Žilinský Večerník

Katarína Ledajová vždy túžila praco­vať a zároveň ces­tovať. Tento sen, kde spojila príjemné s uži­točným, sa jej splnil na Is­lande. „Chcela som niekam ísť a Island bol na mojom zozname krajín, ktoré som chcela navštíviť,“ poveda­la pri našom spoločnom rozhovore. Najskôr sa nakontak­tovala na svojho budúce­ho šéfa, ktorý na Islande vlastnil hotel, reštauráciu a kemp. „Vôbec som neve­dela, čo ma čaká, nebola som si istá, do čoho idem,“ prezradila svoje prvotné obavy. „Až tam som zistila, že Islanďania sú pohodoví, pokojní flegmatici.“

NA OSTROVE STRÁVILA TAKMER ROK

Katka mala plán stráviť na Islande jeden rok. A tak sa aj stalo. „Vycestovala som minulý rok v januári,“ po­vedala. Zamestnala sa a už po prvej výplate si mohla dovoliť ísť spoznávať kraji­nu. Najskôr pracovala v ho­teli, neskôr už len v kempe. „Chcela som byť vonku na vzduchu, preto som si zvo­lila kemp,“ vyslovila. Katarína striedavo pra­covala a spoznávala oko­litú krajinu. Dohovorila sa po anglicky. „Všetci hovori­li po anglicky. Pravdaže, aj po islandsky, ale ten jazyk sa na mňa veľmi nenalepil.“

GAME OF THRONES

V čase, keď na Island Kata­rína pricestovala, boli v ho­teli, v ktorom pracovala, ubytovaní herci zo seriá­lu Hra o tróny. „Dva týž-dne okupovali hotel a my sme okolo nich skáka­li. Bolo to super,“ zaspo­mínala si na svoje začiat­ky v cudzej krajine. „Bolo krásne vidieť hercov ako normálnych ľudí a neskôr zamaskovaných.“

SRDEČNÍ ĽUDIA

Nielen z hercov, ale i zo sa­motných Islanďanov bola Katarína nadšená. „Islanďania ma prekvapili. Majú krásne povahy. Vždy som o Škandinávcoch počúvala, že majú zvláštny humor, že sú čudní, pochmúrni. Preto som si myslela, toto je se­verská krajina a presne tak nejako to bude aj vyzerať. Ale naopak, boli to srdeč­ní ľudia, otvorení, priateľ­skí,“ rozhovorila sa o ich povahách a dodala, „nie sú konzervatívni, sú to krásni progresívni ľudia, ktorí sa vedia pekne ľudsky sprá­vať. Ich názory sú namies­te. Ale to pripisujem aj tej krajine. Sú „pohoďáci“, kto­rí sa riadia heslom: Nikdy nevieš, čo sa stane. A je to na nich dennodenne vidieť. Nerobia si z ničoho hlavu, lebo nevedia, kedy napr. vybuchne sopka, príde ze­metrasenie a podobne.“ Tým, že je to malá kra­jina, už po mesiaci sa tam cítite ako doma. „Ľu­dia sa k vám správajú ako k rodine.“

POČASIE? TROCHU BLÁZNIVÉ

Ostrov je známy svojím premenlivým počasím. No napriek tomu, že bolo po­časie viac svieže ako prí­jemné, jej to neprekážalo. „Aj keď som teplomilnej­šia, šla som tam s tým, že si chcem posunúť hrani­cu,“ prezradila. „Počasie je svetoznáme islandské. Oni majú príslovie, že keď sa ti nepáči počasie, počkaj de­sať minút, bude ešte hor­šie. V praxi to vyzerá tak, že počas dňa sa počasie ne­uveriteľne rýchlo a často premieňa. Čiže zažiješ všetko od krupobitia cez dážď až po slnko s dúhou, a to v priebehu niekoľkých hodín. Mení sa veľmi rých­lo,“ pokračovala. Zima je tam tiež iná. Sú­visí to s oceánom, ktorý celkovo prináša iný vzduch. „Dosť tam prší. Domá­cich často vídať v pršipláš­ťoch. Tie už majú absolútne módne.“ Práve pršiplášte bolo niečo, čo si Katka z Is­landu priniesla i domov. Okrem toho aj sveter s ty­pickým islandským vzorom a asi tri kilá islandskej mliečnej čokolády s kara­melom a kúskami soli.

BARANIE OČI

Keď už sme pri jedle, i ostrovná strava bola za­ujímavá. „Islanďania sú hlavne mäsoví. Jedávajú ovce a kone (nízke island­ské koníky), tých tam majú veľmi veľa. Okrem toho aj ryby,“ povedala Katarína. Z baraniny robia všetko možné. Tá je u nich na pr­vom mieste. Z barana pri­pravujú aj špecialitu. „Sú ňou baranie oči.“ Okrem toho sezónne je­dávajú aj malé vtáčiky, kto­ré sa volajú puffin (po slo­vensky mníšik). „Vtáčiky žijú na útesoch, sú čierne, majú farebný zobák a na nohách plutvy. Keď som sa miestnych pýtala, či im to chutí, povedali mi, že ani nie. Na otázku, prečo to teda jedia, som dostala od­poveď, že sa to vždy jedlo.“ Okrem mäsa majú na Islande aj kvalitné mlieč­ne výrobky. Špecialitou je skyr. „Je to druh jogurtu, ktorý je veľmi hustý a ro­bievajú z neho aj dezerty, ktoré podľa toho aj nazýva­jú – napríklad obmena ti­ramisu je u nich skyramisu a podobne.“

BEZ AUTA ANI NA KROK

Island je krajina, v ktorej je auto nutnosťou. „Je to hlavný dopravný prostrie­dok, ktorý vás dovedie vša­de. Islanďania bez auta ne­urobia ani krok. Niektorí tiež využívajú na prepravu pri dlhších vzdialenostiach malé lietadlá alebo lode.“ Ona sama pri poznáva­ní ostrova cestovala au­tom. Buď stopom, alebo si s kamarátmi, ktorí ju pri­šli navštíviť, prenajali auto a šli na výlet. „Dalo sa ísť aj autobusom, ale len v hlav­nej letnej turistickej sezó­ne, pretože neskôr už jaz­dievali autobusy iba málo,“ vysvetlila nám Katka. „Po obvode celého ostro­va je vybudovaná jedna diaľnica, z ktorej vedú cesty do jednotlivých mestečiek. U nás by ste ich nazvali de­dinami, tam sú to mestá.“ Veď na celom ostrove žije viac ako 330-tisíc oby­vateľov, z čoho v hlavnom meste Reykjavík ich je oko­lo 125-tisíc.

KÚPANIE V PRAMENI

Katarína si počas výletov pozrela mnoho krásnych miest, ktoré ostrov ponú­ka. Zašla i do vnútrozemia. Tam však, ako prezradila, nie je nič. „Všade je iba čier­na zem. Nie je tam čo vidieť. Žiadna vegetácia, iba čistá sopečná krajina. Dokonca tam nechytíte ani signál.“ Po obvode ostrova však bolo na čo pozerať, o čom svedčí aj počet fotografií, ktoré si na Islande Katka spravila. Pozrela si slávne gejzíry, istý čas strávila pri oceáne s čiernym pieskom. „Pravdaže, kúpať sa v ňom nedalo.“ Učarovala jej polárna žiara, ktorú by dokázala po­zorovať večne, keby sa dalo. Samozrejme, kúpala sa aj v termálnom prameni v di­vej prírode. „Predstavte si lúku, jeden kopček a v stre­de jamu, kde vyviera voda. Sú miesta, kde sa v tej vode dá kúpať, no niekde nie, lebo voda je tam vriaca.“

SME RODINA?

Zaujímavosťou, ktorú si Katka nenechala iba pre seba, je, že Islanďania nemajú normálne priezviská ako napríklad my. „Priezvisko vždy tvo­ria podľa mena svojho otca (iba málokedy mat­ky) a k menu vždy priradia iba koncovku – muži „sson“ a ženy „dóttir“. Na­príklad môj šéf sa volal Arnar a po otcovi, ktorý sa volal Ólaf, získal meno Ólafsson. Arnarov syn sa zasa volal Arnarsson. Keď sa Islanďania zoznamujú, povedzme na večierku ale­bo na párty, majú appku, cez ktorú zistia, či sú rodi­na alebo nie.“

NA ISLAND SA VRÁTI

Katarína je momentálne doma, no ako nám poveda­la, v lete sa na Island plá­nuje vrátiť. „Ešte sú mies­ta, ktoré som si nepozrela a chcem to dobehnúť,“ vy­slovila. Na záver nášho prí­jemného rozhovoru pre­zradila: „Vedela by som si predstaviť tam žiť.“