Bývalého Šošona, ktorý si na tradičný turnaj v Čadci zostavil vlastný tím, sme sa opýtali, ako sa mu páčilo na turnaji, ako sa mu darí v Poľsku a či si myslí, že by s Lechiou mohol dosiahnuť aj štvrtý poľský titul vo svojej kariére.
Bol Ježiško u Kuciakovcov bohatý?
U nás áno. Máme malú dcér-ku, takže Ježiško si dal záležať. Ja som tiež spokojný, najdôležitejšie je zdravie, a to mám ja aj všetci moji blízki.
Čo vás prilákalo na tradičný Štefanský pohár do Čadce?
Je to skvelé podujatie. Opäť sa tu zišla super partia ľudí. Som rád, že sa aj mne podarilo zostaviť tím celkom dobrých futbalistov. Bavíme sa futbalom na dobrom umelom trávniku a snažíme sa potešiť cez Vianoce ľudí.
Medzi sviatkami asi dobre padne každému futbalistovi takýto turnaj.
Nechcem sa chváliť, ale my sme aktívna rodinka. U nás nie je s pohybom žiaden problém. Tešil som sa do Čadce, pretože som tu posledné dva roky nehral. Beriem to ako aktívnejší oddych.
Brankári si na halových turnajoch môžu dovoliť aj viac smerom dopredu ako v zápasoch na veľkom ihrisku. Aj od vás sme videli niekoľko dobrých rozohrávok a dokonca asistencií na góly.
O tom to je, že máme baviť seba aj ľudí. Užívam si to, lebo v Lechii si také bláznovstvá s loptou ako v hale dovoliť nemôžem. Som rád, že už nehráme na parketách, ale na kvalitnej umelej tráve, čo aj mňa osobne prilákalo späť. Nebudem klamať, keď poviem, že na parkety by ma už asi nezlákali organizátori.
Na koho ste sa najviac tešili, že ho v Čadci stretnete?
Určite na bývalého spoluhráča z Legie, Ondreja Dudu, ktorého som už dlhšie nevidel. Takisto na Pawla Stolarskeho, bývalého hráča Lechie a teraz Legie, ale aj na bývalých spoluhráčov zo Žiliny. Vraťo Pučala, Palo Poliaček, Vlado Balát, to sú všetko kamaráti, s ktorými sa poznám dlhšie a som rád, že prijali pozvanie do môjho tímu BU1. Okrem nich je tu veľa známych tvárí z futbalového prostredia, chalani z poľskej Ekstraklasy a ďalší a naozaj musím pochváliť Eda Gábriša, že dokáže každoročne zvyšovať kvalitu tohto podujatia.
S tímom ste na Štefanskom pohári obsadili 5. priečku, ale s Lechiou ste v lige na čele. Čo prispelo k tomu, že ostatné kluby sa práve Lechii po jeseni pozerajú na chrbát?
Zmenilo sa veľa vecí v klube, ale skôr zo psycholo-gického hľadiska. Trénujeme, viac-menej, rovnako, tréneri sa snažia držať disciplínu, káder sa takisto veľmi nezmenil. Skôr je to v hlavách, v ktorých to máme všetci lepšie poukladané ako pred rokom. Hráme stále s cieľom vyhrať najbližší zápas, na ten sa sústredíme, ten je najdôležitejší, a to prináša svoje ovocie.
Poľská Ekstraklasa sa pomaly približuje k top európskym súťažiam. Zatiaľ nie až tak kvalitou, ale termínovou listinou. Súťažný zápas ste totiž hrali ešte aj 22. decembra.
Je to vec, ktorá ma veľmi neteší, ale sme profesionáli a futbal je pre ľudí. Platia si za to, aby nás videli a my sa tomu musíme prispôsobiť. Vianoce sú sviatky rodiny, my sme to pred nimi mali trochu hektické, ale vyhrali sme 4:0 nad Zabrze a po zvládnutí ťažkého zápasu sa aj lepšie sviatkovalo.
Sledujete aspoň po očku aj svoju materskú Žilinu a to, ako sa jej darí?
Viem, že má veľmi mladé mužstvo. Samozrejme, že slovenskú ligu sledujem, brat Martin chytá v Podbrezovej, takže viem, čo sa na Slovensku deje. Žilina síce na titul asi ťažko môže pomýšľať, ale bolo by fajn, keby sa dostala do európskych pohárov a ktovie, možno sa jej podarí to, čo nedávno Trnave. Každý slovenský fanúšik futbalu sa z takéhoto úspechu musí tešiť a verím, že o pol roka budem držať palce Žiline, pretože to je môj klub.
Čo si prajete v roku 2019?
Najmä zdravie. So všetkým ostatným si dokážem nejako poradiť. Keď budem zdravý ja aj moja rodina, budem najšťastnejší.
