Počas svojej krátkej dovolenky v Žiline nás svojou návštevou v Horúcom kresle poctila aj žilinská a norimberská futbalová ikona, Marek Mintál.
Aká bola cesta? Ste rád, že ste doma?
Cesta je vždy príjemná, keď sa človek vracia domov. Veľmi som sa tešil, lebo rodinu a súrodencov som nevidel viac ako rok. Vždy je to veľmi príjemné vrátiť sa tam, kde sa človek narodil a vyrastal. Som nesmierne šťastný, že som teraz tu.
Aktuálna je téma majstrovstiev sveta vo futbale. Ktorému tímu držíte palce? Kto bude majstrom sveta?
Mne je sympatický španielsky futbal, dá sa naň pozerať, aj keď sa im teraz nedarilo. Sú to stále páni futbalisti. Ale každá krajina nám dá niečo nové, pekné. Ťažko povedať, kto bude majstrom sveta. Čile má dobré mužstvo, Brazília je futbalový štát. Je vidno, že hrajú za svoju krajinu a tešia sa z toho. No a sú tu aj nemecké roboty. Sám som zvedavý, ako to dopadne.
Aký ste mali rok? V Norimbergu sa vám príliš nedarilo, vypadli ste do druhej ligy.
Pre mňa osobne to bola veľmi poučná sezóna. Na jednej strane negatívna, lebo sa nám nepodarilo udržať Bundesligu. Bola to však pre mňa prvá trénerská zastávka, v ktorej som zažil ako asistent troch hlavných trénerov. Bola to pre mňa veľká škola. Teraz máme pred sebou veľkú výzvu, vrátiť sa späť do Bundesligy. Do dnešného dňa nám však odišlo 14 hráčov, z toho 7 – 8 zo základnej zostavy. Čaká nás veľmi horúca letná príprava a celý nasledujúci ročník. Nebude to ľahké. Za 6 týždňov musíme dať dokopy mužstvo, aby sme boli konkurencieschopní.
Norimberg je jeden z najslávnejších klubov v Nemecku, napriek tomu balansuje na rozhraní prvej a druhej ligy. Prečo?
Vo financiách problém nie je. Norimberg má rozpočet 40 – 50 miliónov eur, čo sú veľmi slušné peniaze. Päť posledných rokov sme boli v prvej lige. Norimberg funguje tak, že zoberie mladých, perspektívnych chlapcov z iných tímov. No a oni sa u nás rozohrajú a chytia sa a potom sa vrátia späť. Klub im dá šancu, aby sa mohli presadiť. Toto je jeden z dôvodov, prečo chodíme medzi prvou a druhou ligou.
Takže žiadne drahé nákupy?
Keď sa nám podarí kúpiť nejakého mladého chlapca za 100-tisíc eur a o pár rokov ho predáme za 5 miliónov eur, je to pre Norimberg veľmi vysoká suma. Takáto je filozofia klubu. Kúpiť lacno a draho predať. Toto je dnešný trend vo futbale. Takto to funguje.
Žilina tiež vsadila na odchovancov, mladých hráčov. Ako vnímate ich sezónu?
Sledujem Žilinu, je to moja srdcová záležitosť. V tíme potrebujete mať aj starších hráčov. Mladý sa potrebuje učiť od starších.
V Norimbergu sa vám podaril prestup Jakuba Sylvestra. Máte samých mladíkov. Neobujete si kopačky, aby sa mali od koho učiť?
Som nesmierne rád, že Jakub prišiel do Norimbergu. Viem, že chcel hrať prvú ligu, ale rozhodol sa pre Norimberg. Je to mladý chlapec, charakterovo výborný. No a pokiaľ ide o mňa, už som sa rozhodol zavesiť kopačky na klinec, a to platí. Ak by som sa vrátil, možno by sa mi darilo, ale čo ak nie? Ukončil som definitívne kariéru a teraz už len spomínajme.
Od vašich čias majú Slováci dvere v Norimbergu otvorené. Je to aj vaša zásluha?
Som nesmierne rád, že Slováci robia dobré meno v Norimbergu. Robo Vittek, Samo Slovák, Vraťo Greško.
V kariére pokračujte ako asistent trénera. Je to náročnejšie, ako hrať futbal?
Minulý rok som dostal ponuku na dva roky. Moje vyjadrenia po kariére boli, že by som chcel pri futbale zostať. Norimberg mi šancu dal a som im za ňu vďačný. Je to niečo iné, ako keď som hral. Vtedy stačilo prísť na tréning, odmakať ho a sústrediť sa na zápas. Ako tréner je to o niečom inom, je to kopa iných vecí, treba riešiť problémy. Ale je to zaujímavá robota. Začal som na Slovensku študovať A licenciu. Mojím cieľom je získať najvyššiu UEFA Pro licenciu. Potrvá to možno pár mesiacov a rokov, ale toto sú moje najbližšie plány do budúcna.
Ako sa darí pri reprezentácii do 21 rokov?
Máme všetko vo svojich rukách. Slovensko vždy vychovávalo veľmi dobrých futbalistov. Teraz je tam veľmi dobrá partia, sú tam disciplinovaní chlapci. Veľmi dobrá skúsenosť.
Do Norimbergu chodí 30-tisíc ľudí, aj keď sa nedarí. U nás to tak nie je. Prečo?
Dnes veľa ľudí povie, že sa chodia dívať na deti. A majú pravdu. Možno 7 – 8 mužstiev v prvej lige moc nefunguje, a tak hrávajú s tými, ktorých majú. Ale ľudia, ktorí futbal milujú, naň chodili a budú chodiť.
Ako si spomínate na pôsobenie v MŠK Žilina?
Žilina mi dala šancu, boli to nádherné časy, na ktoré nikdy nezabudnem. Mal som 18 rokov a v kabíne už boli starší harcovníci, ktorí mi ukázali smer a pomohli mi v ťažkých chvíľach. Strašne veľa záleží od partie. Vtedy bol tím dobre poskladaný, skúsenejší hráči, aj mladí. Tak to má byť.
Ako si spomínate na prvý ligový štart a ligový gól?
Bolo to za trénera Dušana Radolského. Hrali sme s Trnavou, bolo to silné mužstvo, vypredaný štadión. Ráno na rozcvičke prišiel tréner a povedal mi, že budem v kádri. Zaujímavosť bola, že som nemal ani kopačky. Otec mi ich doniesol. V 70. minúte odcentroval Noro Hrnčár a ja som dal hlavou gól Stanovi Fišanovi. Bola zima, pršalo, štadión bol vypredaný. Spomínam si na to, ako by to bolo pred dvomi hodinami.
Na ktorých trénerov si najradšej spomínate?
Za svojej profesionálnej kariéry som zažil 27 trénerov. Sám seba sa pýtam, ako je možné, že so žiadnym z nich som nemal nikdy konflikt, žiadny ma neposlal z tréningu domov. Každý tréner mi niečo dal, na každého spomínam. Boli ako môj otec.
V reprezentácii vám dal veľa Dušan Galis.
V reprezentácii bola vtedy taká dobrá partia, že keď sme sa rozchádzali, už sme sa tešili na ďalší zraz. Tréningy viedol Michal Hipp, Galis je dobrý stratég, vie v mužstve vytvoriť dobrú atmosféru. Boli sme ako jedna rodina, nikto sa neurážal, že nehrá. Boli to v reprezentácii najkrajšie roky, ktoré som zažil.
Keď ste odchádzali zo Žiliny, všetci sme čakali, že pôjdete do niektorej najvyššej súťaže. Nakoniec bol z toho druholigový Norimberg. Čo rozhodlo?
Pre mňa bol vždy taký prestupový sen dostať sa do Česka. Mali lepšiu ligu, lepšiu návštevnosť. Ja som jedným okom pozeral na Ostravu alebo Olomouc. Je to od Žiliny 120 km a keby som sa tam dostal, bolo by to pre mňa ako sen. Pred posledným ligovým kolom, kde sme hrali na Slovane o titul, mi zavolal manažér Juraj Vengloš, že ma bude sledovať Norimberg. Samozrejme, ako prvé mi napadlo, že je to druhá Bundesliga. Keď sa nám podaril zápas na Slovane, ktorým sme sa stali majstrami, dal som gól, prišlo k tomu, že o mňa prejavili záujem. Norimberg okamžite povedal, že ma berú, ale môžem si to ísť popozerať, aby som vedel, do čoho idem. S Karolom Belaníkom sme vycestovali, pozrel som si štadión, kabíny, doktor ma skontroloval a ja som stál pred rozhodnutím. Najďalej, čo som bol od rodiny, to bolo na vojne sto kilometrov v Novom Meste nad Váhom. Denno-denne som bol v Bytčici s rodičmi, súrodencami, kamarátmi. Teraz som mal ísť 800 km do inej krajiny, sám, neovládal som reč. Rozhodol som sa tak, ako som sa rozhodol, aj keď po dvoch týždňoch som sa chcel zbaliť a vrátiť sa domov, ale teraz už tam budem začínať dvanásty rok. Takže v mojom živote to bolo najlepšie športové rozhodnutie, ktoré som urobil. Nebanujem.
Ihneď ste sa stali kráľom strelcov druhej a vzápätí aj prvej Bundesligy. Čo rozhodlo?
Túžba niečo dokázať. A chcel som sa aj poďakovať ľuďom, že mi dali šancu, že mi verili. Chcel som dokázať, že keď už som sa na cestu dal, neuhnem z nej.
Ste povaha, ktorá sa nerada vzdáva?
Som typ bojovníka. Pravda je taká, že som nikdy nebol geniálny futbalista. To, čo ma zdobilo, boli góly. Nerodili sa ľahko, tvrdo som na ne pracoval a nie sám, aj so spoluhráčmi. Mojím krédom je: Rob čo vieš a to, na čo máš. Bojuj od prvej do 95. minúty. Nechaj na ihrisku všetko, čo v tebe je a na čo máš. Neoklam, váž si, nepodceňuj, maj rešpekt, nemaj strach. To sú zásady, ktorých sa držím aj dnes. Mňa nezmenilo nič, som taký istý, akým som bol a vždy budem. Nezmení ma nič.
Na ktorý gól si najviac spomínate?
Každý jeden gól má nesmiernu hodnotu. Či to bol prvý ligový gól na Slovensku, či v druhej alebo prvej Bundeslige. Pamätný bol aj ten vo finále nemeckého pohára. Norimberg ho nehráva každý rok a my sme vyhrali. Aj to bolo poďakovanie pre našich fanúšikov, ktorí nám veria a držia palce.
Práve gólmi ste sa stali v Norimbergu legendou. V múzeu máte najviac priestoru, sú tam vaše kopačky, dresy, všetky góly.
Ja by som nehovoril o legende. Snažil som sa urobiť dobré meno, a to som aj urobil. Je to vždy dobrý pocit, keď sa človek môže pozrieť do zrkadla a povedať si, že to robil dobre. Že si ma vážia a urobil som dobré meno nielen sebe, ale aj svojej vlasti.
Mali ste na stole ponuku z Bayernu Mníchov. Nakoniec ste sa rozhodli zostať v Norimbergu. Nie je vám to dnes ľúto?
Je nebanujem žiadne rozhodnutie, ktoré som spravil v živote ani vo futbale. Ponúk bolo viac, keď som sa stal kráľom strelcov. Lenže aj keď som povedal, že som po dvoch týždňoch chcel odísť preč, od prvej chvíle ma Norimberg chytil za srdce. Vedel som, že to bude niečo pre mňa a nemám to ani ďaleko domov, do Žiliny. Urobil som dobre, že som tam zostal. Každý hráč má veľa snov. Ja som sníval 10 rokov ten norimbergský. Bayern je Bayern, nebol som tam, dal som im zopár gólov, takže super. Som rád, že som súčasťou Norimbergu.
Aké ďalšie ponuky ste mali na stole?
Boli to Bayern, Schalke, Dortmund a z Anglicka Tottenham a Newcastle. Mal som vždy veľký rešpekt pred anglickým futbalom. Bol veľmi tvrdý, veľa súbojov. Ja nie som až taký tvrdý a dôrazný typ. Anglická liga by mi asi nesedela.
Potom prišli nešťastné zranenia. Nebyť toho, mohli ste dokázať vo futbale viac. Tiež to tak vnímate?
Všetko je v živote presne tak, ako má byť. Ja to tak tvrdím. Veľmi dobre vieme, že k športu patria aj zranenia. Stalo sa mi to vtedy, keď som bol kráľom strelcov, v septembri jedna zlomenina, v januári druhá zlomenina. Nebolo to nič komplikované, len to dlho trvalo. Bol som mimo 20 mesiacov, bol som niekoľkokrát operovaný. Najhoršie je na tom ten čas. Vrátil som sa skoro po dvoch rokoch, dnes je všetko OK.
Najviac asi vtedy trpí psychika?
Vtedy človek príde na to, že je sám. Sú pri tebe len najbližší, rodina. To, čo bolo dobré a pekné, to za pár mesiacov vyprchne. Ste akoby v ofsajde. Človek sa naučí veľa aj v tejto negatívnej fáze. Všetko je ale tak, ako má byť. Naučil som sa trpezlivosti, aj som si viac užil rodinu.
Únia ligových klubov vás vyhlásila za hráča uplynulého dvadsaťročia.
Volali mi, či budem 4. júla na Slovensku. Zreje to budú vyhlasovať. Je to príjemné.
Koho by ste zvolili za hráča dvadsaťročia vy?
To je dobrá otázka. Ťažká odpoveď. Vieme, že tu boli, sú, aj budú veľmi dobrí hráči. Dušan Tittel, Miro Karhan, Marek Špilár, Peter Dubovský, Peter Dzúrik. Žilinčania Peter Hluško, Vilo Kopecký, Maťo Mikula, Miro Barčík, Ďuricovci, Pišta Leitner, Braňo Rzeszoto, Braňo Labant a mnohí ďalší. Keby som mohol, každého jedného odmením prvým miestom.
Ako sa darí rodinke v Norimbergu?
My sme spokojní. Žije sa nám tam dobre, darí sa nám. Mám dvoch chlapcov, deväťročného Jakuba, sedemročného Sebastiána a sedemmesačnú Sáru. Všetci sa tam narodili. Sme spokojní so životným štýlom. Pánboh zaplať za to, ako to tam je.
Veľa ste dokázali. Čo by ste poradili mladým chlapcom, ktorí by sa chceli presadiť tak ako vy?
Musia mať veľmi veľa trpezlivosti. Vidím to na talentovaných chlapcoch, ktorí odohrali 10 zápasov a každý z nich už sa vidí v zahraničí. Keď dnes čítame správy, Facebook, mládež je pobláznená. Každý si myslí, že keď bude dobrý futbalista, za dva týždne je milionár. Sú to peniaze, ktoré lepia mladým oči. Bez nich je ťažko, je to tak, ale každý si nemôže myslieť, že musí hneď opustiť Slovensko. Trpezlivosť ruže prináša.
Veľa ľudí o vás hovorí, že ste futbal nikdy neoklamali.
Čo by som neoklamal. Nie je takého športovca, ktorý by sem-tam nemal ťažšie obdobie. Ale ja hovorím, že treba dať futbalu vždy to, čo potrebuje. Keď cítiš, že potrebuje viac, ako si tréner myslí, musíš robiť ešte navyše. Aj ja som mal chvíľky, keď som sa snažil robiť menej, ale takých bolo málo.
Ide leto, ako ho strávite?
Ja mám dovolenku len tento jeden týždeň a trávim ju doma v Žiline. Už od 22. júla začíname trénovať. Takže iná dovolenka neprichádza do úvahy. Rodinka možno ešte v auguste príde na Slovensko. Najbližšia dovolenka bude až na Vianoce.
Viete, čo vás v novej úlohe čaká?
Čakajú ma nový tréner s asistentom. Ja, tréner brankárov a kondičný tréner zostávame. Teším sa na novú úlohu, ktorá nebude ľahká. Ale čo v živote je ľahké? Treba sa dobre pripraviť.
Vašou úlohou je hlavne príprava útočníkov?
Mám na starosti ofenzívnych hráčov. Každý z nich chce hrať. Treba s nimi komunikovať. Je to zaujímavá robota.
Máte vyhliadnuté talenty, ktoré by vás mohli posilniť?
Veľmi sa mi pozdával Patrik Hrošovský, ktorý je hráčom Plzne. To je typ hráča, ktorého by som rád zobral do Norimbergu. O posilách sa bavíme, ale rozhodnú sa hlavný tréner so športovým riaditeľom.
V Norimbergu vám zorganizovali rozlúčkový zápas proti Dortmundu. Aký to bol pocit?
Sú to veľké emócie. Ale aj zodpovednosť za organizáciu. Pozývať hostí, aby som na niekoho nezabudol. Osemdesiat percent trénerov, keď som začínal, hovorilo, že ani neviem, ako rýchlo uplynie čas. Treba ho využiť. Spomenul som si na to, keď som nastupoval na ten zápas. Ja som človek veľmi citlivý. Keď idem preč od rodičov, súrodencov, poplačem si. Tak to bolo, aj keď som nastupoval na ten zápas. Ale koľkým hráčom Norimberg pripravil rozlúčkový zápas? Veľmi veľa ich nebolo.
Vrátite sa s rodinkou niekedy na Slovensko?
Nikdy nehovor nikdy. Slovensko je naša vlasť. Človek má nutkanie zbaliť sa a ísť domov. Ale keď sme dva dni doma, už nás to zas ťahá späť do Nemecka.
Keď sa dnes opýtam najstaršieho syna, či sa presťahujeme na Slovensko, tak povie, že nie. Že ideme pozrieť dedka a babku, ale vrátime sa do Nemecka. Lebo tam vyrastá od narodenia, má tam kamarátov. Vieme, že deti povedia pravdu. Sú malí a takto to vnímajú. Uvidíme, čo bude v budúcnosti. Nechajme sa prekvapiť.
Pozdraviť prišli aj dorastenci Kysuckého Lieskovca.
Michal Filek
Snímky Anna Metlická
