„V začiatkoch organizácie Javorníckych ozvien sme mali zámer vzbudiť v ľuďoch záujem o miestny folklór. Sme totiž samostatným regiónom, v ktorom má folklór špecifické spoločné znaky,“ hovorí vedúci folklórneho súboru Juraj Jakubík st.
Súbor v roku 1977 založil jeho otec Otto, pôvodne ako dievčenskú folklórnu skupinu vo Hvozdnici. Väčšina členiek aj muzika však boli zo Štiavnika, takže fungovali tam. „Keď som sa vrátil z vojny, tak som súbor v roku 1984 prevzal ja. Ešte aj dlho potom sme fungovali v Štiavniku. V 90. rokoch však bola nutná obmena, šikovné deti sa našli vo Hvozdnici. Založili sme FSk Javorníček a odvtedy fungujeme tu doma – vo Hvozdnici. V Štiavniku po roku 2000 vznikol FSk Javorník aj FS Štiavničan.
Dnes je väčšina členov FSk z Hvozdnice. Tvoria ho vedúci Juraj Jakubík st. s manželkou Annou Jakubíkovou. Ľudová hudba je zložená z Juraja Jakubíka ml., Martina Jakubíka, Antona Vároša a Petra Šípka. Spevácka a tanečná zložka: Štefan Mišutka, František Majštiník, Anton Jánošík, Tomáš Radvan, Martin Radvan, Martin Prašnický, Ján Kocian, Anna Šípeková, Jarmila Jánošíková, Silvia Radvanová, Helena Fupšová, Barbora Kocianová, Jarmila Mračínková, Patrícia Peňáková, Mária Hešová, Vanesa Várošová.
Ich cieľom je predovšetkým zmapovať, zachytiť a zachovať ľudovú kultúru, špecifickú pre oblasť Javorníkov. „Od strednej školy som chodil za starými ľuďmi, nahrával som si ich piesne, zapisoval zvyky. Ľudová kultúra ma všeobecne zaujíma. Či hmotná, či nehmotná. Nedá sa to oddeliť. Zozbieral som množstvo materiálu, ako ľudia fungovali, ako sa obliekali, ich pracovné postupy či názvy. Snažil som sa pochopiť celú oblasť. Ľudová kultúra ma fascinovala a čo sa dalo, to som sa snažil zachytiť,“ hovorí Juraj Jakubík st.
Jeho syn v začatom diele pokračuje. Dokonca etnológiu aj vyštudoval na vysokej škole. „Javorníky sú špecifické či už krojom, alebo piesňou. Už etnológovia veľmi dávno videli jednotné prvky javorníckeho folklóru. Túto oblasť pomenoval aj Leoš Janáček. Špecifiká sa týkajú strihu kroja, spôsobu tvorenia viachlasu pri piesňach a ľudovej hudbe. Typické sú ťahané piesne. Majú archaickú šesťtónovú melódiu so zvýšeným štvrtým tónom. Vychádza to pravdepodobne z píšťaly. Aj výšivka na kroji je jednoduchá, ale prekrásna. Toto všetko je potrebné zachovať. Rovnako tak aj mnohé zvyky a tradície typické pre túto oblasť. Napríklad taká silvestrovská obchôdzka, ktorá mala tradíciu dokonca aj v Bytči,“ hovorí Juraj Jakubík ml.
Štefan Mišutka patrí k starším členom FSk. Zvyky a tradície sú mu blízke. Vie aj porovnávať. „Kedysi sa skromne žilo, ale rodiny držali spolu. Ľudia sa zabávali spevom. Teraz máme hojnosť, ale neprajeme jeden druhému. Keď sa išlo z krčmy, chlapi aj hodinu spievali na pomedzí, to bolo radosť počúvať. Keď sa kosilo, spievalo sa. Aj deti spievali. Tak sa udržiavali zvyky a tradície. Keď som bol dieťa, tak k nám ujcovia chodili aj tri či štyri razy do týždňa a riešili gazdovské záležitosti. Potom si zaspievali, veselili sa. Žilo sa síce skromne, ale súdržne. Nebola hojnosť ako dnes, aj keď ani chudoba nebola. Mäso sa jedlo málo, napiekli sa buchty. Dnes akoby zlý duch vedel, ako má ľudí opantať. Cez peniaze a mamon. A tak sa opúšťa aj ľudová kultúra,“ hovorí.
Ľudia v našej oblasti začínajú folklór akoby znova objavovať. Veľmi skoro ho totiž vytlačil šláger. Podľa Jakubíkovcov tu bol totiž v minulosti chudobný kraj. A tak ľudia na tej chudobe a svojich tradíciách až tak nelipli. Plytkosť je však aj priamym vplyvom globalizácie. „Ľudia idú málo do hĺbky, do podstaty. A nie je to len v ľudovej kultúre. Veď si zoberte, čo dnes ľudia sledujú v televízii. Skôr sú ochotní prijať ľahšie veci ako niečo náročnejšie a hodnotnejšie,“ hovorí Juraj Jakubík ml.
Tradície sú však dôležité. „Okrem toho, že je to súčasť našej identity, je to aj niečo, čím sme iní oproti ostatným kultúram. Je to zároveň niečo, čo môžeme ponúknuť aj zahraničným hosťom. Keď k nám prišli nemeckí turisti, tak nadšení volali domov, že takýto kroj a takúto hudbu ešte nepočuli. Bolo to pre nich vzácne. Podstata nášho folklóru je v spôsobe života, ako ľudia žili, čo vytvorili, čo zanechali. My však často akoby sme sa za to hanbili, nepriznávame sa k tomu, a preto nemáme identitu. Ak sa k tomu nevrátime, tak nebudeme mať na čom stavať,“ dodal.
Folklór však podľa Jakubíkovcov prežije. „Vždy sa nájdu zanietení ľudia. Keď človek nepozná svoje korene, nemôže sa rozvíjať. Človek musí spoznať svoju podstatu a potom môže na tom stavať. Ak chce budovať kultúru na neistých bodoch, nemá to základy. Nie je zakorenený.“
Výborným projektom, ktorý pomohol ľuďom na Slovensku znova objaviť folklór, bola šou Zem spieva. Javorníček stroskotal v semifinále. Ale nemal... „Mali sme smolu, že zo štyroch mikrofónov počas vystúpenia išiel len jeden, a to bratovi, ktorý spieva druhý hlas. V štúdiu to počuť nebolo, lebo boli priamo pri tom. Všetci nám gratulovali. Až keď sme si to pozreli doma, zistili sme, že bol niekde problém. Spev nebolo dobre počuť. Bolo nám to trochu ľúto, ale už sa nedalo nič robiť. Aj sa nám dodatočne v televízii ospravedlnili, ale zase pustili tú istú nahrávku. Smola. Sme však radi, že sme tam mohli účinkovať a prezentovať náš región,“ uzavrel Juraj Jakubík ml.
Televízna súťaž Javorníčku pomohla najmä v tom, že si urobili meno a dnes nemajú problém s ponukami na vystúpenia. Držíme im palce, aby dobré meno nášho folklóru šírili aj ďalších 40 rokov a aby sa pričinili o zachovanie našich tradícií a identity. Lebo ako hovorí Juraj Jakubík st.: „Ľudová kultúra fungovala v každom regióne, ba dokonca aj v každej rodine boli špecifiká. V tom je to pekné, všetko to vytvára krásnu mozaiku našej kultúry. Práve tým je Slovensko bohaté. Aj v zahraničí si všímajú, že u nás je na malom území veľké bohatstvo piesňových či krojových variantov.“
