeli z neba, tam oni kľačia, pri božiem tele, čiže je to nový dom, podeprený s polenom, klincmi obitý a s bialešmi prikrytý,“ odrecitovala staršia z Božiek bez nádychu a pokračovala v spomínaní: „Ako deti sme radi vybehli von, do snehu, mali sme sánečky, ktosi doma robené alebo sme slamu natisli do igelitového vreca a na tom sa spúšťali. Zimy bývali o moc silnejšie, ale zas teraz nám rastú uhorky, rajčiny,“ zasmeje sa.
Ku koncu roka
„Na Silvestra sme piekli osúchy a varili kapustnicu s klobásou, údeným mäsom, ale bez húb. Tu nebolo zvykom variť kapustnicu s hubami. Ešte pred večerou sa išlo do kostola na pobožnosť poďakovania. Najedli sme sa a už nás päty svrbeli, tak hajde na muziku. Do rána bývala v krčme silvestrovská zábava. Keď bola akákoľvek zábava, staršie ženy si posadali na stoličky okolo steny a do polnoci sa rozprávali, ohovárali, ktorý ktorú pritisol, bozkal. Potom sa pomaly postupne pozdvíhali a išli domov. No a mladí sa zabávali do rána. Nech sme prišli akokoľvek neskoro, ráno na Nový rok sa muselo ísť do kostola a potom chlpaci chodili koľadovať: Nový rok, nový rok, odpadel nám z pece bok, ktože nám ho zamaže, keď nám dievča nemôže, alebo: Nový rok, nový rok, nové okeničky, lepšie jedno dievča, než 4 dovičky.
Drápačky
Okrem omší, ktoré sa v tomto čase volali roráty, chodili ženy asi dva týždne po drápačkách. Od domu k domu, tam, kde mali perie a potrebovali ho nachystať do perín a vankúšov. Začínalo sa drápať okolo 17. h, no staršie ženy sa začali schádzať aj skôr a ku večeru sa za stolom s husacím perím zišlo aj 10 - 15 žien. Tam ste sa veru dozvedeli všeličo. Zväčša sa vyprávali zážitky z robôt na dolniakoch. „Jedna vravela, že keď slamu vyhadzovali, stála na lešení, spadla do diery mimo neho, sukne sa jej zdvihli, nohavičky vtedy neboli a ona tam visela holá a nemohla ani hore ani dolu. Druhý raz sme zas drápali u inej gazdinej a vtedy začali sifónové fľaše. Ona nám dávala ten sifón a keď už v ňom došla voda, vraví: kaput. A druhá: no, dajte mi aj toho kaputu,“ ešte aj teraz to pani Božke Gáplovskej prichodí smiešne.
Noc má svoju moc
Pri večernom osvetlení, zavíjaní vetra za oknom a monotónnom drápaní peria mali svoju moc aj temné povedačky o bosorkách. „Ako dieťa so na drápačkách počula, že keď niekto umrel chodili po domoch a do prázdnej alpovej fľaštičky niečo zbierali z rohu plachty, čo trčal z truhly. Iné takéto ženy, že zas vedeli kravu od mlieka odohnať tak, že prestala dojiť. Alebo aj zbierali kosti, čo sa našli pri kopaní hrobov. Jedna tetka vždy mali pod posteľou porisko a ve vačku nosili cesnak ako ochranu proti bosorkám,“ spomína na bosorácke historky dcéra Božka. Nuž, sú veci medzi nebom a zemou, s ktorými sa neradno ani dnes zahrávať.
Každopádne, časy, do ktorých nás Božka Gaplovská a Božka Ficeková vo svojom rozprávaní preniesli v jednom z útulných čičmianskych domčekov, kde voňal bylinkový čaj a teplé osúchy, museli byť magické. Otvorené srdcia, súdržnosť a bohabojnosť boli dôležitejšie ako stoly plné jedla či dary pod bohato vyzdobeným stromčekom. Škoda, že sa už nikdy nevrátia. Aj preto je vzácne, že nám ich takto dokážu pamätníci sprostredkovať.
Čičmianske osúchy
Robili sa z vláčneho chlebového cesta - hladká múka, kvások, v mlieku alebo vo vode sa cesto zamiesilo, rozpučil sa doň alebo cez sitko prepasíroval varený zemiak. Keď vykyslo, urobil sa osúch, polial sa smotanou alebo mliekom. Na slaný bolo treba cesto osoliť, dať naň bryndze, kmínu, a dať piecť na plech vysypaný múkou. Sladký sa posypal kryštálovým cukrom a nemletým makom. Obliznete sa, uvidíte. „A keď si sladký makový dáte s domácou klobásou alebo zemiakové placky posypete práškovým cukrom, hotový krémeš,“ priznáva s úsmevom svoje nezvyčajné chute dcéra Božka.
Vianočná malinovka
Sušené jabĺčka, hrušky, slivky päť minút povarte vo väčšom hrnci so škoricou, hrebíčkom a po vychladnutí máte skvelú pochúťku. Kto má rád sladšie, môže prisladiť.
Autorka: Iveta Frolková
