Od Nežnej revolúcie, ktorá naštartovala pád totalitného režimu v bývalom Československu, uplynulo už štvrťstoročie. Stále je tu však naliehavá potreba pripomínať si, za čo sme to vlastne 17. novembra 1989 bojovali a kam sa za toto obdobie posunula naša spoločnosť. Do Horúceho kresla sme si pozvali bývalú premiérku, sociologičku a profesorku Ivetu Radičovú.
Premiérke oddych prospel.
Aký ste mali dnes deň?
Bola som v Ružomberku, tiež na stretnutí k 25. výročiu Nežnej revolúcie, tiež v príjemnej spoločnosti Ružomberčanov a v príjemnej a plodnej diskusii. Ráno som na Univerzite Komenského stihla ešte pár pracovných povinností a tesne predtým som priletela z Berlína. Bola som na oslavách 25. výročia pádu Berlínskeho múru. Priznávam, že tie oslavy a atmosféra boli neuveriteľné. Bola to úprimná radosť z pádu múru a železnej opony, zo zaradenia sa medzi štáty, kde máte základné práva a musí sa s vami narábať ako s občanmi a nie ako s hromadnou masou a ľudom. Radosť bola úprimná a symbolika veľmi silná, vypustenie balónov na úseku 15 kilometrov ako symbolu zrušenia hradby dvoch svetov. K tomu prítomnosť pánov Gorbačova, Walesu a bývalého prezidenta Németha z Maďarskej republiky. Zo SR a ČR oficiálni zástupcovia prítomní neboli, ale my sme ich trochu nahradili. Bolo to veľmi dôstojné pripomenutie si dôležitých momentov, že sú ľudia, ktorí strádajú, že sú vo vojne, ako je v Sýrii, Iraku, ale najmä na Ukrajine a že sú ľudia, ktorí stále túžia po tom, aby sa s nimi niekto rozprával ako so seberovným partnerom. Západní Berlínčania dodnes prispievajú zo svojej dane 3 % na východných Berlínčanov, aby dobehli tú priepasť, ktorá vznikla v rámci jedného mesta a vnímajú to ako normálny prejav solidarity s tými, ktorí si slobodne neslobodu nevybrali.
Prednedávnom ste boli odídená z premiérskeho kresla. Čo odvtedy robíte?
Každý človek má mať možnosť a šťastie vykonávať svoju profesiu. Mojou profesiou je sociológia a som jej celú svoju kariéru verná. Vernosť sa v tomto prípade veľmi opláca. Opláca sa tým, že vám vracia energiu, čas a sebavedomie. Takže znova vykonávam svoju profesiu sociologičky. Nesťažujem si, mám veľa pozvaní prednášať na zahraničných univerzitách, ale aj na rôznych konferenciách. Pracujem aj ako expertka pre Európsku komisiu. Okrem toho, pokiaľ mi sily stačia, snažím sa posúvať poznanie o našej spoločnosti. Minulý týždeň som uviedla do života knižku o problémoch riešenia chudoby a hmotnej núdze, ktorá je výsledkom intenzívnej dvojročnej práce, aj s návrhmi riešení. Chystám publikáciu, opäť s výstupmi, s pracovným názvom Kam kráčaš, Európa a o tom, ako bude Európa vyzerať, takže od januára odchádzam na chvíľu opäť zo Slovenska, tentokrát to bude Berlín. Kam ma potom rozhodnutia a šťastena odvejú, to ešte presne neviem. Každý deň mám ale plný a intenzívny a dúfam, že prínosný aj pre občanov SR.
Už sa vám podarilo vyrovnať sa s tým, čo sa to stalo, keď vaša vláda padla a povalili ju vaši vlastní?
Sú veci, ktoré vás v živote nikdy neprebolia. Nosíte ich v sebe a musíte sa naučiť s nimi žiť. Naučila som sa žiť s rôznymi stratami, čo neznamená, že nebolia a že po nich nezostala nezahojiteľná jazva. Takto bolí aj pád vlády a je to nezahojiteľná jazva. Napriek tomu, že som si istá, že v tom momente a okamihu nebola iná voľba a riešenie, ktoré sme do poslednej sekundy hľadali. Ani dnes by som to v zásade neurobila inak, pretože tam nebol výber. Tam nebolo rozhodnutie čo urobiť, ale len ako to urobiť. Nebola tam voľba a už vôbec nie voľba, ktorá by mala diametrálne odlišné riešenia. Bolo tam, bohužiaľ, len jedno riešenie. Mrzí ma to, bolí ma to a naučila som sa s tým žiť.
Aký je stav našej spoločnosti 25 rokov po Nežnej revolúcii? Ideme správnym smerom?
Jedna vec je posun spoločnosti ako celku a druhá vec je, ako to osobne prežívame a zažívame. Lebo to sú dva svety. Je pravda, že Slovensko sa za 25 rokov prehuplo z kategórie najmenej rozvinutých krajín sveta do horných 25 % najrozvinutejších krajín sveta. Urobili sme skok o 850 % HDP a zaradili sme sa medzi tých úspešnejších, medzi bohatších. Ocitli sme sa v pozícii, že my máme pomáhať tým slabším, chudobnejším a menej rozvinutým. Kým v 70. rokoch mali dve tretiny občanov len základné vzdelanie a len 3 % vysokoškolské vzdelanie, dnes má 15 % vysokoškolské vzdelanie a väčšina občanov minimálne stredoškolské vzdelanie. Žijeme oveľa dlhšie, ako to bolo pred 25 rokmi, nielen vďaka tomu, že sme si povedali, že tu budeme dlhšie, ale aj vďaka tomu, že sa nám zmenil spôsob života, že máme väčší a lepší prístup k moderným technológiám, k najnovším liekom, aj keď to osobne inak prežívame. Prežívame to menej spokojne práve preto, že sme pred tými 25 rokmi mali veľké očakávania. Prvý raz sme mali skutočné vlastné očakávania, ktoré boli o spoločnosti, ktorá bude rozmanitá, v mnohom rozdielna, ale spravodlivá. Myslím, že to slovo spravodlivosť zaznievalo najčastejšie. Čo sa nám však prihodilo? Pred rokom 1989 sme mali rozdiely v spoločnosti budované na dvoch princípoch. Jeden bol založený na privilégiách, ktoré mali vrcholní funkcionári KSČ, ŠTB a ich prisluhovači. A to druhé rozdelenie spoločnosti bolo to, či sme mohli mať popri oficiálnych zamestnaniach aj to, čomu sme hovorili druhá ekonomika. Sami sme si stavali domy, vypomáhali sme si, vymieňali sme si tovary a služby, aby sme nejako v tej nedostatkovej spoločnosti dokázali prežiť. S touto skúsenosťou sme očakávali zmenu v roku 1989, ktorá okrem toľko opakovanej plurality, demokracie a slobodných volieb mala predovšetkým priniesť spravodlivosť do postavenia, odmeňovania a sociálnych rozdielov. Je mi nesmierne ľúto, ale musím povedať, že v tomto transformácia zlyhala. V tom najsilnejšom, čo subjektívne prežívame a pociťujeme. V tom, že úspešnejší, vzdelanejší a ľudia skutočne odovzdávajúci svoje schopnosti ostatným, by objektívne mali byť na tom lepšie, ako tí, ktorí prišli k svojmu postaveniu zlodejinou, podvodmi a nečistým spôsobom. Toto sa naozaj nepodarilo. Preto sa cítime v nepohode, atmosféra v spoločnosti nie je priaznivá a obávam sa, že začíname pociťovať aj hlbokú priepasť a obavy, či to vôbec budeme ešte schopní napraviť a zmeniť. Dovoľte mi povedať čerstvú skúsenosť z Ukrajiny. Viedla som jednu z pozorovateľských misií na voľbách na Ukrajine a veľa času som strávila aj v teréne. Viete, my ženy si vieme pomôcť aj slzami. Ale keď chlapi plačú, tak žena nevie reagovať. A ja som zažila slzy mužov, ktorí majú svojich synov vo vojne. Ja som zažila slzy mužov, ktorí cítia beznádej a strach o vlastné rodiny a vlastnú budúcnosť. A zažila som ten všadeprítomný smútok a tú istú vetu: Prosím vás, zastavte tú vojnu! A musím sa priznať, že som čakala inú vetu, že budú chcieť pomoc, peniaze. Ale takúto vetu som nepočula ani jeden raz. Ich trápi vojna, žiaľ, neistota a obavy, čo bude zajtra. V tomto kontexte si myslím, že máme väčšie šance, aby sme sa stále znova a znova pokúšali si navodiť pravidlá, ktoré nebudeme musieť sústavne trpieť, ale budeme môcť povedať, že fungujú. Aby to nebolo utrpenie, ale aby to bolo prirodzené zdieľanie fungujúcich pravidiel hry, a na ktoré by sme mohli začať byť aj hrdí. To, čo nám možno chýba, je skutočná hrdosť na to, že si správne spravujeme náš vlastný štát.
Zapojil sa aj poslanec Daniel Lipšic.
Skúsme sa na chvíľočku vrátiť pred rok 1989. Ľudia mali prácu, mali kde bývať, mali svoje istoty. Pripomeňme si, prečo bolo potrebné zvrhnúť totalitný režim, keď mnohým bolo subjektívne lepšie.
Podľa toho, čo s čím porovnávate. Áno, bola významná časť ľudí, ktorým bolo lepšie. Slovensko však patrilo k pomerne zaostalým poľnohospodárskym krajinám. K nám vstúpili rozvoj a industrializácia oneskorene v porovnaní s krajinami V4 a navyše to bola industrializácia sovietskeho typu, výrazne naviazaná na priemysel a odber v Sovietskom zväze. Táto vysoká závislosť trvala dovtedy, kým Sovietsky zväz držal dych v studenej vojne s USA a platil za výrobky. Už v sedemdesiatych rokoch však neboli financované naše tovary a služby, a keď, tak to bolo v rôznych tovaroch a naturáliách. Sedemdesiate roky už znamenali reštrikcie, zníženie miezd a obmedzenie sociálnych istôt. Boli sme spoločnosť uzavretá aj informačne, preto sme sa porovnávali so svojou vlastnou minulosťou a je pravda, že za reálneho socializmu najväčšie finančné transfery smerovali na vidiek. Na vidieku bola viditeľná zmena, viditeľná výstavba a preto aj viditeľnejšia podpora režimu. Ale mýtus o sociálnej spravodlivosti by som rada rozbila. Materská dovolenka pred novembrom ´89 trvala 22 týždňov, dnes je 34-týždňová. Po materskej dovolenke sa ženy okamžite vracali do práce a deti išli do jaslí. My máme od roku 2005 rodičovský príspevok, kedy žena môže byť s dieťatkom doma do troch rokov veku. Pýtam sa, čo je silnejšia prorodinná politika, tá ktorú sme mali pred rokom 1989 alebo tá dnešná? Bola ilúzia o dôchodkovom zabezpečení a štátnych dôchodkoch, ale musím podotknúť, že na prahu roku ´89 žiadne odložené peniaze na dôchodky neboli. Je pravdou, že sme patrili ku krajinám s najmenšími dlhmi, pretože sme nemali žiaden zahraničný obchod, ale mali sme len 200-miliónovú devízovú rezervu na účte. Keď to uzavriem, od roku 1985, po ekonomickom kolapse jedného modelu, založeného na centrálnej plánovanej ekonomike, bola otázka času, kedy príde po Sovietskom zväze k transformácii aj v ostatných krajinách. Takže to nebola voľba zo dňa na deň, ale dôsledok kolapsu jedného ekonomického systému.
Ako to pociťujú samotní ľudia? Žije sa im dnes lepšie alebo horšie?
Otázka je, s čím porovnávate. Ak s vlastnou rodinnou históriou, tak by malo platiť, že deti sa majú mať lepšie ako ich rodičia. Ak táto poučka platí, tak smerovanie spoločnosti je správne. Platilo aj pre obdobie pred rokom 1989, že jednoznačne my deti sme na tom boli lepšie ako naši rodičia a starí rodičia. Najmä preto, že oni zažili dve svetové vojny. Ale dávam do pozornosti, že prvá ČSR bola rozvinutejšia než Rakúsko a my sme v porovnaní s tým obdobím zaznamenali výrazný pokles. Vždy je podstatné to, s čím a ako porovnávate. Navyše porovnanie s tým, ako sa uberal vývoj v krajinách, ktoré neboli vo východnej zóne, sme nemali. Mali sme veľmi málo informácií. Navyše bola studená vojna. Fungovala propaganda. Ak sa k nám dostali zábery zo západu, tak to boli bezdomovci a nezamestnaní. Ani obraz vonkajšieho sveta nebol pravdivý, rovnako ako nebol pravdivý obraz o našom vlastnom svete. Dnes sa už porovnávame s celým svetom a predsa sa nebudeme porovnávať s tými menej rozvinutými, ale s tými najviac rozvinutými. Je to pochopiteľné a v rámci tohto porovnania máme jedny z najnižších príjmov, máme poddimenzovanú a zle ohodnotenú verejnú správu a najmä také profesie, ako sú učitelia a zdravotné sestry. V tomto robíme minimálny pokrok a navyše máme veľké sociálne rozdiely, keď sa bohatstvo koncentruje v rukách jedného percenta, ktoré si to objektívne nezaslúži. A toto je to, čo nás robí nespokojnými so súčasnou situáciou. Nezabúdajme tiež na 14,5 % skupinu nezamestnaných, ktorí naozaj strádajú a naozaj objektívne po roku 1989 sú na tom podstatne horšie, ako boli predtým. Spoločnosť to prežíva rozdielne z troch dôvodov: 1. S kým a ako sa porovnávame, 2. Objektívna núdza, v ktorej sa veľká časť spoločnosti ocitá a nevidí východisko a 3. Nespravodlivé kritériá sociálnych rozdielov na Slovensku. Toto sú tri najväčšie traumy, ktoré pociťujeme a prežívame.
Aká je najväčšia hodnota, ktorú sme si vydobyli v roku 1989?
Že sa o tom takto môžeme rozprávať a vyjadriť otvorene svoj nesúhlas a protest, či už verejne na námestí, alebo formou petície a referenda. Že môžeme zmeniť zloženie vlády, že môžeme mať informácie o dobrých a štandardných riešeniach zo sveta a domáhať sa ich, že môžu byť diskutujúci na otvorených fórach a sieťach na celom svete. To bolo pred rokom 1989 nepredstaviteľné. Myslím si, že to najsilnejšie, čo máme k dispozícii, ale neviem, či si to dostatočne vážime, je, že sme rôzni a budeme rôzni. Že spoločnosť nie je celá rovnaká, že neexistuje, aby si všetci mysleli to isté. Nie som si celkom istá, či už sme pripravení aj tolerovať iný názor. Že slabina našej slobody a demokracie je v tom, že: z možností úspech alebo závisť prevláda závisť, z možností tolerancia alebo nepriateľ prevláda nepriateľ a nad možnosťou racionálnej, slušnej voľby programu vyhráva vodca, dobrý rétor. Jednoducho sme niekde v polovici cesty, ale samotné nalodenie máme správne, len to nesmieme vzdať.
Ako dlho to bude trvať?
Poviem to na príklade putovania Mojžiša do zasľúbenej zeme, ktoré trvalo 40 rokov. Mojžiš bol poradca faraóna a veľmi dobre poznal geografiu a vedel, že sa to dá urobiť aj rýchlejšie. To, že to trvalo 40 rokov, bol zámer. Kvôli vystriedaniu generácií a zmene hodnôt a hlavne kvôli dostatku času na to, aby si vytvoril nové pravidlá hry. Spomínam to preto, že na úvod vzniklo nadšenie pre slobodnú spoločnosť, eufória, emócie. Tak ako u nás v roku 1989. Veľmi rýchlo však prišla nostalgia za tým, čo bolo pred tým. Hovorili, že nemajú strechu nad hlavou, sú hladní a mali pochybnosť, či by nebolo lepšie sa vrátiť späť. Aj keď do otroctva, ale pre istotu skyvy chleba a strechy nad hlavou. Do toho prišla tvorba tých 10 pravidiel, ktoré budú musieť dodržiavať a dohoda na tom, kto bude dohliadať, aby sa pravidlá dodržiavali. Koľko tisícročí nám to trvá a my tých 10 pravidiel stále nie sme schopní dodržiavať. Prečo ich musíme stále vynucovať novými a novými zákonmi? Radila som sa s pánom arcibiskupom Bezákom, čo s tou zlodejinou a korupciou mám robiť, veď som úplne bezradná. On sa zamyslel a hovorí: My pravidelne kážeme, píšeme, máme celé encykliky o jednom prikázaní – nezosmilníš. Ale všimnite si, ako sme ticho o tom nepokradneš. Mal veľkú pravdu. V nás primárne musí byť presvedčenie, že kradnúť sa jednoducho nepatrí. Vrátim sa k novembru, veď si pamätáme to heslo: Kto nekradne, okráda svoju rodinu. Veď sme to mali ako všeobecne prijatú normu správania sa. Lebo veď je to zo štátneho, družstevného. Keď neboli zemiaky, doniesli sme ich z poľa. Považovalo sa to za normálnu súčasť existencie, lebo veď bolo treba niečo do hrnca dať. Na banány a arašidy sme stáli na Vianoce v rade. Boli by sme prežili bez banánov, keby to bolo aspoň trochu v tom komunizme dôstojné. Verte mi, že tá podstata bola o politických vraždách v 50. rokoch, o politických procesoch, o našich spoluobčanoch, ktorí končili v gulagoch, o všetkých tých, ktorí prišli o svoje zamestnania len preto, že napísali pravdu a o všetkých tých, ktorých režim permanentne morálne lámal a nútil žiť dva životy. Jeden súkromný a jeden verejný a ešte to považovať za normálne. Takže ak si niečo zaslúžime, tak určite žiť vo svete, ktorý nám neláme charaktery a morálku, ale nemajme ilúziu, že je možný svet, v ktorom spravodlivosť nám niekto prinesie na tácke a že ju vždy za nás niekto vybojuje alebo nám ju dosadí. Bez toho, aby sme toho boli účastní, sa to opäť veľmi rýchlo zmení na moc hŕstky ľudí a ani nezbadáme a budeme uvarená žaba v horúcej vode.
Prečo sme sa s tým nedokázali už vysporiadať? Prečo sme nad tým všetkým urobili hrubú čiaru? Môže naša spoločnosť napredovať?
Záleží všetko na tom, akú dohodu dokážeme uzavrieť s mocou v rôznych režimoch. Naozaj nie je možné, aby režim existoval bez toho, aby ho aj formou ticha občania nepodporovali a tým neumožňovali to, aby režim fungoval a existoval. Ak aj teraz budeme ticho, tak budeme mať po ďalších voľbách opäť to isté. Ticho reprodukuje daný stav. Je to špecifické pre Slovensko. Keď porovnáte prah zmeny v roku 1989, boli sme skoro poslední, kde prišlo k pádu komunistického režimu. 9. novembra padol Berlínsky múr, u nás až 17. novembra. Spomeňte si, ako vyzerali osemdesiate roky v Poľsku, kde pôsobila Solidárnosť, aké silné protesty boli v Maďarsku, aký silný disent bol v ČR. U nás bol ten odpor pomerne slabý, málo viditeľný a málo počuteľný. Bol predovšetkým z kruhov katolíckych, kde fungovalo stretávanie sa, rozširovanie literatúry a vyústilo to v sviečkovej demonštrácii v roku 1988. Potom to boli ochranári a hnutie okolo Bratislava nahlas pod vedením Jána Budaja a ďalej niekoľko občianskych aktivistov, sociológov, ktorí sa dožadovali prepustenia politických väzňov a žiadali výmenu vlády a vytvorenie vlády národného porozumenia. To bola skupina, v ktorej aj ja som mala česť byť zastúpená. Ale to je všetko. Tým pádom, keď okolo nás padal jeden režim za druhým, tak pripravenosť slovenskej spoločnosti na takúto zásadnú zmenu bola veľmi, veľmi malá. Aj z tohto dôvodu pôsobila cez reformných členov KSS, ktorí od prvého momentu boli účastní okrúhlych stolov a dialógov o ďalšej transformácii a zmene Slovenska. Zatiaľ čo symbolom zmeny v ČR bol Václav Havel, na Slovensku to bol Alexander Dubček. A pán Dubček bol symbolom socializmu s ľudskou tvárou. Čiže tá nastavenosť na Slovensku nebola na zásadnú zmenu spoločnosti z totality na liberálnu demokraciu, ale na istý typ sociálnej demokracie. Ten symbol Dubčeka to najlepšie vystihuje. Preto, keď Valtr Komárek na prvých dialógoch po roku 1989 začal rozprávať o transformácii na trhovú ekonomiku, na liberálne princípy demokracie, tak to na Slovensku vyvolalo hneď veľmi silnú vlnu nesúhlasu. Až takú, že to znamenalo zrod silných ľavicových strán a štiepenie pravicových strán už od prvého momentu. Už v tom okamihu si 40 % populácie Slovenska nežiadalo zásadnú zmenu systému a režimu a 20 % malo v hlave úplný chaos. Chceli mať aj tie tovary, ktoré sa predávali v zahraničí, aj štátom organizované ceny. Je to pochopiteľné, chceli to najlepšie z minulého spojiť s tým najlepším, čo funguje v západnom svete. To sa nedá, v reálnej spoločnosti je to nerealizovateľné. Nie náhodou zarezonovali nápady na vytvorenie tretej cesty, že budeme jednou nohou na východe a druhou na západe. Stáť na dvoch kryhách ale znamená to, že sa utopíme. Dnes sa stále vedie diskusia o troch veciach. Na národnej dimenzii je to konfrontácia, či my národ slovenský, alebo občania SR. Delíme sa na kresťanských hodnotách a delíme sa na sociálnom rozmere spoločnosti. Je výrazná časť spoločnosti, ktorá sa dožaduje veľmi silného štátu a prerozdeľovania a druhá skupina, ktorá si želá o svojich peniazoch rozhodovať sama.
Ešte stále nemáme uzavretý spor o to, aký charakter má mať náš štát. Medzi akými možnosťami sa rozhodujeme?
Medzi občianskymi právami a štátom postavenom na suverenite moci občanov proti silnému, centralizovanému štátu založenom na prerozdeľovaní a garancii sociálnych istôt. Jedno nemá vylučovať druhé. Nemôžem byť slobodný vo svojom rozhodovaní, ak si nemôžem zabezpečiť dôstojné žitie z príjmu z práce. Takáto sloboda neexistuje. Ale neexistuje ani dôstojný príjem z práce, pokiaľ musíte vykonávať prácu, ktorá je bez možnosti zmeny, voľby, vzdelania sa, bez možnosti občianskych a politických práv. Dominantne je podstatné to, či budete uprednostňovať silný štát so silným prerozdeľovaním, silnými kompetenciami, a teda budete odovzdávať moc určitej skupine každé voľby, alebo uprednostníte štát, ktorý má decentralizovanú moc, podstatne viac je jej na úrovni komunálnej politiky, oveľa viac zostáva na občanovi a oveľa viac sú strážené jeho občianske práva, aby bol dostatočne pripravený na zodpovedné rozhodovanie sa vo voľbách a schopný byť zodpovedný za vlastný život. Demokracia má dve podoby. Podobu slobôd a podobu istôt. Sú štáty, v ktorých je výrazný dôraz na istoty, a sú štáty, v ktorých je výrazný dôraz na slobodu. Je to tisícročia trvajúci spor a je na nás, ako si ho dohodneme a vyriešime. Ale treba si uvedomiť, že ak sa budeme dožadovať len silných sociálnych istôt, dávame viac moci štátu.
Prečo sa nevieme rozhodnúť?
Ja si myslím, že sa vieme rozhodnúť. Ale veľká väčšina sa vo voľbách nerozhoduje podľa týchto kritérií, ale podľa slov politikov, ktoré sú prázdne. A keď sa konečne naučíme rozlišovať politiku riešení od politiky, ktorá je založená na sľuboch a hľadaní nepriateľa, tak sa rozhodneme spôsobom, ktorý nás urobí spokojnejšími. O tom som presvedčená. Taká prvoplánová politika, veľmi jednoduchá, je sľúbiť všetko, čo ľuďom na očiach vidím. Nikto nedokáže sľúbiť viac ako politik a druhá vec je, že to nesplní. Potom nastúpi tisíc výhovoriek, prečo sa to nedalo a veľmi rýchlo sa nájde niekto, kto je za to vinný. Na to sú ideálne koalície. K tomu je veľmi dobré si nájsť nepriateľa. Ak neexistuje, tak si ho vyrobím. Ak nie sú po ruke Maďari, tak to budú Rómovia a keď nie, tak homosexuáli, študenti, dôchodcovia. Ale vždy to bude nejaký nepriateľ, na ktorého nasmerujeme hnev a útoky. Je to prvoplánová politika, ale u časti voličov vždy veľmi úspešná. Potom sú voliči, ktorí naozaj chcú vidieť riešenia a posudzujú podľa skutkov a činov a vedia to rozlíšiť, len máme ešte trošku problém, že takých je stále menšina. Ten, kto príde prvý s novými myšlienkami, je považovaný za podivína a v horšom prípade ho spoločnosť vyvrhne. Nové sa presadzuje vždy ťažko a vždy je to menšinové a trvá dlhšie presvedčiť, že riešenie je rozumné a správne. Niektorí dokonca pre svoju pravdu museli podstúpiť aj ukrižovanie. Presadzovanie pravdy nebýva jednoduché. Pravda býva, na rozdiel od lží, často veľmi nepríjemná. Veď klamstvá volíme preto, že sa chceme vyhnúť nepríjemnosti pravdy alebo svojej slabosti. Ale bez toho, aby sme napísali pravdivý príbeh o svojej vlastnej minulosti, nebudeme mať šancu na pravdivý príbeh svojej budúcnosti. Preto sa budeme stretávať a budeme sa rozprávať s ľuďmi.
Prežívame dnes krízu inštitúcií štátu? Čo považujete na najväčšiu výzvu dneška?
Najväčšia výzva tkvie v navodení pravidiel správania sa, ktoré budeme môcť ohodnotiť, že ich považujeme za spravodlivé. Inými slovami, najväčšia výzva dneška sú nespravodlivé sociálne rozdiely, kedy je kumulácia všetkého bohatstva u jedného percenta obyvateľov sveta a obrovská miera korupcie, ktorá rozhoduje o prerozdeľovaní tohto bohatstva. To sú dve výzvy, pred ktorými stojí nielen SR, ale celý svet. Kríza, ktorú prežívame, je dôsledkom týchto dvoch problémov. Môžeme mať akýchkoľvek výbercov daní, nemôžu dorovnať úniky, ktoré vznikajú kvôli korupčnému správaniu sa v globálnom meradle.
Čo pozitívne ste si odniesli z politiky?
Zažila som niekoľko okamihov radosti, keď sa nám podarilo presadiť správne veci a posunulo to SR. A keď to bolo uznanie pokroku aj zo zahraničia. Vety typu, že SR má najsilnejší protikorupčný program v porovnaní s ostatnými krajinami, vám dodávajú silu a utvrdzujú v tom, že ste to naštartovali správnym spôsobom.
Pokrstili aj knihu Bytčianske rozhovory autora M. Fileka.
Michal Filek
Snímky Erika Fileková
