Stále ste stavbár, prečo vás vtiahlo umelecké prostredie?
V práci pri filme je všetko – od stavebných prác cez umenie, emócie, príbehy. Ukáže vám svoju krásnu tvár, ale musíte na ňu pozerať s pokorou.
Poznajú pokoru aj umelci? Mnohí ich považujú za horenosov.
Samozrejme, najmä malé filmové hviezdičky majú veľké hviezdne maniere. Ale hviezdy svetového formátu ich nemajú. Trošku prievanu okolo seba vždy spravia, ale nič nadpozemské zo seba nerobia. Také skúsenosti mám napríklad s Davidom Sutherlandom či Genom Hackmenom a mnohými inými.
Pousmejete sa aj dnes nad nejakou kurióznou požiadavkou štábu?
Pri filme Je ťažko byť bohom sme robili s ruským režisérom Jurijom Germanom, typ ako náš Jakubisko. Na jednom českom hrade sme pripravovali latrínu hradného pána, kde sme vyrábali aj jej obsah. Robili sme ho z PUR peny, rukami modelovali, patrične zafarbili. Kastelán chcel priateľom ukázať, ako sa pripravujú filmové kulisy a išli okolo nás práve v tejto fáze výroby. Všetci sa pohoršovali, ako sa v obsahu latríny babreme, chytali si nosy, lebo to neznesiteľne smrdí. Takže dobre sme to robili, lebo im to ešte aj zapáchalo. Na jednom filme sme zas potrebovali postaviť katedrálu z kostola. Museli sme teda dorobiť jednu kostolnú vežu. Sedel som na lavičke a vizuálne kontroloval našu prácu. Započul som hádku dvoch miestnych dôchodcov o tom, ktorá veža je pôvodná. To, že boli na nerozoznanie, bolo pre mňa obrovské vyznamenanie.
Kto je pri výrobe kulís najvyšší šéf?
Architekt. Ja zodpovedám za to, že všetko bude tak, ako na výkresoch. Nezaujíma ich, ako to dosiahnem. Musíme si poradiť. V Príbehu o rytierovi sme kompu udržiavali na vode pomocou plastových sudov, do ktorých sme podľa záťaže pridávali alebo uberali vodu. Keď sme robili na vode, chlapi mali o seba priviazané nástroje, nesmeli padnúť do vody. V Piecemakerovi sme predĺžovali tunel, aby nepresvitala kamera a robili sme to za plnej prevádzky. Dnes by som sa do mnohých vecí určite nepustil, no moja zaľúbenosť do filmu v kombinácii s mladíckym zápalom dopustili, že vzniklo mnoho krásnych diel.
Kde zháňate starý materiál?
Juraj Jakubisko mi raz povedal, že imitácia starého dreva nemá dušu. Pochopil som to a dnes už sám rozoznám drevo, v ktorom sú zapísané príbehy, emócie. Ľudia mi často volajú, že majú pre nás staré hranoly, trámy. Ešte stále sa dajú zohnať. Veľký problém už je ale so zháňaním starého dreveného šindľa. Keby prišla ponuka na film typu Nejasná správa o konci sveta, to by som sa riadne zapotil. Veľa vecí sa už robí na počítači, ale ja verím, že časom to bude opäť všetko autentické.
Ako si dopĺňate znalosti?
Je množstvo detailov, ktoré sú pre filmové kulisy dôležité. Napríklad, že postavenie občana v spoločnosti sa poznalo podľa toho, či mal rebrík prevŕtaný, viazaný, a to treba odhadnúť. Kedy boli pánty na okeniciach kožené alebo už kované. Musím si to doštudovať. A to produkcie veľmi ocenia. Pre mňa je to nielen práca, ale aj koníček, láska, vášeň a navyše mám za to zaplatené. Čo si viac môže človek profesijne priať?
Česi majú filmové ateliéry na Barrandove, my sme mali Kolibu. Našli by dnes uplatnenie?
Maďari pohli rozumom, urobili filmové ateliéry a na rok dopredu ich majú rezervované. Aj u nás v Šamoríne sú plochy na vybudovanie ateliérov a dovolím si tvrdiť, že v Európe by sme boli určite jednotkou. Bez ateliérov sa nedá urobiť žiadny film, preto sem už chodí minimum svetových produkcií.
Kedy ste začali premýšľať o knihe?
Nebolo to preto, aby som sa vystatoval, ale zanechal odkaz pre budúce generácie. Svedectvo o tom, že Terchová aj takýmto spôsobom presiahla nielen svoj chotár, ale aj hranice Slovenska. Chcel som, aby sa vedelo, akí šialenci v Terchovej žili a čo robili. Koronové nútené voľná mi nahrali do karát a kniha je na svete. Boli chvíle, keď mi to písalo samo, no aj dni, keď som nenapísal nič. Pochopil som ďalší rozmer umeleckého sveta – aké dôležité je mať múzu na svojej strane.
Máte nasledovníka v tomto nezvyčajnom remesle?
Syn Jozef sa vybral v mojich šľapajach a nesmierne ma to teší. Čakal som, čo s ním spraví prvá filmovačka. Presne to, čo aj so mnou. Do filmu sa zamiloval. Keď sa točili Sestričky, Inšpektor Max, Kriminálka Staré Mesto, bol stále pri tom, takmer rok v kuse. A keď som ho chcel vidieť, musel som za ním vycestovať na natáčanie.Tešia ma aj pochvalné slová zo strany produkcií a navyše, má vo mne priateľa na telefóne, keď potrebuje odbornú pomoc.
Na čom pracujete v súčasnosti?
Svoj pracovný život som rozdelil na cestovný ruch a stavbárčinu. A tú ešte na klasickú a výstavbu filmových kulís. Poslednú sme robili Zakliatu jaskyňu Mariany Čengel Solčanskej, teraz ide v kinách. Máme rozpracovaný film Generál o M. R. Štefánikovi. Verím, že film sa dokončí, pretože už to, čo je urobené, je fantastický materiál a Štefánik si celovečerný film určite zaslúži.
KTO JE JOZEF MIČO?
Rodinný stav: ženatý, s manželkou Evou majú 3 deti, 4 vnúčatá
Obľúbené jedlo: ryba a bryndza, možno aj ryba s bryndzou
Cestovateľský sen: nech prídem kamkoľvek, v ten istý deň chcem ísť domov
Najlepšia dovolenka: začal som už chodiť aj na dovolenku. V pondelok a vo štvrtok som späť. Syn mi raz na Kréte postavil z piesku Rozsutec, aby som nebol smutný. Takže v Terchovej.
Na ľuďoch nemám rád: hlúposť, závisť, zlobu
Vzácne vlastnosti: pokora, lebo ak ju máš, dokážeš pochopiť ľudský žiaľ i radosť. A nezaškodilo by, keby sa ľudia občas prežehnali a podebatili s našim najvyšším šéfom. Bolo by na svete krajšie.
Autorka: Iveta Frolková
