Koletív Považského múzea v Žiline.
Pamätáte si svoj prvý deň na hrade Strečno? Čo vám utkvelo v pamäti?
Na hrad som prišla v roku 1994, keď sa pripravovalo jeho provizórne otvorenie. Na začiatku som si ale myslela, že mi to nie je súdené... Bola som sa v Považskom múzeu pýtať, či náhodou nemajú voľné miesto. Rovno som si vybrala Hrad Strečno, lebo som počula, že sa má otvárať, a ja som v Strečne žila. Vtedajší riaditeľ mi povedal, že sa mám ozvať o mesiac. Lenže ja som sa pomýlila a volala som do Považskej galérie, kde bol len záznamník. Po vyše mesiaci som si povedala, že vyskúšam poslednú možnosť a prídem za riaditeľom osobne. A on ma hneď v dverách privítal: „No veď čakám, kedy mi už zavoláte!“ Bolo to celkom humorné. Prvé stretnutie s hradom bolo tiež zaujímavé. Boli tu len obvodové múry bez stropu, a povedali mi: „Tu budete mať kanceláriu.“ Bola tam trošku zima, nastupovala som 4. mája. (smiech) Na hrade ešte prebiehali rekonštrukčné práce, dorábala sa súčasná budova pokladne, robili sa mosty. Pod drevom na moste sú napríklad kovové koľajnice, pamätám si, ako sme po nich chodili do práce.
Hneď na začiatku ste mali aj stret s Hollywoodom. Na hrad zamierili americkí filmári.
Áno, v roku 1994 sa tu natáčal film Dračie srdce. Bolo to pred samotným otvorením, keď nebol hrad ešte dokončený. Ale to filmárom vyhovovalo. Bol tu štáb a personál z celého sveta a aj samotné natáčanie bolo zaujímavé. Keď človek vidí, ako film vzniká, už sa naň pozerá celkom inak...
Mali ste vždy vzťah k historickým pamiatkam, či konkrétne k hradom?
Paradoxne nie. Ale ako malá som s rodičmi chodievala po hradoch a zámkoch – pamätám si fotky v rodinnom albume z Oravského a Spišského hradu. Dokonca mám spomienku, keď som ako 10–ročná bola pri Pamätníku francúzskych partizánov v Strečne. Moja stará mama bola učiteľka a zobrala ma sem na školský výlet s jej žiakmi. Vtedy som ešte netušila, že sa raz do Strečna vydám. Inak pochádzam z Banskej Bystrice.
Ale mala som a stále mám rada historické romány, a všeobecne históriu z pohľadu rôznych udalostí, čo sa udiali v minulosti. Často si ich v poslednej dobe premietam v súvislosti s tým, čo sa deje, a rozmýšľam nad tým, ako sa ľudia nepoučili.
Otvorenie výstavy.
Povolanie kastelánka – to znie tak vznešene. Aká je náplň vašej práce?
Som v podstate manažérka, správkyňa, mám na starosti praktické veci a prevádzku hradu. Nemám vyslovene na starosti historickú prácu, na to máme odborných pracovníkov, ktorí zisťujú nové informácie, chodia do archívov, a dávajú si dohromady rôzne súvislosti a fakty. Ale, samozrejme, ani ja sa tomu úplne nevyhnem. Pred každou sezónou pripravujem lektorov na sprevádzanie návštevníkov a prechádzam si s nimi odborný text od kolegyne historičky. Niektorí si myslia, že sprevádzanie ľudí je jednoduché, ale ono to v sebe spája aj veľa psychologických prvkov, predsa len musíte zvládať veľké skupiny návštevníkov, z ktorých má každý svoju povahu a náladu. Náš riaditeľ rád uvádza príklad: „Predstavte si, muž chce doma pozerať futbal a žena chce ísť na výlet s deťmi. On už sem spravidla príde naštvaný a hľadá zádrapky.“ Ale je krásne, že to väčšinou dopadne dobre a človek odchádza spokojný. Snažíme sa pre to urobiť všetko.
Veľmi pekné spomienky mám na spoluprácu s kolegom reštaurátorom Michaelom Daskalakisom pri realizácii výstav z cyklu Umenie na hrade, pri projektoch cezhraničnej spolupráce na českú a poľskú stranu, projektu Oddychová zóna pod hradom, hradná škola, poznávacie cesty pre kolegov do múzeí na Slovensku a v zahraničí.
Nadviažem na tie historické výskumy – sú teda ešte stále nejaké poznatky, ktoré vedia pribudnúť do histórie hradu?
Určite. Aj historička Slovenskej akadémie vied Daniela Dvořáková napísala knihu o Barbore Celjskej, jednej z majiteliek Hradu Strečno, v ktorej dáva do súvisu jednotlivé písomnosti zo Slovenska, z Česka, z Uhorska. Je zaujímavé pospájať si tie nitky, kde všade cestovala a aké informácie sa o nej objavili na nejakom inom území.
Takže áno, hrad môže prísť ešte s niečím novým, ale to bádanie je náročná práca. Okrem toho, naši historici nepracujú len na téme Strečno. v rámci svojej práce si môžu vybrať aj inú tému na skúmanie. Takisto však môžu byť osožní napríklad aj študenti histórie, ktorí si nás vyberú ako tému diplomovej práce a študujú v archívoch. Tiež si myslím, že by sa dalo ísť ešte viac do hĺbky, no na Slovensku nie sú dostupné všetky cestičky k informáciám. Práve pre to, že sme boli súčasťou uhorského štátu a veľa informácií sa môže nachádzať vo Viedni a v Budapešti.
Už prvú sezónu na Hrad Strečno zavítalo 43 000 návštevníkov, čo je pomerne závratné číslo a dobrá motivácia do ďalších rokov.
Áno, bolo úžasné, aký mali ľudia záujem o túto historickú pamiatku. Cez víkendy tu boli doslova nájazdy, hrad bol na prasknutie. Mnohí chodili roky okolo autom či autobusom, a tak využili možnosť pozrieť si hrad zblízka, keď sa zrazu otvoril. Ale aj ľudia z okolia sem zvykli prísť, pretože si ho pamätali ešte z čias pred rekonštrukciou, keď bol pustý. Sami povedali: „Tu sa ozaj urobilo veľa roboty.“ Muselo sa totiž vyviezť množstvo zeminy a náletových drevín, ktoré sa tu 300 rokov usádzali. Mala som možnosť rozprávať sa s jedným redaktorom Slovenského rozhlasu, ktorý bol vraj pri tom, keď sa na hrad vozilo cementové mlieko a cez nabité pilóty sa injektovalo hradné bralo. Tým, že je skala vápencová a sú v nej rôzne praskliny, musela sa spevniť. Vraj sa vtedy objavilo cementové mlieko aj v hradnej studni.
V tomto roku sme na konci augusta privítali 1 500 000. návštevníčku. Pripadlo to na Slovenku žijúcu na Morave. Bolo to milé prekvapenie pre túto návštevníčku, pretože bola odmenená priamo od pani predsedníčky ŽSK, nášho pána riaditeľa a celého kolektívu hradu.
Ocenenie Žilinského samosprávneho kraja. Katarína Repáňová druhá zľava.
Na Slovensku sú aj iné hrady, ktoré majú históriu siahajúcu do dávneho stredoveku. Čím bol atraktívny hrad Strečno po tom, čo sa stal turisticky prístupným?
Hrad Strečno si musel nachádzať svoje miesto medzi ľuďmi, pretože sa dlho nevedelo, že už je otvorený. Boli sme však medzi prvými, ktorí začali robiť tematické podujatia. Robil to vtedy už Bojnický zámok, a myslím si, že ja som bola druhá, ktorá prišla s touto formou prezentácie. Už vtedy som sa snažila hľadať zaujímavé témy podujatí a medzi prvé patrila Hygiena na hrade. Nebolo to na Slovensku bežné robiť v múzeu takéto aktivity. Pamätám si dodnes ako mi jeden kolega povedal, že prílišná aktivita škodí. Ak toto uškodilo, tak dobrým smerom.
Celkom progresívne na tú dobu. Je to podľa vás kľúč k tomu, aby hrad pôsobil stále živo, nie „múzejným“ spôsobom?
Asi áno, potvrdilo sa, že ľudia vedia oceniť a vyzdvihnúť to, že sa tu niečo deje. Začala som spolupracovať so skupinami historického šermu ako Wagus z Trenčína, Bojník z Bojníc, sokoliarmi sv. Bavona, s cechom Terra de Selinan, ktorí vedeli dobre spracovať tému hygieny v stredoveku. A potom prichádzali ďalšie spolupráce. Moja filozofia však je, že aj keď organizujem na hrade nejaké podujatia, v prvých častiach prehliadky majú ľudia prijať relevantné informácie z histórie hradu. Až potom to vrcholí zábavou. Spolupracujeme s kolektívmi ľudí, ktorí sa tomu naozaj oduševnene venujú, takže si môžu vymyslieť a spracovať scénky, ktoré súvisia s históriou, no zároveň navodia uvoľnenú atmosféru. Návštevník si tak odnesie z hradu aj zážitok.
Je niektoré tematické podujatie, ktoré sa z tých začiatkov zachovalo dodnes?
Máme podporné podujatia, ktoré už majú svoju históriu. Prvým podujatím boli Hradné hry, ktoré sa konajú dodnes v auguste. A zdá sa mi, že sme mali ako prví Deň detí na hrade. Postupne sa štruktúra programu pre verejnosť rozširovala o ďalšie aktivity ako slávnostné otvorenie sezóny – So Žofiou na hrade, letné nočné prehliadky, Noc duchov, tekvíc a strašidiel. Žilinská univerzita organizuje už dlhé roky Beh do hradných schodov spolu s nami, takže naša činnosť nie je len o histórii.
Čo sa týka mladších podujatí, v septembri sa pri príležitosti Medzinárodného dňa cestovného ruchu koná Cestovanie v čase a pridali sme tiež edukatívne podujatie pre základné školy s názvom Hradná škola. Tá sa koná v spolupráci s odbornými zamestnancami a Spojenou školou z Kysuckého Nového Mesta, kde študujú budúci kováči a na hrade predvádzajú deťom svoje remeslo. Je to celkom úspešné. Vieme prispôsobiť náročnosť podľa ročníka. Témy Hradnej školy pripravujeme spolu s odbornými kolegami – napríklad vývoj písma, ako sa vyrábali a farbili látky, heraldika, hry detí v minulosti, a podobne.
Beh do schodov preverí kondíciu, no medzi deťmi je obľúbený.
Na čo ste najviac hrdá v rámci práce na Hrade Strečno?
Naozaj riešim všetko, čo sa na hrade deje. Stavebné veci, opravy, na ktoré sa treba zameriavať stále dokola... Niektoré múry sa napríklad vplyvom zvetrávania musia preškárovať, dobudovávať. Máme však takého dodávateľa prác, ktorý je zároveň fanúšik histórie, takže vždy spraví aj niečo navyše. Napríklad keď sa opravoval múr pri východnom paláci, navrhol, že tam dá náznak dubových trámov, ktoré tam historicky naozaj boli. Len tak, aby mali ľudia lepšiu predstavu o tom, ako to tam vyzeralo. Mám radosť z takejto spolupráce.
A na čo som najviac hrdá? Kaplnka, to je moja srdcovka. Prešla celkovou obnovou až do súčasného stavu. Počas reštaurátorského výskumu sa muselo postaviť lešenie do samej výšky a čo bolo úžasné, mala som tú príležitosť byť až úplne hore pri gotickej klenbe. Zaujímavé je, že keď to už bolo dokončené a lešenie sa zhodilo, prišiel jeden návštevník a povedal mi, že hore v kaplnke v múroch medzi kameňmi je odkaz od tých, čo to rekonštruovali. Škoda že som to nevedela skôr, teraz sa tam už zase dlho nedostaneme.
Menila sa tiež farebnosť. Pôvodná farebnosť rebier klenby bola svetloružová, čo sa zachovalo na nábehoch a pätkách rebrovania klenieb. Sklá na kaplnke už nie sú pôvodné, sú novodobé, ale to mi až tak nevadí. Napríklad v Brne na Špilberku majú takisto moderné vitráže. Keď nemáme pôvodné, môžeme ísť aj do nových vecí.
Kaplnka jednoznačne pri vstupe vyvolá povestný wow efekt. Najmä ak je atmosféra podčiarknutá dobovou hudbou.
Áno, počas hlavnej sezóny tam bývajú mini koncerty pre každú prehliadku. Na začiatku sem ako prví chodili speváci zo Strečna Cantica Juventica pod vedením Otky Moravčíkovej. V súčasnosti sa hlásia študenti žilinského konzervatória, ktorí majú jednak možnosť cvičiť, a jednak sa pripraviť na svoje budúce povolanie pred návštevníkmi. V poslednej dobe tu účinkujú v prevahe harfistky, so svojim kráľovským nástrojom. Vždy povedia pár slov k hudbe, ktorú budú hrať.
S kaplnkou, a vlastne s celým hradom, sa spája Žofia Bosniaková. Aký máte vzťah k tejto osobnosti?
Kaplnka je pre mňa taká „topka“ na hrade, má svoju nezameniteľnú atmosféru, najmä ráno, keď slnečné svetlo prechádza do vnútra cez farebné sklíčka z okien. Už tá predstava, že tam chodievala Žofia Bosniaková, modlila sa tam a bola pochovaná, mi privádza zimomriavky. Teraz tam máme repliku Žofie Bosniakovej, ktorú vytvoril akademický maliar Stano Lajda, ktorý je veľký lokálpatriot. Je nepríjemné, čo sa stalo s jej pozostatkami v roku 2009.
My sme mali v hradnej kaplnke dvakrát omšu a obe boli venované práve Žofii Bosniakovej. Mala som počas nej veľmi silný pocit, akoby tam bola medzi nami, bolo to až také duchovné. Myslím si, že aj návštevníci si vedia užiť tú svoju chvíľku v kaplnke. Raz tu dokonca bola jedna pani, ktorá sa tu rozplakala. Lektor a ďalší návštevníci sa jej pýtali, čo sa jej stalo, a sú to asi veci medzi nebom a zemou, ale ona tvrdila, že bola v minulom živote Žofia Bosniaková. Že to tu spoznala a je rada, že sem mohla prísť. Prešla si celý hrad a bola ohromne šťastná, že sa vrátila na svoje miesto. Niekto tomu verí, niekto nie, ale je to zaujímavé.
S tými hradmi sa celkovo spájajú „duchárske“ príbehy. Zažili ste tu aj vy niečo, čo sa ťažko vysvetľuje?
Ja to trochu úsmevné, ale áno. Raz sme sedeli s kolegyňou v kancelárii, ešte vtedy na hrade, lebo teraz sedíme v kanceláriách na Paseke. Každá si robila svoju prácu v tichosti, a zrazu nám zatriaslo skriňami. Dosť nás to rozhodilo, lebo sme nechápali, prečo sa to udialo. Ona sa mi vtedy priznala, že sa jej to stalo už minule. Ja som si však povedala, že to idem zracionalizovať a zavolala som na Polom, či tam náhodou nebol odstrel, ktorý spôsobil otrasy. No, a to bolo ono (smiech). Takže záhada bola vyriešená. Ale zvyknem mať na otázku tohto typu odpoveď: „ Už som tu 300 rokov, ale ešte sa mi nepodarilo stretnúť žiadne strašidlo.“
Ale ľudia sa radi boja. Už sme spomínali Noc duchov, tekvíc a strašidiel, čo je veľmi populárna akcia, v podstate vždy vypredaná. Spája sa s obdobím Dušičiek, a vy ste prišli tento rok aj s exotickou novinkou...
Noc duchov, tekvíc a strašidiel je naše tradičné podujatie a zároveň každoročná bodka za sezónou. Ľudia sa z neho tešia a hrad je na takéto podujatie doslova vhodný. Ja som si ale tento rok splnila svoj osobný sen a priniesli sme na hrad atmosféru Mexika a Dňa mŕtvych. Bolo to o veselosti a farebnosti, ale hlavné posolstvo spočívalo v tom, že človek by mal žiť naplno každý deň a mal by byť vďačný za to, že ráno vstane a je zdravý. Chceli sme návštevníkom prezentovať to obdobie po smrti blízkeho ako nie až tak smutné. V Mexiku hovoria, že mu dohorela svieca a život ide ďalej.
Mexiko na Hrade Strečno.
Je nejaký príbeh spojený s históriou hradu, ktorý radi rozprávate iným?
Mávame viac lektorských textov a sám lektor si môže vybrať príbeh, ktorý bude návštevníkom rozprávať. Tým, že ich čítam aj ja, sa na mňa veľa nalepilo. A o Žofii Bosniakovej je niekoľko príbehov... Napríklad o tom, ako v čase moru chodila zakopávať siedmych bratov, a Fraňo Vešeléni (jej manžel) bol na to nahnevaný, pretože si len „tak umreli a nemal im kto pomáhať pri prácach na poli". Takisto príbeh o tom, že chodila bosá po ľade a nebola jej zima. Potom je to história bosniakov v okolí Žiliny, ten sa mi páči – hovorí sa, že ich meno je podľa Žofie Bosniakovej. Ide o chlebíky, ktoré rozdávala chudobným. So Žofiou sa spája aj to, že boli nájdené listy v archíve, v ktorých písala slovenčinou, hoci ona sama bola urodzeného rodu. Vtedy nebolo bežné, že by sa barónka vyjadrovala v oficiálnych písomnostiach rečou ľudu. Napríklad napísala list richtárovi na záchranu nejakého obuvníka, aby mu dali možnosť prevádzkovať svoju živnosť v Žiline. Tak asi tieto príbehy o Žofii sú moje obľúbené, pretože sú také ľudské a ona sama vraj bola dobrosrdečná. V Strečne často dávali svojim dcéram meno Žofia.
Navštívili vás viaceré osobnosti. Ktoré napríklad?
Bol tu Karel Gott, hoci toho som ja nezažila. Natáčal tu v 60. rokoch v ruinách hradu pieseň Nech mě spát. O celebritných návštevách mi hovoria lektori, pretože ja nie som vždy v teréne. Ale napríklad Dara Rolins, Marko Igonda, a naposledy rezonuje meno americkej herečky Jessicy Biel. Bola tu skoro na jar a túžila si hrad prejsť inkognito, užiť si ho ako bežný človek. Kolegyňa s ňou má aj fotografiu.
Čo vás po tých 30 rokoch drží medzi tými hradnými múrmi Strečna? O čom snívate ešte do najbližších rokov?
Ja som na začiatku začínala s organizovaním tematických podujatí, hoci som nevedela, do čoho idem. Pri ich organizácii musíte myslieť na všetky detaily, do posledného špendlíka. Lebo keď vám ten chýba, musíte ísť do kancelárie, ktorá je pod hradom na Paseke a potom zas hore – a kto Strečno pozná, vie že to nie je „za odmenu“. Áno, určite mám vďaka tomu dobrú kondíciu (smiech), ale najmä ma to naučilo zodpovednosti a dobre si zorganizovať prácu. Je to aj zodpovednosť za to, že keď si návštevník kúpi lístok, ktorý nie je lacný, chcem mu dať čo najviac zážitkov a aby odchádzal od nás spokojný. A najmä deti, to sú tí najnáročnejší návštevníci. To je môj najvyšší cieľ a to ma napĺňa. A určite ma tu drží aj kolektív. Napríklad máme fajn partiu mladých lektorov, ktorí si privyrábajú popri štúdiu sprevádzaním návštevníkov. Vracajú sa každú sezónu a dokonca sa z vlastnej iniciatívy zapájajú do rôznych scénok a podujatí. Myslím že to hovorí za všetko – všetci sme tu nechali srdce.
Kto je Katarína Repáňová (60)?
Rodinné zázemie: vydatá, 2 dcéry
Pochádza: Banská Bystrica
Žije: Strečno
Profesijná pozícia: vedúca oddelenia, manažérka a správkyňa hradu Strečno
Hobby: turistika, príroda, cestovanie, historické knihy, práca na záhrade, hrnčiarsky kruh a práca s hlinou
Obľúbené miesto: „Viac ako polovicu svojho života už žijem v Strečne, kde som si našla svoje miesto pod slnkom. Niekedy ani nepotrebujem nikde ísť, stačí mi byť u nás na dvore pod naším veľkým orechom. Mne sa Strečno páči, aj ľudia v ňom.“
Obľúbená destinácia vo svete: „S manželom posledné roky cestujeme po Európe a ťahá ma to na podobné miesta, ako je náš hrad. V španielskej Andalúzii sme navštívili krásny hrad Almodovar. A páči sa mi aj Český Krumlov, kde zakaždým čosi nové objavím, je to čarovné mestečko s bohatou históriou. Česi vedia celkovo veľmi esteticky pristupovať k pamiatkam. A myslím si, že čosi podobné by sa dalo urobiť u nás z Banskej Štiavnice.“
Obľúbené (dobové) jedlo: „Tento rok sme na hrade mali viac ochutnávok dobovej kuchyne v rámci projektu Cestovanie v čase. Mne veľmi chutila Osmanská ríša, kde sme ochutnali koláčiky z pistácií a orieškov a zapíjali to tureckým čajom s kockou cukru. A úžasné v rámci stredovekej kuchyne sú plnky do placiek, ktoré nám robieva cech Terra de Selinan. Veľmi zaujímavá je šalviová zmes, cesnaková plnka so smotanou a úžasná je hroznová plnka so slaninou. Všetko sú to historické recepty. A mám pre vás aj tip na vojenskú kávu: my bežne zalievame kávu vriacou vodou, no kedysi sa vo vojenskej kuchyni varila naopak - zrnková káva sa sypala do vriacej vody. A je výborná! Možno to aj nerobíme dobre (smiech).“
Hrad Strečno
Hrad vznikol na prelome 13. a 14. storočia ako strážny objekt pri ceste do Turca, kde sa vyberalo mýto. Postupne sa premenil na strategicky významnú pevnosť – najlepšie opevnený hrad horného Považia. V roku 1970 ho vyhlásili za národnú kultúrnu pamiatku, no verejnosť do jeho priestorov zavítala až po rekonštrukcii, 12. júla 1995.
Je súčasťou expozícií Považského múzea v Žiline v zriaďovateľskej pôsobnosti Žilinského samosprávneho kraja.
