Žilinský Večerník

28. marec 2024 | Soňa
| 6°C

Z regiónu

Drápačky začínali, keď sa prestalo robiť na poli, od Všetkých svätých do Lucie

Súbor Kolárovičanky má bezmála 50-ročnú tradíciu. Pod vedením učiteľa Cyrila Hlavoňa sa prvýkrát s repertoárom kolárovických piesní predstavil v roku 1975. Na folklórne prehliadky, vystúpenia a festivaly chodili vyše desať rokov. Potom činnosť súboru ustala a zanietenci ju znovu obnovili v roku 2002. Teraz súbor nepretržite pracuje dvadsať rokov. Svojím pásmom Drápačky nám Kolárovičanky priblížili, ako žienky u nich na dedine trávili zimné večery do Lucie.

16.12.2022 | 12:34

Život s piesňou a úsmevom

Ženy vystupujú pri rôznych tradičných i slávnostných príležitostiach, a to nielen v obci, ale všade tam kde ich pozvú – do materských škôl, do zariadení pre seniorov či na súkromné oslavy. Skupina má v súčasnosti desať členiek. „Snažíme sa hľadať pôvodné piesne z Kolárovíc a tie naším spevom podávať ďalej. V repertoári však nemáme len piesne. Pripravili sme celé pásma. Približujeme v nich život na dedine. Chceme, aby sa nezabudlo na to, ako ľudia pracovali, ako sa zabávali. Hovoríme kolárovickým nárečím, popridávame vtipy, koľkokrát sa sami schuti zasmejeme,“ hovorí duša súboru Jozefa Šupíková. Dlhé roky učila v materskej škole v Bytči – Hrabovom a svojim maličkým zverencom vštepovala lásku k folklóru. „Máme krásne dedičstvo po ženách, ktoré už medzi nás nechodia. Ony si pamätali, ako sa kedysi žilo a my pokračujeme, aby sa na to nezabudlo. Spomíname na tradície, rituály, piesne. Vystupujeme s pásmami o zvykoch na Fašiangy, krstiny, pri nosení hnoja, kosení, cez drápačky či redikanie na letníky. To bolo vtedy, keď chodili starší bačovia so statkom do vrchov. Odsťahovali sa tam do malých drevených príbytkov na celé leto a na jeseň sa vrátili. Mne osobne je folklór veľmi blízky. Aj keď sme nemali hmotné bohatstvo, naši rodičia nás štyri deti viedli k spevu a hudbe. Otec obidvom bratom kúpil harmoniky, na ktorých sa učili ako samoukovia a ani jedno rodinné stretnutie sa nezaobišlo bez spevu a muziky.“

Na stole Nechýbal ani oldomáš

A spevu je dosť aj všade tam, kde sa kolárovické babenky zjavia. Nám prišli o drápačkách porozprávať Jozefa Šupíková, Veronika Džuliganová a Anna Chromická. Obliekli sa do modrých brokátových krojov s bielymi rukávcami. Máte pocit, že sa na skladaných sukniach porežete, tak dôkladne sú sklady vyžehlené. Bielu šatku si viažu navzájom, aby jej cípy na šiji vytvorili úhľadného motýlika. Kuchyňu nachystali ako voľakedy pred drápačkami. Na stole nechýbalo perie, ani spomínaný oldomáš. Navarili čaju, pospomínali si na veselé historky, ktoré zvykli kolovať okolo stola. Bolo chudobnejšie, ale veselšie, zhodnú sa všetky tri žienky. Drápačky začínali, keď sa prestalo robiť na poli. Od Všetkých svätých do Lucie. Drápalo sa vždy tam, kde potrebovali pochystať periny pre nevestu. Zišli sa ženy aj z celej ulice, podľa toho, koľko mali v dome miesta. Začínalo sa večer, no staršie ženy, čo boli doma, prišli aj na celý deň. Preto bolo treba oldomášu nachystať i čo-to na prehryznutie. Také macenáky, kysnuté kapustové koláče, to vám bola pochúťka.

Na perinu štyri kilá peria 

Sem tam sa medzi ženy a dievčatá votreli mládenci, čo chceli s perím narobiť šarapatu, rozfúkať ho či ženy naplašiť. A podaktorým beťárom sa to veru aj podarilo. To len potom bolo kriku a hromženia. Drápačky boli teda v prvom rade osožná činnosť. Na jeden vankúš bolo treba podrápať dve kilá husacieho peria, na perinu štyri a keď bola väčšia, aj viac. „Ja mám tiež doma dve také veľké periny, tak keď nám vypnú plyn, dám jednu pod seba, druhú na seba a budem sa hriať,“ žartuje Anna Chromická. No a v druhom rade išlo o spoločenskú udalosť, pretože sa na nich ľudia stretli, porozprávali a vylíčili, čo kde zažili, videli, ktorá dievka ostala hrubá a s kým a všetko z vtedajšej spoločenskej rubriky. Čarovali, spomínali bosorácke príhody a všakovako inak sa zabávali.

 Pretriasali všetky novinky

„Slúbeli mi ty babenky, že mi prídu pomós to pierie odrápac. Vedz sa ci už zesvadzbieva, až ci periny nachystám,“ rozpráva gazdiná dcére a víta ženy, čo spievajúc prichádzajú k domu. „Vitajce susedky. Jaká som rada, že sse prišli. Posadajce si a povecce, čo je nového,“ začína čulá vrava okolo stola. „Neviem, či sse počuli, že sa v dzedzine vacej svadzéb chystá, chválabohu, budzeme drápac až do jari. Šak je zima duhá, pomóžeme všeckým, len nech dajú dobrý oldomáš,“ spustí jedna. „Jój, babenky, dajce už tým svadzbám pokoj, budzem rada, kec tej mojej dzievke  ju ššaslivo odbavím. Račjej zaspievajce, nech na ty starossi furt nemyslím,“ vraví ustarostená gazdiná. „Ponad tú dzedzinu dzivá hus letuje, kemuže to dzievča periny hotuje? Hotuje, hotuje, sama nevie kemu, šuhaj sa prisahal, že to budú jemu. Neprisahaj sa ty, nebudú to tvoje, lebo ma moja mac nechovala tebe,“ ozýva sa z učupenej dreveničky a cez okno vidieť ako usilovným ženám ubúda perie z hrste.

Keď ľúbil, tak aj bil

„Veru baby moje, je to v tem živoce tak. Kým ma ten moj mal rád, též ma bil. Prestal lúbic, prestal aj bic,“ ťažká si drápačka. „Móžeš ho fčil ty trošku vyčissic, papekom ho riadne pozváraj a ukáž mu , jako ho máš ty rada, veru tak, vyrovnaj mu chrbet, pomasíruj dreveným patykom. Neboj sa, jaký budze pyšný. Len si hich chránme, kým ich máme. Jaký pen (peň, pozn. autorky) taký pen, ale je za ním cien (tieň, pozn. autorky). Gazziná, vedz nám už aj vyschlo v gágore. Daj teho hriateho,“ a zas sa spev ozýval: „Zaspala pálenka, pohárik ju budzí, stan pálenka hore, hybaj medzi ludzí.“ Všelijaké zaručené rady si navzájom ženy odovzdávali, každá mala skúsenosti s niečím iným – jedna s chorobami, iná s chlapmi: „Ja vám poviem, čo sa raz stalo. Moja babka vyprávali, že kec boli ešše dzievka, hých susedka si nemohla nájsť žiadneho mládzenca. Tak jej poradzeli, aby dala hore kasanicu, pospúščali hej vajcá dolu ricúm rovno na pandvicu a potom z nich narobeli škvarenicu a mládzenec sa až poza uši oblizoval. Nebudzece veric, ale do roka sa vydala.“ „Ja viem, to bol ten, čo  chodzel tú dušu fúkac do tej zaceliny (ďateliny, pozn. autorky). Hodzel hú do zaceliny a čakal kým hu zduje. No, to zdulo hádam prvej jeho,“ prihodila si ďalšia.

O čarovnej vode

„Baby počúvajce, poviem vám, jako susedvo dzedo vyliečel babku čaruvanúm vodúm. Bola jakási chorá, že mala ostudy (choroba z urieknutia, pozn. autorky). Poslala ho za babúm korenarkúm pre vodu na Kočí zámek (časť obce, pozn. autorky). Dzedo pozbieranú vodu niesol po cme domó, zakopnúl sa a vodu vylial. No a čo fčil? Vody nabral z potoka, prisypal prachu z cesty, dobre zamiešal a babke doniesol. Kec sa jej napila, hnec bola zdravá,“ pokračujú historky okolo stola. „No vidzíš, také lieky si fčil budzeme musec aj my zaobstarávac, aby sme pánvó dochtorvó neotravuvali s našimi chorobami. Pojme si bimáček (trošku, pozn. autorky) zakrepčic a hnec nás aj nohy  prestanú bolec. Baby spievajce!“ A už sa kuchyňou nieslo: „Čo mám robic s tým pekným mládzencom, klope, ťuká pod naším okienkom. Aby som mu, šej haj, pravú rúčku dala, aby som sa, aby som sa nanho nehnevala...“

Polnoc ich vyhnala domov

Rozprávaniu, mudrovaniu, spevu i chichotaniu nebolo konca kraja. Posledná kôpka peria sa ale stratila zo stola pod rukami usilovných drápačiek a bolo treba pobrať sa domov. „Pojme domó, už sa blíži polnoc. Veru pojme, lebo budú chodzic strašillá,“ zavelila jedna z nich. „Len aby vás gdosi nenalakal, dávajce si pozor. Pán Boh vám zaplac, babenky, a prídzice aj zajtrá,“ poďakovala spokojná gazdiná. „Neboj sa, prídzeme, len dobre nachystaj. Šaslivú dobrú noc,“ ozývalo sa už spoza bránky, keď sa ženy zabalili do teplých ručníkov. Polnoc, nepolnoc, predsa ešte spustili dole ulicou: „Dobrú noc, má milá, dobrú noc, nech ci je sám Pán Boh napomoc. Dobrú noc, dobre spi, nech sa ci snívajú sladké sny...“

 

Kysnuté kapustové koláče

Kvások pripravíme s vlažnej smotany na šľahanie a mlieka, štipky cukru, soli. Keď vykysne, prešľaháme ho s olejom a jedným vajíčkom. Vylejeme ho do polohrubej múky, pridáme Heru soľ, trošku kypriaceho prášku a trošku sódy bicarbóny. Vymiesime cesto a necháme vykysnúť. Je dobre ho po vykysnutí ešte raz premiesiť a zas nechať podkysnúť. Na plnku použijeme uvarené, dohladka popučené zemiaky, do nich zapracujeme kyslú kapustu a vyškvarenú slaninku. Ako koreninu použijeme balšan („poľná mäta“) a trošku majoránky. Kto nemá rád alebo nemôže kapustu, plnku urobí len zo zemiakov a slaninky. Formujeme okrúhle koláče. Pred pečením potierame vajíčkom rozšľahaným s troškou oleja a po upečení maslom, tiež s troškou oleja.

 

Kto sú Kolárovičanky

Predovšetkým mimoriadne aktívne žienky, vo veku od 10 do 77 rokov. Mnohé staršie bývalé členky už zo zdravotných s nimi nenacvičujú, aj  keď by veľmi radi, no keď sa dá, vždy medzi nich rady zavítajú. Kolárovičanky  sa stretávajú v starej škole raz do týždňa, kde nacvičuje aj tamojšia Dychová hudba Kolárovičanka, s ktorou sa zúčastňujú na niektorých spoločných podujatiach. Čiperné ženy nevynechajú žiadnu možnosť, ako reprezentovať folklór a zvyky svojho kraja. Naposledy z krajskej postupovej speváckej súťaže seniorov, ktorá sa konala v júli v Kysuckom Novom Meste, jednohlasne postúpili za okres Bytča  s témou Drotári, drotári na celoslovenskú prehliadku speváckej súťaže seniorov do Liptovského Mikuláša. 22. celoslovenská prehliadka speváckych súborov seniorov sa konala 13. 10. 2022 a každý kraj reprezentoval jeden súbor. Za ten náš to boli práve Kolárovičanky a u obecenstva zožali nebývalý úspech. V minulosti sa zúčastnili aj na  celoslovenskej prehliadke v Komárne, na Ružomberskej lýre v Liskovej, na Jánošíkových dňoch v Terchovej, na slovesnko-česko-poľskom stretnutí vo Východnej či na podujatí Nositelia tradícií v Súľove.

 

Autorka: Iveta Frolková

 

 

 

 

Foto: Milan Kosec

Najnovšie vydanie
Predplatné
zilinskyvecernik_monitor_prod