Prácu investigatívneho novinára zrejme nemôže a ani nechce robiť každý. Môžeme povedať, že máme dostatočný počet ľudí, ktorí do toho idú?
Nie. Ja osobne by som bola rada, keby každý na svete bol investigatívny novinár, čo je, samozrejme, scestný nápad (úsmev), ale mohlo by ich byť omnoho viac. Keď som pred piatimi rokmi začínala na mieste, kde teraz pracujem, bolo nás asi 20. Teraz je nás po celom svete 300. V roku 2013 sme založili portál investigace. cz práve preto, že sme mali pocit, že na českej mediálnej scéne chýba niekto, kto by robil medzinárodné kauzy. Pri kauzách s organizovaným zločinom som najčastejšie v kontakte napríklad s kolegom zo Srbska, ale aj s kolegyňou z Azerbajdžanu, takisto sú to aj ľudia zo Slovenska. O Slovensko som sa začala zaujímať práve kvôli balkánskemu organizovanému zločinu, nie preto, že je to krajina, s ktorou máme spoločnú históriu. A postupne som sa dostala k tomu, že som sa oveľa viac začala zaujímať aj o politiku.
V ktorých oblastiach investigatívy sa pohybujete najčastejšie?
Keď som začínala, škála bola obrovská, no vždy to nakoniec skončilo pri témach o praní peňazí – teda legalizácii výnosov z trestnej činnosti. To je jedna z vecí, ktoré sú naprieč celým spektrom. Nedá sa povedať, že kdekoľvek na svete je krajina, v ktorej nie je korupcia či organizovaný zločin. Korupcia je všade a rieši sa všade, v Nórsku, vo Švédsku... Na Slovensku sa to v tomto smere začalo meniť v tom, že táto trestná činnosť
začala vystupovať z tej „šedej zóny“, teda je oveľa viac vidieť, ako to vyzeralo a ako to prebiehalo.
Ako vyzerá taký bežný deň investigatívneho novinára? Pokiaľ nie ste mimo kancelárie...
Zvonku musí ten deň vyzerať veľmi nudne (popisujem deň, keď nikam necestujem a som v Prahe). Ráno si uvaríme kávu, potom si sadnem k počítaču, večer ho vypnem a idem domov. Vizuálne je to veľmi nezaujímavé, ale to, čo sa odohráva v tom počítači, býva väčšinou veľká dráma.
Je na vašej náročnej práci niečo, z čoho máte naozaj výborný pocit a čo vás možno ďalej motivuje?
Je to tá spolupráca, s mnohými kolegami je radosť spolupracovať aj na kauzách, ktoré sa vlečú roky. A je to, samozrejme, ten moment toho osvietenia, keď to napokon všetko začína dávať zmysel. Alebo keď sa dostanete k dokumentom, na ktoré ste čakali aj dva roky.
A teraz naopak, čo je najťažšie?
Je to frustrácia, obrovský psychický tlak, pretože vyhrážky nám chodia pravidelne. A nielen vyhrážky typu predžalobné výzvy, ale aj typu „zajtra si na teba počkám a zabijem ťa“. Snažíme sa to vždy nejako systematizovať, kde je reálna hrozba, reálne vyhrážanie sa smrťou alebo, naopak, kde je iba veľa sprostých slov. Tam, kde je to veľmi konkrétne a adresné a vyzerá to, že ten človek vie, na koho hovorí a je tam konkrétna vyhrážka smrti, tak to už posúvame našim šéfom.
Existujú vôbec kauzy, pri ktorých viete, že sa vám ich zrejme nepodarí dotiahnuť do konca?
Určite áno, ale moja skúsenosť je taká, že napríklad aj keď tú kauzu odložíme, nedokážeme s tým pohnúť, o nejakú dobu sa k tým dátam dostaneme. Zatiaľ sa mi nestalo, že by som dáta či informácie z nejakej kauzy nezužitkovala.
Ako si spomínate na vašu spoluprácu s Jánom Kuciakom?
My sme s Jánom veľmi úzko spolupracovali niekoľko rokov a vždy, keď som niečo na Slovensku potrebovala, tak som sa pýtala jeho. Vražda bola pre mňa absolútny šok a rozhodne som neočakávala, že sa niečo také stane. Samozrejme, že sme sa spolu bavili o tom, či sa necíti ohrozený, pod tlakom, alebo si nevšimol, že je sledovaný. Riešili sme spolu najmä témy o ekonomickej kriminalite a praní peňazí.
Po vražde sa naprieč Slovenskom začalo vo veľkom diskutovať o ochrane novinárov. Máte istotu, že v Česku ju máte zabezpečenú?
Ja osobne mám s policajnou jednotkou, ktorá zabezpečovala moju osobnú ochranu po vražde Jána a Martiny, veľmi dobrú skúsenosť. Myslím si, že v Česku sa vyhrážky neberú na ľahkú váhu. Problém je v tom, že veľmi často sa nedá dohľadať, kto je ten, čo sa cez internet vyhráža.
Čo vaše dojmy zo súdneho procesu, ktorý sa odohráva posledné týždne, sledujete ho?
Ja som dúfala, že bude mať takýto spád. To, ako dopadne, totiž podľa mňa ovplyvní náladu na Slovensku na veľmi dlhú dobu.
Poznamenali ste, že východiskom zo zlých časov je úplné oslobodenie súdnictva od vplyvu politiky. Je takýto scenár reálny?
Dúfam v to, pretože bez toho tá demokracia nemôže fungovať. Napríklad v Česku ten systém funguje prekvapivo lepšie. Naopak, paradoxne, na Slovensku je oveľa lepšie definovaný. V Českej republike sú štátni zástupcovia, prokuratúra či súdy v porovnaní so Slovenskom na politických tlakoch omnoho nezávislejší. Netvrdila by som, že v Česku si nikdy nebolo možné kúpiť rozsudok. Ale myslím si, že tam si tí ľudia uvedomovali, že robia niečo zlé a že je potrebné to nejako zamaskovať. Zatiaľ čo na Slovensku sa to robilo omnoho viac „na drzovku“ a prišlo im to oveľa viac normálne.
V tíme v súčasnosti intenzívne pracujete na analyzovaní takzvanej Kočnerovej knižnice. Ide o náročný proces?
My na tom pracujeme v podstate celkom dlho, približne od jesene, a to hlavne preto, že bolo veľmi náročné vymyslieť technické riešenie. Objem dát je totiž obrovský a zároveň nie sú v nejakých logických celkoch. Navyše je tam veľa citlivých dát. Takže kým sme to sprístupnili slovenským novinárom – tu zohralo zásadnú rolu Investigatívne centrum Jána Kuciaka – potrebovali sme to technicky vymyslieť tak, aby boli dáta bezpečné, zabezpečené, aby sa nedali len tak zlikvidovať a aby sa v tom dobre vyhľadávalo. A toto nám trvalo zhruba mesiac a pol.
Môže verejnosť očakávať, že knižnica ešte odhalí skutočnosti, ktoré prekvapia?
Som o tom presvedčená. Myslím si, že tam nebude nič, o čom by sa na Slovensku nikdy nešepkalo, ale mohli by tam byť dôkazy pre niektoré zásadné kauzy.
