Táto stránka využíva cookies. Používaním tejto stránky súhlasíte s používaním cookies. ×

Žilinský Večerník

4. marec 2024 | Kazimír
| 12°C

Rozhovory

„Jabĺčko je často metaforou reálneho života,“ hovorí o svojej monodráme talentovaná Alexandra Gloserová

Alexandra Gloserová z Bytče oslávila síce iba 20. narodeniny, no zážitkov má aj na tri životy. Venuje sa divadlu, lukostreľbe, historickému šermu, financiám, cestovaniu, pečeniu. Momentálne môžeme medzi jej najväčšie úspechy zaradiť vystúpenie s monodrámou Jabĺčko na pódiu v Bratislave, ktoré sa uskutoční 8. novembra v Kultúrnom dome v Ružinove. Nedávno sa zúčastnila aj na šermiarskom turnaji v Trnave, kde sa umiestnila na šiestom mieste. Bez vytrvalého tréningu. Alexandra nám porozprávala nielen o predstavení a športe, ale aj o tom, ako je možné skĺbiť všetky aktivity.

04.11.2023 | 15:15

Predstavte nám svoju hru. Čo je Jabĺčko?

Je to monodráma, ktorú som začala písať, keď som mala 16 rokov. Takže pred štyrmi rokmi. Pôvodne to mal byť skupinový projekt z dramatického krúžku, ktorý som vtedy navštevovala. V tom čase sme tam chodili viacerí a hra mala byť pôvodne o určitej forme kyberšikany. Neskôr po lete som však v krúžku z tých starších zostala len ja. Z kyberšikany sme sa potom zamerali skôr na sexuálne zneužívanie. V čase písania som sa pripravovala na strednú školu, prežívala som nové začiatky a bolo to náročné obdobie, aké je vždy na začiatku niečoho nového. Pôvodne mala hra štyri strany, kde bol zahrnutý aj pôvodný plán o kyberšikane. Postupne som však scenár prepracovávala a nakoniec má len jednu stranu a predstavenie trvá do 30 minút.

 

Takže vydanie hry trvalo dlhšie obdobie...

Úprimne? Som rada, že mi to v 16. rokoch nevyšlo. Prvý raz som Jabĺčko hrala pred mojimi 19. narodeninami. A práve v tej podobe, akú má dnes. Pôvodne som však ani nedúfala, že sa nám to nakoniec podarí. Prišla totiž korona a zastali sme niekde v procese. Nakoniec sa to ale podarilo, čo som veľmi rada.

 

Prešli ste si aj vy mentálnym prerodom, keď ste pracovali na scenári?

Určite, bolo to v podstate počas strednej školy, kde si každý prejde veľkou zmenou. Keď som nastupovala na strednú, nešlo mi do hlavy, prečo ju všetci berú tak vážne, napríklad pri stretnutiach po rokoch. Prečo bola akoby vždy dôležitejšia stretávka zo strednej a nie zo základnej. Predsa tu je človek s tými ľuďmi celých deväť rokov, a to sa mi v tom čase zdalo dôležitejšie. A potom som zistila, že človek sa počas strednej, teda dospievania viac mení, začne sa na seba pozerať inak. Nevravím, že úplne dospeje, ale určite sa zmení. A tak to bolo aj s hrou. Menila sa a „dospievala“ spolu so mnou.


S monodrámou Jabĺčko o sexuálnom zneužívaní vystúpi v Bratislave.

 

Prečo názov Jabĺčko?

Jabĺčko má v tomto prípade viacero významov. Je to presne ako v umení. Každý si tu nájde to svoje, ako aj význam v tejto hre či v jej názve. Pre mňa je to v podstate optický klam. Keď sa pozrieme na jabĺčko, je zvonku pekné, ale aj trochu detské či infantilné. Keď však človek do toho jablka zahryzne, môže byť trpké, kyslé, s červíkom. Vôbec nie je také dokonalé, ako vyzerá. Takéto jabĺčko je metafora na reálny život. Zvonku vyzerajú všetci pekne, v pohode, predstierajú, že im nič nie je. Ale pritom vo vnútri môžu skrývať také veci, o ktorých netušíme. Mohli si napríklad prejsť práve sexuálnym zneužitím. Skrývajú to v sebe, nedávajú nič najavo. V príbehu sa postava vracia do minulosti, kedy práve jabĺčko symbolizovalo jej detstvo. Rada jedla štrúdle a žemľovky u babičky na záhrade.

 

Začali ste študovať na univerzite, ale nie umelecký smer. Prečo?

Teraz som nastúpila na Žilinskú univerzitu v Žiline, Fakultu riadenia a informatiky, odbor manažment. Prečo som si vybrala práve toto? Rodičia mi povedali, že ak chcem, môžem ísť do zahraničia. Môj problém by však bol, že v tom prípade by som sa štúdiu veľmi nevenovala. Ako sa poznám, určite by som chodila viac von, kde by som stretávala nových zaujímavých ľudí. Mám dvoch starších bratov a jeden študuje v Miláne matematiku a umelú inteligenciu – on je v učení disciplinovanejší. Ja nie.

Pôvodne som rozmýšľala nad žurnalistikou alebo masmédiami. Som jednoducho človek, ktorý má veľmi veľa koníčkov, tak som si nevedela vybrať. Napadlo mi asi šesť rôznych odborov. Nakoniec som sa rozhodla zostať v Žiline z praktického dôvodu. V poslednom ročníku na strednej škole som začala podnikať v rámci finančného plánovania. S kolegami aktuálne budujeme prvú poradenskú banku na Slovensku, kde naši klienti dostanú to, čo je pre nich aj reálne výhodné. Prišlo mi dosť náročné pracovať z iného mesta, preto som sa rozhodla zostať.

 

Nelákalo vás ísť študovať napríklad dramatický odbor?  

Rozmýšľala som aj nad Vysokou školou múzických umení, ale na jednej strane ma odrádzalo, že skúšky sú tam veľmi náročné, na druhej strane, keď som začala podnikať, pociťovala som, že už to nie je ten smer, ktorým by som sa chcela uberať na „full time“ (naplno, pozn. autorky). Aj keď som umelecká duša, nevidím to už pre seba ako cestu. Iné to bolo, keď som začala chodiť na dramatický krúžok. To som mala trinásť rokov a chcela som byť herečka (smiech). Časy sa však menia a už v tom nevidím svoju budúcnosť. Ak sa chce človek naozaj presadiť v tomto odvetví, musí byť buď extrémne dobrý, alebo musí mať veľmi dobré kontakty. A nemyslím, že u mňa je to tak.

 

Takže o tom neuvažujete už vôbec?

Do budúcna to nezavrhujem. Som človek, ktorý sa chytí každej príležitosti. Takto som sa dostala aj k tomu, že hrám svoju monodrámu v Bratislave, v Kultúrnom dome Cultus v Ružinove. Boli sme s otcom na muzikáli Na srdci mi hraj o Karolovi Duchoňovi, ktorý má práve v repertoári Cultus. Hrali ho vtedy v Trenčíne, v hlavnej úlohe s hercom Martinom Gyimesim, ktorý hral Duchoňa. Je to vynikajúce predstavenie, preto sme na to išli aj druhý raz do Skalitého. Vtedy Duchoňa alternoval iný spevák, ale Gyimesi sa prišiel pozrieť. Cez prestávku som sa ho rozhodla osloviť, porozprávali sme sa o predstavení a podobne. Po skončení predstavenia som ešte prišla za ním, potykali sme si, spravili spoločnú fotku.

Už dávno som si hovorila, že by som Jabĺčko zahrala aj inde, nielen tu v okolí. Najradšej v Bratislave, lebo tam je publikum nastavené trochu inak. Tak som sa rozhodla napísať Gyimesimu, či by o niečom nevedel. Ja to mám tak v povahe, že radšej skúsim, ako by som mala neskôr ľutovať. Aj keď mi niečo pripadá veľmi nekomfortné, musím to spraviť, pretože by ma to inak zožieralo, hlava by mi nedávala spávať. Odpísal mi, že ho téma oslovila, a mala by ísť von medzi ľudí. O dva dni som už mala kontakt na riaditeľa divadla. 8. novembra budem hrať Jabĺčko v Bratislave.

 

Takže Jabĺčko sa hralo zatiaľ len tu v okolí?

Premiéru sme mali 9. júna 2021 v Bytči v Ľadovni. Potom sme sa s hrou dostali na Detskú divadelnú Žilinu v kategórii FEDIM (FEstival DIvadla Mladých), ktorá sa konala v žilinskom bábkovom divadle. Odtiaľ sme postúpili do Martina. Tu ma to trochu sklamalo. Na jednej strane som vtedy bola veľmi chorá, musela som spievať, ale nakoniec som sa premohla a podala skvelý výkon, vzhľadom na ten môj stav (smiech). Na strane druhej sme nepostúpili aj preto, lebo konkurencia bola veľká. Kedysi totiž bývala zvlášť kategória pre monodrámy, teraz súťažia všetky kategórie spolu. Síce sme v Martine skončili, pre mňa to bola veľká česť. Súťaž sa konala v Slovenskom komornom divadle, kam vždy chodievame na predstavenia. Stála som teda na rovnakom pódiu ako moji obľúbení herci. To bolo skvelé. Tento neúspech ma ale nezlomil, práve naopak, nakopol ma v myšlienke, že chcem hrať Jabĺčko aj niekde inde.

 

Spomínate slovo „my“. Je to monodráma, ale pravdepodobne nerobíte všetko sama.

Samozrejme, sama by som to zrejme nezvládla. Čo sa týka pomoci pri réžii a vlastne celkového vedenia, tu sme spolupracovali spolu ja a Radovan Kianica, ktorý viedol literárno-dramatický odbor na Základnej umeleckej škole v Bytči. Stál pri mne od začiatku mojej cesty v dramatickom krúžku. Hudbu zložil pán učiteľ Vaňouček, ktorý v škole vedie hru na klavír. Obaja sú skvelí a inšpiratívni ľudia, ktorí sú dobrí v tom, čo robia, a boli mi veľkou oporou.

 

Stalo sa, že vám v hre niekedy niečo nevyšlo?

Na konci je scéna, kde si mám telo pokresliť fixkami. Celý deň som si hovorila, aby som si ich nezabudla so sebou zobrať do divadla. Fixky som v divadle mala, no zabudla som si ich zobrať na javisko. Napadlo mi to až počas hrania. Vlastne to bolo celkom vtipné, lebo som musela zaimprovizovať. Našťastie si nikto nič nevšimol, takže to dopadlo dobre. Verím, že si ich už nikdy nezabudnem.


 

V Bytči ste aj členkou ochotníckeho divadla. Tam sa vám darí ako?

S ochotníkmi som vlastne hrala kedysi jedno predstavenie, a to ešte v čase, keď som bola na základnej škole. Moja postava bola tuším vojak alebo bachar. Tento rok som si však zahrala princeznú Pletanu v predstavení Polepetko. V súčasnosti nemáme žiadnu aktívnu hru.

 

Spomínali ste, že brat sa skôr venuje číslam a logike. Vy ste viac kreatívna duša. Máte po niekom umeleckú DNA?

Časť našej rodiny z otcovej strany je veľmi hudobne nadaná. Pôsobia vo Folklórnom súbore Považan, s ktorým boli nedávno na festivale v Južnej Kórei. Otec zvykol hrávať v mladšom veku na organe. Čo sa týka hereckej stránky, k hraniu ma vlastne doviedla sesternica, ktorá chodila na dramatický krúžok ešte predo mnou. Moji rodičia sú zas veľmi pozitívne naklonení k celému kultúrnemu svetu a keďže som bola veľmi živé a „ukecané“ dieťa, ten dramatický krúžok sa im zdal vhodný na vybitie mojej energie. Tento krúžok mi dal do života veľa. Musela som vystúpiť zo svojej komfortnej zóny, odvtedy som v živote priebojnejšia, nebojím sa komunikovať s ľuďmi. A toto som zužitkovala nielen v terajšej práci, ale aj v „práci“ pre Cech Terra de Selinan.


Tento rok ste Alexandru mohli vidieť na Stredovekom dni v stane s hygienou.

 

Ako ste sa dostali od divadla k histórii v rámci cechu?

Tu som začala najskôr chodiť na lukostreľbu. Tréningy boli v škole, kde robí moja mama, a chodili na ne aj moji bratia. Mama ma nabádala, nech ich idem pozrieť. Tak som si tam párkrát zastrieľala a veľmi ma to bavilo. Ďalší rok som už na tréningy chodila pravidelne. A ako to v tejto skupine býva, nejako som sa a s nimi dostala aj na prvú akciu. Pamätám si to doteraz a nikdy na to nezabudnem. Bolo to v Čadci, kde bola strašná zima, dva týždne potom som mala zadymené vlasy, nešlo to ničím umyť, stále som si smrdela ako údeniny (smiech). Ale nesťažujem sa, bolo to super. Tam som sa zoznámila bližšie aj so šermom. Postupne sa to nejako poprepájalo – lukostreľba, historika, šerm. Odvtedy sa to so mnou ťahá.

 

Venujete sa teraz viac historickému šermu?

Priznám sa, toto leto sa mi veľmi nedarilo chodiť na tréningy, preto mi ani turnaje veľmi dobre nevychádzali. Takže aj keď sa šermu venujem už asi päť rokov, bez tréningov príliš dobré výsledky nevidieť. Ale stále ma to baví. Teraz, keď mi začala škola, si musím nájsť systém, ako všetko skĺbiť.


Historický šerm dávno nie je iba pre mužov. (Alexandra je v žltých nohaviciach.)

 

Takže nevešiate meč na „klinec“?

Určite nie. U mňa je to tak, že vždy, keď niečo robím, sa chcem v tom posúvať ďalej. Mám aj turnajové ambície, určite by som chcela niekedy stáť na stupni víťazov a držať v ruke medailu. Nie som síce zvyknutá zakaždým v živote vyhrávať, no som veľmi súťaživý človek. Aj keď sa mi na turnajoch nedarí, stále budem súťažiť. Veľa ľudí by to možno vzdalo a po neúspechoch ďalej neskúšalo. U mňa je to však naopak. Keď niečo chcem, idem si za tým. A keďže nechcem byť taký ten „polotrt“, čo príde sem-tam na tréning a potom na turnaji dostane nakladačku (smiech), rozmýšľam, čo ďalej. Jednou z ciest, o ktorej uvažujem, je učiť šerm mladších, ktorých máme na tréningu. Uvidíme. Dostať sa na úroveň učiteľa by bolo tiež fajn. Hlavne nech nestagnujem na jednom mieste.

 

Ako je na tom vlastne ženský šerm na Slovensku?

Čo ma veľmi teší je, že v rámci nášho žilinského klubu sa ženská partia rozrastá a dostávame sa viac do popredia. V priemere na turnajoch býva dvanásť žien, ale aj toto číslo rastie. Keď napríklad chodíme na semináre, vidím už aj nové tváre ženského šermu. Ale stále je nás málo, čo vidieť najmä na turnajoch. V podstate stále šermujeme s tými istými ženami. Naposledy sme so skupinou boli na turnaji Tyrnhaw 21. októbra v Trnave, ktorý sa konal po štyroch rokoch. Skončila som šiesta zo 17 žien.

Je preto zaujímavé ísť aj na zahraničný turnaj. Skvelý turnaj bol napríklad v Drážďanoch. Tam sme pocítili rozdiel napríklad aj v rozhodcoch, avšak nie vždy v pozitívnom zmysle. Naša Petrika Rubešová skončila na 3. mieste, a to dokonca so zlomeným prstom.


Na turnaji v Trnave skončila na šiestom mieste.

 

A čo lukostreľba? Neuvažujete o návrate k tomuto športu?

V rámci cechu som ju nechala trochu bokom, ale stále sa rada zúčastňujem na turnajoch, napríklad na silvestrovskom turnaji v Piešťanoch, alebo keď organizujeme turnaj Lietavský šíp na Lietavskom hrade.

Stalo sa, že som rok a pol nedržala luk v ruke, išla som do Piešťan na turnaj a skončila som druhá. Podotýkam, že lukostreľbe sa venuje veľmi veľa žien. Viac než šermu, takže výsledok bol skvelý (smiech). Šport môžeme mať aj na univerzite – vybrala som si lukostreľbu. Znovu sa do toho dostanem. Je to aj mentálny relax, pretože v podstate hodinu nerobíme nič iné, iba strieľame do terča.

 

Ku všetkým týmto koníčkom pridávame aj pečenie tort a medovníčkov. Máte aj toto v génoch?

V podstate áno. Moja babina pečie vynikajúce koláče, nazvime ich „tradičného vianočného typu“. Jej mama bola v Bytči vychýrená pekárka, piekla na svadby a podobne. Otec mi rozprával, že keď mal asi šesť rokov a jeho babina mala narodeniny, ako darček jej dával vanilkový cukor, lebo dobre pečie (smiech). Ja som s pečením začínala, keď som mala trinásť rokov. Chcela som našej učiteľke upiecť malú tortu na záver školského roka. Išla som za babkou, čo ale skončilo tak, že ju urobila namiesto mňa. Trochu ma to nahnevalo, tak som neskôr otcovi v októbri upiekla tortu na 40-tku. Nešla som priamo za ňou, len som sa s ňou trochu radila, pretože som ju chcela upiecť sama. Spravila som veľkú dvojposchodovú čokoládovú tortu. Krátko nato mal môj brat birmovku, tak som si po prvom úspechu povedala, že upečiem tortu aj jemu. Tá sa vydarila a odvtedy pečiem torty na každú príležitosť. Tortu robím vždy aj na svoje narodeniny, ale po dvoch rokoch. Prvú v 14. a teraz som si k 20. narodeninám tortu tiež upiekla sama.


Prvá bezlepková a bezlaktózová svadobná torta.


Je ešte nejaké hobby, ktorému sa venujete?

Určite rada cestujem. Zatiaľ som nemala priestor na nejaké veľké cestovanie, vždy len kratšie výlety. Ešte som nevystrčila päty z Európy. Najďalej som bola v Anglicku, čo bol výlet zo strednej školy. Bol to zážitok, išli sme 25 hodín autobusom. Našej domácej sa pokazila sprcha, tak sme sa umývali odmerkou (smiech).

Baví ma aj fotografovanie, písanie rôznych úvah a zo športu hocičo – bicyklovanie, beh, lezenie. A keď už naozaj potrebujem vypnúť hlavu, pozriem si nejaký dobrý film alebo seriál.  

 

 

 

Alexandra Gloserová (20)

Žije v: Bytči

Študuje: manažment na Žilinskej univerzite v Žiline

Najobľúbenejšie miesto na Slovensku: Trnava

Najlepší relax: šport

Cestovateľský sen: Kórea

Na ľuďoch si najviac váži: keď vie niekto dodržať slovo a viem sa na dotyčného spoľahnúť

Najviac si pochutí na: všetkom

Autor: Jana Očková, redaktorka

Foto: archív AG

Najnovšie vydanie
Predplatné
zilinskyvecernik_monitor_prod