Svojrázny autor krvákov Krajina kanibalov, Kontakt či Na Dušičky zomrieš prišiel predstaviť do žilinského kníhkupectva Artforum svoju najnovšiu knihu – Dom 490. Ako povedal na besede, táto kniha je iná, aké písal doteraz. „Nie je tradičným krvákom, čiže brakovou literatúrou, ktorá publikum neoslovuje hlbšími myšlienkami alebo psychológiou a skôr sa vyznačuje šokom alebo znechutením,“ rozhovoril sa Mark. Spontánne u neho vyplynula potreba napísať niečo trochu iné. „Chcel som, aby tam bolo poznať môj typický rukopis, ale nedominuje v nej červená farba, ale čierna – temnota, záhadnosť, tajomnosť.“ A to sa mu podarilo, čo možno vidieť z mnohých pochvalných recenzií na knižných stránkach.
SPOLOČENSKÁ DRÁMA
Kniha Dom 490 je vlastne spoločenskou drámou, v ktorej sa autor zameral na príbeh rodiny, ktorá sa dostáva do nepríjemných životných udalostí. V knihe je vykreslená realita, no nechýbajú v nej ani nadprirodzené prvky. „Svojím spôsobom je to typ hororu, v ktorom to hrôzostrašné je vlastne metafora rozkladu rodiny.“ Mark zabŕdol svojím najnovším románom do vážnejšej literatúry. „Už samotná téma je vážna. Dom 490 v Banskobystrickom kraji reálne existuje a je opradený rôznymi legendami, strašidelnými historkami od doby, kedy bol postavený,“ prezradil. Všetky tieto historky a legendy splietol do knihy a spojil ich s reálnym životom. „Neplánoval som Dom 490 napísať,“ priznal sa Mark, „ale jedného dňa som si uvedomil jednu vec a to, že moja generácia – tridsiatnici – si založili rodiny, majú deti a zrazu sa im tieto rodiny rozpadajú. Často vidím už len matku s deťmi... Vplývalo na to mnoho vecí ako ekonomická kríza, uvoľnené mravy a podobne, a tak som o tom napísal.“
HOROR NA SLOVENSKU
Mark E. Pocha je jedným z mála autorov, ktorý sa pustil práve do hororového žánru. „Ja som vyrastal na hororoch, najmä filmových – Návrat živých mŕtvych a Votrelec,“ prezradil Mark. „Potom prišli hororové videohry a neskôr som sa namotal na literárnych realistov – amerických ako Faulkner a Hemingway a ruských ako Dostojevskij. Ľudia sa často domnievajú, že King, Poe alebo Lovecraft prišli s niečím novým, ale nie je to tak. Oni sami nadväzovali na svojich predchodcov. Čiže každý z autorov už z niečoho vychádzal. A rovnako tak vychádzam aj ja. Napríklad kniha Krajina kanibalov je poctou kanibalským hororom z 80. rokov. Pracoval som s už existujúcim materiálom, ktorý som si osvojil a pretavil cez svoju optiku.“ Podobne kniha Na Dušičky zomrieš vznikla na základe filmovej série hororov Halloween. „Pracujem s niečím, čo je známe, len to pretavujem na slovenské reálie. A ľudia buď pristanú na moju hru so žánrom, alebo ju odmietnu.“ Marka vždy zaujímalo, ako môže horor fungovať u nás na Slovensku. „V Amerike funguje dobre, pretože je ďaleko a je veľká, človek tak nemá problém predstaviť si, že sa tam niekde niekto stratí. U nás je to ťažšie. Predstaviť si, že niekto zmizol, sa reálne bez veľkej dávky fantázie ani nedá. A tak sa niektoré veci nedajú brať vážne.“ Napriek tomu si ale u nás, ako aj u českých bratov našiel svojich čitateľov. „Držím si líniu populárneho alebo presnejšie brakového moderného hororu tým, že ho aplikujem na naše slovenské prostredie. V románe Dom 490 sa mu snažím dať pridanú hodnotu,“ vyslovil. Téma, ktorú spracoval vo svojom najnovšom románe, ešte u nás nebola spracovaná. „Som v tomto smere prvolezec s tým, že kniha má pridanú hodnotu – popisujem v nej problémy súčasných ľudí.“
PRIŤAHUJE ZBLÚDILÉ DUŠE
Pokiaľ ide o písanie kníh, považuje sa Mark za tzv. „staromila“. „Verím, tak ako verili starí Gréci, že existuje nejaká Múza, ktorá mi našepkáva, čo mám písať. Veľakrát mám pocit, že niekto tú knihu napísal za mňa,“ priznal sa. „S manželkou sme raz boli u veštice a ona mi povedala, že priťahujem zblúdilé duše, čiže duše, ktoré sa nedostali na onen svet a blúdia tu. Poradila mi, že keď idem okolo cintorína, mám si dať štipku soli do vrecka, aby som ich nepriťahoval,“ pokračoval. Každý dobrý príbeh musí vychádzať zvnútra, tvrdí Mark. „Človek si najprv musí niečo odžiť, aby potom mohol písať – čo zažil, počul a osobne si myslím, že som dobrý poslucháč, rád sa stretávam s ľuďmi a počúvam, čo mi hovoria. Som zvedavý na ich príbehy, lebo každý z nás má nejaký príbeh a v podvedomí sa mi to niekde ukladá a neskôr sa to vyplaví von v mojom príbehu. Aj preto je v knihe kus reality, vďaka čomu je presvedčivejšia, silnejšia a aj čitatelia na ňu dobre reagujú.“
