Táto stránka využíva cookies. Používaním tejto stránky súhlasíte s používaním cookies. ×

Žilinský Večerník

23. september 2018 | Zdenka

Zdravie a životný štýl

Keby boli Mabouka a Akakpo ministrami športu...

Mladé futbalové nádeje, ktoré sa rodia v afrických štvrtiach, si niekedy musia vystačiť s improvizovanou loptou. Vyspovedali sme pre vás futbalistov MŠK Žilina Ernesta Mabouku a Sergeho Akakpa, ako to bolo s nimi a ich snami o budúcej kariére. Ale i o tom, či už jedli slovenské halušky, ako sa im páčia naše ženy a čo by zmenili v športe, keby mali tú právomoc.

26.08.2013 | 14:13

U nás sa chalani k futbalu dostávajú tak, že ho začínajú hrať medzi panelákmi alebo na dedinskom ihrisku. Ako to bolo u vás?


EM: Tiež som začal s futbalom na ulici vo svojej štvrti, u nás v Kamerune nemáme toľko ihrísk. Potom som hral súťaž v mojej štvrti a následne sme sa ako najlepší dostali do futbalovej akadémie, ktoré sú rozmiestnené po celom Kamerune.


SA: U mňa to bolo podobne. V Afrike, keď ste malí, je futbal jedinou možnosťou na zabavenie sa, mnoho iných tam nie je. Hrali sme s tým, čo sme mali k dispozícii, niekedy aj s handrami zlepenými do tvaru lopty. Keď som mal sedem, presťahoval som sa do Francúzska, kde som sa už neskôr dostal do futbalovej akadémie v Auxerre.

 

Vždy ste chceli byť futbalistom? Alebo pilotom, automechanikom...?


SA: Od 13 – 14 rokov som chcel byť iba futbalista. Po tom, čo skončím kariéru, by som sa rád venoval trénovaniu v Afrike, aby som mohol odovzdať svoje skúsenosti a pomôcť.


EM: Od detstva som mal rád futbal, venoval som sa mu a chcel som byť futbalistom. Tiež by som sa po skončení kariéry rád venoval trénovaniu mládeže.

 

Text foto: Ernest Mabouka.

Čo máte radi na Slovensku?


SA: Slovensko je pre mňa tichá a rozvinutá krajina, kde mám možnosť robiť množstvo vecí. Ľudia sú ústretoví a milí. S MŠK Žilina sme precestovali časť krajiny a je skutočne krásna. Je tu viacero nádherných miest na dovolenku. To všetko sa mi na Slovensku páči.


EM: Keď som prišiel, ľudia ma tu pekne prijali, sú pohostinní a milí.

 

Máte so sebou na Slovensku aj niektorých členov vašej rodiny?


EM: Ja som si na Slovensku našiel partnerku. Máme 7-mesačnú dcéru Sofiu Clarice Mabouka, ktorá sa na mňa podobá a som skutočne šťastný, že som otec.
 

SA: Ja tu so sebou nemám nikoho.

 

Páčia sa vám slovenské ženy?


EM: Na Slovensku sú krásne, priateľské a dobré ženy.


SA: Sú tu skutočne krásne ženy, ale ja som tu prišiel kvôli futbalu, aby som mohol finančne pomôcť svojej rodine. Príliš sa o ne nezaujímam. 

 

Páčia sa vám ale viac brunetky alebo blondíny?
 

Obaja: Brunetky.

 

Čo sa týka vášho štýlu života, dáte si niekedy halušky alebo klobásu?
 

SA: Samozrejme, chodíme do reštaurácií a jeme takmer iba slovenské jedlá.


EM: Už som jedol veľa slovenských jedál. Avšak teraz počas súťaže si nemôžeme dovoliť jesť všetko, musíme preferovať iba určité jedlá.

 

Víno alebo pivo?
 

Obaja: Víno.

 

Text foto: Serge Akakpo.

Keby ste boli ministrom športu, aké by boli vaše ciele?


SA: Snažil by som sa urobiť v športe poriadok. Určite by som chcel docieliť podporu všetkých športov, aby všetci športovci mali šancu dostať sa na vrchol. Snažil by som sa podporiť aj ženský šport, pretože v niektorých krajinách je rozvinutý iba mužský.
 

EM: Tiež by som sa snažil o vyrovnanie športov, nech majú všetci rovnakú šancu. Taktiež by som sa sústredil na prácu s mládežou, lebo iba z dobrej mládeže sú dobrí športovci na vrchole.

 

Obaja ste kresťania. Je pre vás viera v Boha dôležitá?


SA: Samozrejme, vyrástol som v kresťansky založenej rodine a chodil som do kostola každú nedeľu. Žiaľ, teraz kvôli futbalu v nedele často do kostola chodiť nemôžem. Viera je pre mňa dôležitá, učí nás rešpektu k ľuďom naokolo, ku konaniu dobra. Všetko, čo robím každý deň, je vďaka Bohu. Každé ráno sa veľa modlím za moju rodinu, futbal, zdravie. V deň, keď hráme zápas, modlím sa za celý tím, nech odohráme dobrý zápas a nech sa nikto nezraní. Mne to veľmi pomáha.
 

EM: Presne ako Serge povedal, viera je pre mňa všetkým. To, že tu dnes som a hrám v Žiline, je vďaka Bohu. Každý deň sa ráno a večer modlím k Bohu a ďakujem za všetko. Nakoľko Boh kontroluje všetko okolo mňa, keď chce, aby som hral, tak hrať budem. Keď nechce, tak hrať nebudem. Modlím sa aj za zdravie mňa a mojej rodiny, náš tím a trénerov.

 

Ako často navštevujete vašu krajinu? Chýba vám?


SA: Mne ani tak nechýba krajina, ako rodina. Od 14 rokov som kvôli futbalu ďaleko od rodiny, preto je práve rodina tým, čo mi chýba. Je pre mňa dôležitá.
 

EM: Aj mne chýba rodina. Som tu kvôli tomu, aby som pracoval a keď idem do Kamerunu, tak tam idem kvôli nej a priateľom.

 

Ernest, spoluhráči vás prezývajú „Laco“, ako táto prezývka vznikla?


EM: Tento rok som jedno ráno prišiel na tréning a spoluhráči ma oslovovali „Laco“. Najskôr som si myslel, že je to vtip, nevedel som, čo to znamená. Nakoniec som zistil, že je to meno a ostalo mi.

 

Serge, máte aj vy prezývku v tíme?


SA: Mňa prezývajú „Killer“ pre agresívnejšiu hru v obrane. V zápase je to ale zložité praktizovať kvôli možnej červenej karte. Na Slovensku je fyzická hra prísne posudzovaná, preto si musím dávať pozor.

Považujete sa za šťastného človeka?


SA: Áno, robím to, čo chcem, hrám futbal a som zdravý. V živote som mal ambície, preto som podpísal zmluvu s ambicióznym klubom, ako je Žilina, ktorý chce hrať o titul a kde mám miesto na rozvoj.


EM: Aj ja som šťastný. Som zdravý, mám rodinu a mám prácu, akú som chcel robiť. A som šťastný, že môžem hrať za Žilinu.

 

Juraj Vnuk
Snímky Anna Metlická

Horúce kreslo
DNES ZAJTRA UTOROK
11 °C
11 °C
8 °C
zilinskyvecernik_monitor_prod