Wasted Strings alebo v preklade Premrhané struny je dievčenská rocková kapela zo Žiliny. Na svojom konte majú jeden album a niekoľko videoklipov. Najnovšie chystajú nové CD. Na pódiu už zažili všeličo. Od výkrikov „ukáž kozy“ až po uznanlivé prikyvovanie hlavou. Viac už však v rozhovore.
Aká je vaša súčasná zostava? Zmenilo sa niečo v priebehu rokov, odkedy ste vznikli?
Ani neviem, kde začať. V roku 2013, po vydaní albumu Walk, odišla gitaristka Alice. Hrali sme polroka vo štvorici. Prišla gitaristka Valentína, s ktorou hráme doteraz. Kapela sa posunula vpred. Asi dva roky sme hrali v takejto zostave: Mary na base, Zuzka na bicích, Nika a Tina gitary a Lucy spev. Naša Nika avšak bola prijatá do Rakúska študovať tanec, v ktorom vyniká. To znamenalo odchod z kapely. Veľmi ťažko sme to niesli a museli si zvyknúť, bola našou veľkou energiou. Hľadali sme novú posilu a na polroka sa u nás zastavila Stanka. Veľmi sme sa neposunuli, možno sme si nerozumeli a rozhodli sa, že ostaneme ako štvorica, avšak spoznali sme Maťu. Maťa priniesla kapele nový nádych a veľkú energiu. Veľmi si rozumieme, zapadla doslova a dopísmena. Je skvelá a jej „chtíč“ nás opäť raz posúva ďalej. Ako pätica opäť tvoríme nové a lepšie veci a tešíme sa, keď ich vypustíme von.
Stále hráte najmä rock?
Najnovším pomenovaním nášho štýlu bol punk´n´roll. Stále sme niekde medzi rock´n´rollom, rockom, punkom, grungeom, stačí jednoducho rock.
Rozmýšľali ste nad tým, že by ste skúsili hrať trochu komerčnejší štýl, ako napríklad pop?
O takom niečom vedieme diskusie. Avšak nikdy žiadna z nás nepovedala ešte popu áno. Komerčný pop nie je pre nás to pravé orechové. Ostávame verné rocku.
Na svojom konte už máte jeden album – Walk. Vyšiel ešte koncom roka 2013. Ako sa ujal?
Aj keď my s ním nie sme veľmi spokojné, ujal sa dobre. Boli sme veľmi mladé a teraz tvoríme určite kvalitnejšie a lepšie veci, ktoré sme zatiaľ na album nedali, ale plánujeme dať.
Pracujete na ďalšom albume?
Áno, nejaké veci už máme nahraté, sú dokonca v éteri, nejaké ešte tvoríme, a to všetko pôjde na jedno CD.
Kedysi ste hovorili, že spievate iba v angličtine. Na svojom konte však už máte aj pieseň v slovenskom jazyku – Vôňa bozkov. Čo vás k nej motivovalo? Nie je ťažšie spievať v rodnom jazyku v tomto štýle? Skúsite aj ďalšie piesne v slovenčine?
Jednoznačne je jednoduchšia angličtina. V slovenčine je to náročné. Ale Vôňa bozkov, tam to naozaj vyšlo. Dokopali nás možno fanúšikovia, ktorí chceli od nás aspoň jednu slovenskú, ba dokonca len slovenské pesničky. Avšak predsa nám to znie lepšie v angličtine. Vôňa je takou našou slovenskou čerešničkou. Text sa naozaj podaril a dokonca niekedy ani neregistrujeme, že je po slovensky.
Ako často sa spolu stretávate a trénujete?
Snažíme sa čo najviac, ako sa len dá. Avšak práca, škola, veď viete. Času je málo, ale keď človeka niečo baví a chce sa tomu koníčku venovať, čas si vždy vie nájsť a nik mi nemôže tvrdiť, že to tak nie je. Pravidelne skúšame každý víkend, počas letných prázdnin dokonca aj dva- až trikrát za týždeň.
Čo robíte, keď práve nehráte?
Keď nehráme, tak kecáme, niekedy kecáme viac ako hráme, veľmi si rozumieme, rady spolu trávime čas. Zabávame sa, chodíme von, máme sa rady. Dúfame, že nám to ešte dlho vydrží. Ale aj tak najradšej hráme.
Wasted Strings alebo Premrhané struny. Koľko strún ste premrhali na svojich nástrojoch, odkedy hráte? Rátate to?
A práve v tom je náš názov. Snažíme sa strunami nemrhať a vždy, keď sa ich dotkneme, chceme, aby to malo zmysel a aby z toho vzniklo niečo, čo bude zmysluplné a prínosné. Strún sme zničili určite stovky, ale nepremrhali sme ani jednu jedinú.
Ste samé dievčatá. Tie sa zvyknú medzi sebou často hádať, intrigovať. Ako to zvládate vy? Mávate občas „ponorkovú chorobu“?
Päť báb a každý sa čuduje, ako môžeme tak dlho spolu držať. Možné to naozaj je. Držíme spolu už od roku 2010. Aj keď sa zostavička trošku mení, nie je to zapríčinené práve intrigami a hádkami, ale inými povinnosťami. Jasné, že si občas lezieme na nervy, poškriepime sa, dokonca možno máme aj tú ponorku, ale dôležité je, že sme neprestali držať spolu. Máme sa rady a nedopustíme na seba. Asi si to ani bez spoločného ducha našej kapely už nevieme predstaviť. Dokonca mužské kapely sa hádajú viac ako my a rozpadávajú sa práve kvôli hádkam.
Keď príde na to, kvôli čomu sa zvyknete najviac pohádať?
Ťažká otázka, nie sú to doslova hádky, možno len drobné výmeny názorov, ale nekričíme po sebe. A keď už sa ženy poškriepia, tak naozaj len pre nejaké drobné hlúposti. Je samozrejmosť, že nie každej z nás sa bude páčiť ten istý chlap! Či áno? (smiech)
Pred dvomi rokmi ste boli na súťaži kapiel Queen of the Rock a skončili ste na 2. mieste. Čo hovoríte na tento svoj úspech?
Asi náš najväčší úspech. Bol to úžasný pocit tromfnúť tie všetky inštrumentálne nadupané kapely, s väčšími skúsenosťami… Ale vyšlo to. Nečakali sme taký úspech. Neverili sme, že sme sa odbornej porote naozaj tak páčili. Možno je tam práve tá jedna výhoda. Sme ženy. Dali sme zo seba všetko, toľko energie, nasadenia, odhodlania… Ženská kapela sa len tak nevidí. Ohúrili sme porotu svojou ženskosťou a, samozrejme, aj hudbou. Víťazstvo nám ukázalo, že to naozaj nie je len strata času, že to naozaj stojí za to. Že to, čo robíme, má zmysel, že sme dobré, že hráme dobre. Súťaž nám dodala sebavedomie a chuť hrávať ešte viac.
Ste ženy – rockové kapely väčšinou tvoria muži. Ako vás vnímajú muži (myslím v rámci konkurencie), že ste ženy rockerky? Nebývate podceňované, diskriminované?
Veď práve. Už len berieme na pódiu do rúk gitary a už počujeme od mužov všelijaké posmešky. Baby? A ony vedia hrať? No to sme zvedaví, haha… Po koncerte ostávajú v nemom úžase. Prichádzajú a chvália nás, dohadzujú koncerty… Je to celkom zábava. Po toľkých koncertoch sme si už zvykli asi na všetko, aj na „ukáž kozy“. Je mnoho mužských kapiel, ale každý je zvedavý na jedinečnosť ženskej rockovej kapely.
Ako vás vníma publikum? Kto sa na vašich koncertoch baví viac? Muži alebo ženy?
Jednoznačná odpoveď, muži. Nevedia sa vynadívať. Ženy zvyknú byť žiarlivé.
Máte pieseň, ktorú musíte zahrať na každom svojom koncerte?
Viacero našich piesní hrávame na každom koncerte, bola aj taká, ktorú si ľudia často pýtali, každá z nás má inú tú svoju naj. Niektoré piesne hrávame radšej, niektoré nám možno už idú krkom.
Keď idete na koncert, kto vám pomáha naložiť aparatúru do auta a potom ju vyniesť na pódium? Máte nejakého „chlapca pre všetko“?
Keďže sme baby, nám sa veľmi ťažko nosia kombá a podobne. Preto sú chlapi našou potrebou. Väčšinou si to „zlíznu“ práve tí naši chlapi – otcovia, frajeri.
Spevákom – mužom hádžu na pódium fanúšičky podprsenky, popr. si pýtajú podpisy na podprsenky, na prsia... Ale čo hádžu vám? Ako je to u vás?
Do nás, našťastie, nehádžu nič. Podpisy rozdávame väčšinou po koncerte, fotíme sa, rozprávame sa. Podpisy dávame na podpiskarty, na CD, na ruky a rôzne iné časti tela, dokonca aj na zadok (smiech).
Aký máte najkurióznejší zážitok z koncertu?
Nevieme si vybaviť ten naj. Bolo ich už určite veľa. Blázniví fanúšikovia, zaujímavé akcie, noví ľudia, zážitky z cestovania, stretnutia so známymi osobnosťami… Bolo toho mnoho. A bolo to super. Ale spomeniem jeden, pre basáčku – šoférku Mary asi najhrozivejší a pre nás najlepší zážitok. V strede cesty sa nám zablokovala dodávka. Pršalo, dali sme si reflexné vesty a volali pomoc. Dokonca nám jeden šialenec autom prešiel výstražný trojuholník. Až nám zastavil jeden milý pán, aby nám pomohol dodávku odtiahnuť na kraj cesty. Potom nám prišla na pomoc snáď celá delegácia. Rodičia a odťahová služba, v ktorej sedel skvelý pán a odtiahol nás až domov. Bol to super zážitok viezť sa v aute, ktoré ťahá odťahovka. Všetko ale dobre dopadlo. Aj ďakovný list sme poslali. A priamo na pódiu, každým úžasným zážitkom bol koncert, kde sa ľudia bavili pri našej hudbe, tancovali, skákali, tlieskali a dodávali nám toľko energie, koľko sme nikde inde neprijali. Len na pódiu.
