Táto stránka využíva cookies. Používaním tejto stránky súhlasíte s používaním cookies. ×

Žilinský Večerník

27. november 2021 | Milan
| -3°C

Spravodajstvo

Kňaz Anton Duník: Ježiš veci nekomplikoval, mal rád a bol ľudský

V našom novom cykle rozhovorov v rámci predstavovania kňazov, ktorí začiatkom júla zmenili svoje pôsobisko pokračujeme s rodákom z Považskej Bystrice Antonom Duníkom (45). Po šiestich rokoch vymenil Bytču za farnosť v Kysuckom Lieskovci. Pútavé myšlienky kňaza s vyše dvadsaťročnými skúsenosťami apelujú na element jednoduchosti.

10.08.2021 | 17:48

Šesť rokov je relatívne dlhý čas, aké spomienky budete mať na Bytču?

Bol to pekný-požehnaný čas, ale v podstate mne sa páči v každej farnosti. Poviem to štatisticky, vždy tretina ľudí je pripravených kňazovi pomôcť, nech je akýkoľvek. Snažia sa k nemu nájsť si cestu. Tretina ľudí je indiferentná. Keď sa tlieska, tak sa tlieska, keď sa píska, tak sa píska. Človek sa snaží ich prikloniť na stranu, aby vytvorili spoločenstvo. Hovorí sa, že tej tretine aj keď znesiete modré z neba, budú kritickí a nič sa im nebude páčiť. V každej farnosti pristupujem k službe rovnako a  mám vďaka bohu z tých miest aj dobrých priateľov. Nedá sa osloviť všetkých je to hlavne o menšom spoločenstve a vzťahoch.

Aké úspechy sa vám podarilo dosiahnuť s farníkmi v Bytči?

Vždy sa dajú robiť veci lepšie. Viem to zhodnotiť podľa času, ktorý som strávil napr. aj na Skalitom v Rajeckej Lesnej. Keby som tam prišiel opäť, niektoré veci by som urobil inak. Po ľudskej stránke má človek aj slabosti a nejakú povahu. Úspech by mohli hodnotiť iní. Cítim sa tak, že sa každému môžem pozrieť do očí. A to môže byť môj úspech. Myslím, že ma prijali, akceptovali isté zmeny. Úspech môže byť v novom pastoračnom zameraní. Snažil som sa presadiť farnosť ako spoločenstvo spoločenstiev. Zvlášť aj v ekonomických štruktúrach, napr. filiálky si hospodária sami. Aj v Kysuckom Lieskovci som začal na tom pracovať. Aby ľudia videli, a mali istotu a zodpovednosť a pochopili.

Bytča mala tri filiálky, Kysucký Lieskovec len jednu. Je ťažké presvedčiť na danom mieste, aby boli tejto vašej ekonomickej novinke naklonení?

Na úspechy nehrám v živote. Skôr hrám o to, aby sa človek mohol vždy vrátiť s čistým svedomím. Napríklad ekonomické veci, že sa niekde niečo opravilo a podobne, to osobne neriešim. Hovorím v oznamoch, že to ste si opravili vy. Človek to trocha manažuje, ale ľudia si dávajú milodary a z toho sa riešia všetky potrebné opravy. Nikdy som si nešiel teóriu: opravil som kaplnku, strechu, namaľoval som kostol. Nie. To všetko vytvorili oni ako spoločenstvo a mňa to tešilo. Špeciálne v Bytči sa urobilo kus dobrej roboty, stabilizovala sa farnosť. Predsa len najväčší úspech vidím v tom, že keď sa prejdem po námestí, stretnem v podstate viac ľudí, s ktorými sa priateľsky pozdravím.

Kysucký Lieskovec je vaše ôsme pôsobisko, ako ste prijali správu o tomto presune na dolné Kysuce?

V živote s tým rátam, že raz to príde. Niekedy je to nečakané, niekedy je to otázka potreby zmeny a vec dialógu. V tomto prípade je to druhá možnosť. Nemôžem sa sťažovať na to, že by som nemal možnosť sa vyjadriť. Rovnako ako keď som odchádzal zo Skalitého, prebehol korektný rozhovor. Aj v Bytči sme debatovali o mnohých možnostiach. Nijak špeciálne som si pôsobisko nevyberal. Človek môže mať plány. Neskôr prídu variácie, kde sa to všetko mení. Kysucký Lieskovec? Bez ohľadu na to, že som tu pomerne krátko, som rád, že som tu. Ťažko by som si vybral niečo lepšie, hovorím to úprimne. Hneď v prvý deň sa mi tu veľmi zapáčilo.


 

Ako musia či respektíve by mali súčasní kňazi pristupovať k veriacim, aby ich dostatočne oslovili?

Musíme sa vrátiť k jednoduchosti evanjelia. Ježiš Kristus veci nekomplikoval. On mal rád, bol ľudský. Prvý krok je to – byť ľudský. Až potom začal ľuďom vysvetľovať cestu evanjelia. Najprv je človečenstvo. Nebudem vymýšľať nič nové, vrátim sa k dobrej, starej praxi. Všetko zjednoduším. Jedna vec, ktorá sa určite objaví v Kysuckom Lieskovci sú biblické katechézy. Začal som na nich pracovať v Bytči.

Rozmenené na drobné pre bežného laika je to čo?

Ide o Bibliu, ktorá je vysvetľovaná. Biblická teológia, od knihy Genezis po Zjavenie. Achillova päta v kresťanstve je tá, že málo kto prečítal celú Bibliu. A ešte menej ľudí jej chápe. Vysvetľovať a otvárať ľuďom písmo. Cez ľudské vzťahy vytvoriť spoločenstvá, ktoré sa budú spolu modliť, prirodzene sa nájdu, vytvoria jedno veľké spoločenstvo. Vždy sme mali silu v tom, že sme si išli priamo, úprimne a jednoducho cestou prirodzenosti a normálnosti. Takto dokážeme najviac pritiahnuť ľudí. Je za tým niečo viac ako len náš život. Základom je nekomplikovať veci. Naučil som sa to, že čím komplikovanejšie sa robili veci, tým to bolo horšie. Ako náuka s birmovancami, náuka so snúbencami. Pôjdem k základom: prvý pilier je Zmŕtvychvstanie Ježiša Krista. Ľudia musia veriť, je to naša Kerygma. Druhým pilierom je eucharistia a Písmo. To sa snažím ponúknuť každému. Nie je to nič nové, novátorské. Len samotná jednoduchosť. Robili sme aktivity napr. cez pastoračné centrá ako aj športy a podobne. Zabudlo sa však na podstatu.

Špecifickou kategóriou je mladá generácia, tam bude stačiť spomínaná jednoduchosť?

My kňazi sme si to pokazili sami. Vidíme, aké kauzy riešia súčasní pápeži. Jedna vec je materiálne zlo. Musíme sebakriticky priznať, že sme niekedy vytvorili z Cirkvi biznis centrum. Vatikánska banka sa otriasa v základoch. Pochopil to aj pápež František. Druhá vec sú morálne škandály. Je mnoho slabostí v Cirkvi, ale prevažuje dobro. Cirkev je ľudské spoločenstvo a za ňou stoja ľudia. Zo strany Boha je všetko v poriadku.  Keď sa človek pozrie do zrkadla, vidí tam to, čo tvorí Cirkev -seba, ona iná nebude. Moje vlastnosti, moje dobré črty robia dobro, ale zlé vlastnosti všetko búrajú. My kňazi si musíme vstúpiť do svedomia. Na niečo sa hráme, je tu  napr. návrat k rituálu, vytvárame určité kasty, ale stratili sme čaro, otcovstva, mužnosti a „džentlmenstva“.. Musíme pochopiť druhý Vatikán a vrátiť sa k podstate. Ježiš bol syn Boží, ale ako človek aj dobrý chlap. Keď to vyjadrím športovou terminológiou  sme „stratili ťah na bránku“ a motáme sa kdesi za vlastnou bránkou. A dokonca nahráme súperovi na gól. Osobná zmena kňaza bolí. Tiež som to zažil na vlastnej koži, keď som sa potreboval zmeniť.


 

Verejnosť často rieši otázku, že do kostola chodia aj tí zlí ľudia a prečo by tam mali ísť aj oni, keď tam vidia napríklad svojho pohádaného suseda, nezmiereného rodinného príslušníka a podobne. Sú takéto predsudky opodstatnené?

Všimnime si, kto je okolo Ježiša. Sú tam tí, ktorí ho majú radi, tí, ktorí s ním sympatizujú, ktorí o ňom len niečo počuli a sú na neho zvedaví, tí, ktorí mu striehnu na život – zradcovia a takí, čo ho chcú zajať. Sú tam aj takí, ktorí ho chcú chytiť za slovo. Ježiš nikoho neodsudzoval. V kostole je tá istá klientela. Sú tam ľudia hľadajúci, niektorí sú niečím fascinovaní. Sú tam aj mýtnici a hriešnici. Sú tam však aj ľudia úprimne milujúc Ježiša. Nikoho nemôžeme poslať preč. Všetci majú právo byť okolo Ježiša. Podstata tkvie v tom, pochopiť biblické: skôr ako prinesieš svoj dar na oltár, pomer sa so svojím bratom. Je to etika, ktorá je nevyhnutná. Najprv ukážme, že sme dobrý otec, dobrá mama, manžel, manželka, sused. Potom hľadajme niečo vyššie. Žiaľ dáme si nálepku: som pokrstený, som v poriadku, mám birmovku, deti vedie vo viere alebo som kresťan. Ešte horšie, keď do toho zapletieme extrémizmus: za Boha, za národ. Ježiš miloval všetkých, On tvoril Boží ľud, nikoho nevylučuje, ale človek sa musí slobodne a úprimne rozhodnúť, že tam chce patriť.

Vraj ste vášnivým športovcom, je to váš najväčší požierač voľného času?

Mám rád hokejbal, no  už aktívne ho  nehrávam. Všade kde som pôsobil sa nájde zo pár priaznivcov tohto  športu. Komunita sa pomaly rozrastá a rád si pozriem dobrý zápas ako počas tohto víkendu v Žiline na vydarenom podujatí Orságh Cup. Šport ako taký mám rád, ale priznám sa, že som aj znechutený z toho, čo sa v športe deje. Sú tam neskutočné sumy peňazí a korupcia. Je to škoda. Kedysi som rybárčil. Dnes sa už len prechádzam popri riekach, vodných tokoch. Viem aj odsledovať, ako sa pstruh správa, keď vypláva. Viem si na ten moment počkať 5 minút, niekedy aj hodinku. Keď niekde som, mám čas rozmýšľať, sústrediť sa a vnímať, ako sa to v prírode všetko riadi Prirodzeným poriadkom. Rád počúvam aj hudbu –  napr. jazz, a najmä našich inštrumentalistov.


 

Aké je posolstvo Antona Duníka pre čitateľov Žilinského večerníka a nielen tých veriacich?

Aby ste v živote boli naplnení láskou. Keď sa cez zrkadlo zadívate do svojich očí objavte krásu, ktorú v sebe určite máte. Každý človek je krásny a jedinečný a Bohom milovaný. Nájdite v sebe originalitu, jedinečnosť a krásu ktorú v sebe máte a začnite podľa toho žiť, budete naplnení láskou to vám želám.

 

 

Autor: Juraj Vnuk, redaktor

Foto: archív A.D.

Najnovšie vydanie
Predplatné
zilinskyvecernik_monitor_prod