Priviezli silu, um, stroje aj peniaze
Interhelpo založili robotníci a remeselníci v Martine, združení v spolku jazyka ido, podobnom esperantu. Mali sa vysťahovali do strednej Ázie, do neobývaných a zaostalých oblastí vtedajšieho Zväzu sovietskych socialistických republík a pomáhať ich rozvíjať. Účtovník žilinského tesárskeho družstva Rudolf Marček túto oblasť navštívil a po návrate robil nábor do družstva. V rokoch 1925 – 1932 sa tam presídlilo vyše tisíc Slovákov, Čechov, Maďarov, Nemcov i zakarpatských Ukrajincov. Zmluva so sovietskou stranou bola uzatvorená v Moskve. Vtedajšie česko-slovenské štátne orgány odmietli vysťahovanie finančne podporiť a snažili sa mu zabrániť. Napriek tomu sa podarilo zorganizovať prvý transport v marci 1925. Zo Žiliny odišlo 303 osôb, z toho 117 členov družstva a 186 ich rodinných príslušníkov. Bola medzi nimi aj rodina tesára Štefana Dubčeka z Uhrovca so synmi Júliusom a Alexandrom. Ľudí natlačili do desiatich osobných vozňov. V štrnástich vagónoch viezli naftový motor, nákladné auto, traktor a ďalšie poľnohospodárske stroje, zariadenia pre debnársku, kováčsku, zámočnícku, garbiarsku, stolársku, obuvnícku, krajčírsku i tehliarsku dielňu, pre pekáreň aj mliekareň. Cestovali takmer mesiac. Dovedna boli vypravené štyri transporty, posledný v marci 1932 rovnako zo Žiliny a odišlo v nich 1 078 osôb. Na všetko sa skladali členovia družstva. Každý z nich musel zložiť tritisíc korún na nákup strojov a zariadení a dvetisíc korún na cestovné výdavky. Postavili v Kirgizsku podniky, ktoré sa stali základom priemyslu - textilnú továreň, pílu, elektráreň, strojovú garbiareň, továreň na výrobu nábytku pre školy a nemocnice, úrady a ostatné zariadenia. Prisťahovaní poľnohospodári začali v krajine pestovať a spracovávať cukrovú repu. Počas vojny už nemohlo Interhelpo realizovať svoje poslanie, a tak v roku 1943 štátni predstavitelia Kirgizska rozhodli, že na obhospodarovanom území vybudujú strojársky závod. Vedenie Interhelpa muselo štátu odovzdať celý majetok, vyše päť miliónov rubľov.
Na výlete do smutnej minulosti
„Zaujímam sa o históriu. Počul som aj o projekte Interhelpo, preto som uvítal príležitosť pozrieť sa na miesta, kde sa realizoval. Dostal som sa tam vďaka českej vláde so skupinou česko-slovenských legionárov vládnym špeciálom koncom minulého roka,“ hovorí Pavol Záhumenický z Veličnej okres Dolný Kubín. „Boli sme rozčarovaní z toho, ako celý projekt dopadol. Ľudia tam išli za vidinou lepšieho života a práce, namiesto toho pracovali v neľudských podmienkach, na týfus zomierali dokonca aj deti. Kto mal peniaze sa vrátil, kto nie musel zostať. Odísť sa podarilo aj rodine Dubčekovcov. Videli sme vystavané domy Interhelpa, veľmi podobné Baťovej dedine vo Svite. V škole, ktorú tam vtedy postavili sa učí dodnes. Neďaleko, na mieste, kde bývala rodina Dobčekovcov, je dokonca postavený pomník Alexandra Dubčeka. Pri českej a slovenskej zástave sme zaspievali obe hymny a každý účastník položil k pamätníku červený karafiát. Dodnes tam žijú potomkovia týchto ľudí a stretnutie s nimi bolo veľmi dojímavé. Prijali nás aj vládni predstavitelia a ukázali nám to najlepšie z Kirgizska. Preleteli sme osemtisícový Pamír. Celá naša výprava, na rozdiel od Interhelpa, dopadla skvelo. Aj takto sme sa vrátili k odkazu predkov, spoznali cezeň vlastnú minulosť a pokiaľ sa dá mali by sme sa z neho poučiť,“ dodáva Záhumenický.
ZAUJÍMAVÁ INFO
Na pamätnej tabuli na žilinskej železničnej stanici, venovanej odchodu Slovákov stojí: „Z tohto miesta odišli v dňoch 29. 3. 1925, 12. 7. 1926 a 20. 3. 1932 skupiny pracujúcich našej republiky, členovia družstva Intehelpo na pomoc výstavbe prvého socialistického štátu. V roku 1967 venujú občania Žiliny".
