Táto stránka využíva cookies. Používaním tejto stránky súhlasíte s používaním cookies. ×

Žilinský Večerník

2. jún 2020 | Xénia
| 8°C

Šport

Miroslav Nemec spomína na africké dobrodružstvo: život bez vody či elektriny ho spravil lepším človekom

Žilinský futbalový fanúšik si jeho meno obľúbil. Niekdajší útočník Miroslav Nemec (48) ukončil aktívnu kariéru v roku 2006 a postupne sa vrhol na trénerské remeslo. To ho zavialo vyskúšať si na vlastnej koži africké dobrodružstvo v podobe angažmánu v Zimbabwe. Aktuálne kormidelník fortunaligovej Nitry vyrozprával v našom rozhovore nielen svoj futbalový príbeh na čiernom kontinente.

15.05.2020 | 10:07

Čo vás zavialo ísť okúsiť trénerský chlebík do Afriky?

Ešte počas pôsobenia vo Frýdku-Místku nás pozval manažér žijúci v Rakúsku Didier Kanku na stáž do Zimbabwe. Dva týždne som tam strávil s mojím asistentom a po ukončení kontraktu v Česku v lete 2017 som sa ľudovo povedané zobral a išiel. Samozrejme, tie prvotné kontakty prebiehali cez telefón a cítil som, že o moje služby je od majiteľa tamojšieho klubu veľký záujem.

Nemali ste predsa len žiadne obavy?

V tej dobe som si prechádzal určitým životným obdobím a vyhodnotil som situáciu tak, že by to bolo asi najideálnejšie riešenie. Určite to nebol krok dozadu, lebo vidieť dva a pol roka Afriku naživo je niečo veľmi vzrušujúce.

Ako sa vám darilo za dva a pol roka v Zimbabwe?

Bol som hlavným trénerom druholigového klubu Telen Vision, ktorého majiteľ vlastní zlatú baňu. V prvej sezóne sme skončili na 4. mieste zo 16 tímov, ďalšiu sezónu sme mali ambíciu postúpiť do tamojšej Premier League. V minulej sezóne sme skončili na 2. mieste len bod za prvým postupujúcim celkom, no rok a pol som vytvoril určitý chod akadémie. Vytvorili sme kompletné mládežnícke tímy, dokonca naše béčko za dva roky postúpilo až do druhej ligy, kde sme mali dve mužstvá.

Aký sa tam hrá futbal oproti európskym súťažiam či napríklad našej Fortuna lige?

To sa nedá vôbec porovnávať. Podmienky sú diametrálne odlišné, prišiel som na prvý tréning a mali sme tri lopty. Keď som odchádzal, tak každá kategória už mala vybudované určité futbalové zázemie. O kvalite v porovnaní s Európou je fakt ťažko hovoriť.

Váš káder sa skladal výlučne z domácich hráčov?

Mal som legionárov z Nigérie, ktorí priniesli do tímu kvalitu. Na naše zápasy chodilo asi 500 divákov, v našom meste bolo osem tímov v I. lige a štyri v II. lige. Hralo sa od piatka do nedele a sám som videl aj šesť zápasov za víkend.


 

Bola to spočiatku poriadna divočina zvyknúť si viesť africký tím?

Divočina je slabé slovo, pamätám si na prvé tréningy, keď som videl deti bez kopačiek a dokonca aj niektorých dospelých. Postupne si človek zvykne na určitý režim, deň som začínal učením angličtiny, potom som išiel na tréning, popoludní sa venoval práci v akadémii a večer okolo 20. h ľahol do postele. Ak ešte bola elektrina, tak som si niečo pozrel na tablete, inak nastala tma a čakal som dobrý spánok. Boli to aj pre mňa na začiatku nepredstaviteľné veci, no zvykol som si. Posledný polrok nebol jednoduchý, kopili sa problémy s vodou i elektrinou. Je ťažké prísť na byt s vedomím, že dva dni nebudete mať vodu či prúd.

Finančne ste boli spokojný? Nebol v tomto smere žiadny problém?

Fakt žiadny, dostával som aj určité bonusy a klub mi vyšiel vždy v ústrety. Napríklad keď mi zomrel otec, v priebehu dvoch hodín mi vybavili letenky a na druhý deň som letel domov. Ja som tam prioritne nešiel pre peniaze, nejako sa mi podarilo preklenúť ťažké životné obdobie, no nemôžem hovoriť, že som podpísal lukratívnu zmluvu. Zoberte si hráčov, v rámci Zimbabwe sú ich platy úžasné, ale v našom ponímaní smiešne. Dostali na rok tisíc eur a prémie za víťazný zápas mali na hlavu sto eur. Zo sto eur tam dokázali v pohode vyžiť celý mesiac. Ja som bol na ich úroveň nadštandardne zaplatený, mal som auto, byt, ochranku. Celkovo bol náš tím z hľadiska platov na tom najlepšie z II. ligy.


 

Spomínate ochranku. Koľkokrát ste sa stali terčom krádeže?

Prvý polrok som býval sám, tak ma aj párkrát vykradli. Potom ma prezident presunul do časti, kde bola nonstop ochranka. Raz som šiel po ulici, okoloidúci chlapci mi vytrhli z rúk telefón a zrazu som len videl utekať troch chlapcov. Čo sa týka bezpečnosti, tak Zimbabwe bolo super. Absolvovali sme raz sústredenie v Južnej Afrike, a to už je kriminalita na vysokej úrovni.

Pôsobíte pokojným dojmom, bola teda pre vás Afrika vysokou školou života?

V podstate celý svet rieši koronavírus, čo je nič oproti problémom v Afrike. Vidíte naživo biedu, ľudia nemajú jedlo, oblečenie a žijú v neľudských podmienkach. Bol som aj viackrát pozvaný k mojim hráčom domov a vidieť to všetko naživo je veľká vec. Afričania vám dokážu dať všetko, sú veľmi vrúcni, no ich chudoba je extrémna. Zoberte si Zimbabwe, tam je 90 % nezamestnanosť. Je to bývalá anglická kolónia, určite mali všetci o krajine inú predstavu, nie je to nič jednoduché a predstaviteľné našimi očami. Áno, je pravda, že teraz sa aj vďaka Afrike pozerám na svet inými očami.


 

Pomýšľate občas aj nad opätovným návratom?

Mám tam stále dvere otvorené, v podstate nie je týždeň, aby som nedostal správu sa ihneď vrátiť. Avšak mám úžasnú rodinu, malého syna, to sú moje priority. Samozrejme, obrovská rodina mi ostala aj tam, na akadémii sme mali na začiatku 20 ľudí, na konci 50 detí v každej kategórii. To vás nikdy nenechá chladným, detská radosť je vždy na nezaplatenie.

Prelaďme spomienkami na vašu aktívnu kariéru. Aj vy ste si pozreli reláciu Tango na obrazovkách RTVS, kde vás vidieť ako strieľate góly za Prešov, Košice aj Žilinu?

Bolo to príjemné, lebo veľa ľudí si spomenulo na tieto časy a prišlo mi množstvo správ, keď som v Tangu dával rozhovor ako mladík v drese Prešova. Dokonca moja žena ma nespoznala, našťastie, syn áno. Potom ten pamätný gól pri spečatení prvého titulu Žiliny, to sú skvelé pocity.

Aktuálne pôsobíte vo fortunaligovej Nitre, ako sa zrodila táto spolupráca?

Najvyššiu trénerskú licenciu som ukončil na Ukrajine a ľudia odtiaľ ma oslovili počas minuloročnej Veľkej noci, chceli investovať do niektorého slovenského klubu. Potom aj po konzultácii s rodinou som ostal na Slovensku, pričom každý deň pendlujem zo Žiliny do Nitry. Pre mňa je ísť autom 200 kilometrov pohoda, mám čas na seba a nerobí mi to problém. Opakujem, u mňa je rodina prioritou.

V klube pôsobíte ako asistent trénera, stanovili ste si nejaké ciele s tímom aj po vypuknutí koronakrízy?

Momentálne som už hlavný tréner Nitry, našou prioritou je pripraviť hráčov na boj o záchranu vo Fortuna lige. Ukrajinskí majitelia majú s klubom smelé plány, chcú ho dostať medzi najlepšie tímy na Slovensku. Chcem veriť, že sa v našej lige zachová status profesionálnych futbalistov a majitelia klubov nájdu peniaze pre futbal. Verím, že všetko sa vráti do starých koľají.


 

Ak nerátame pôsobenie na lavičke Žiliny, bude to váš prvý angažmán v role hlavného kouča. Akým typom trénera chcete byť?

Podriadiť všetko víťazstvu. Všetko závisí od výsledkov, to si nebudeme klamať. Je pritom jedno, či to bolo 4:3 alebo 1:0, vyhrať je dôležité pre každého jedného trénera. Naučila ma to aj Afrika, lebo chcel som hrať atraktívny futbal a aj tam ma to dobehlo. Celý rok sme viedli súťaž, päť kôl pred koncom sme prehrali kľúčový zápas 1:0 a nepostúpili do I. ligy.

Smelo vás môžeme označiť za Žilinčana, žijete tu v okolí už vyše 15 rokov. Ako vnímate aktuálnu situáciu ohľadom žilinského športu?

Mrzí ma to. Spomínam si na náš titul v roku 2001, v tej sezóne sme chodili na basketbal, bol tu dobrý box, hokej a všetci športovci sme sa poznali a navzájom si fandili. Tieto aktuálne podmienky sú zlé a celkovo smerovanie žilinského športu nie je dobré.

Máte aj odkaz pre čitateľov Žilinského večerníka?

Nikdy si nič nezáviďme. Vážme si, že žijeme. Ak má každý možnosť, tak nech sa pozrie sám na seba, dopraje tomu druhému a bude mu dopriate. Žilina je krásne mesto, žijú v nej skvelí ľudia, tak ju stavajme na týchto hodnotách prajnosti.

Autor: Juraj Vnuk, redaktor

Foto: archív M.N.

Najnovšie vydanie
Predplatné
zilinskyvecernik_monitor_prod