Táto stránka využíva cookies. Používaním tejto stránky súhlasíte s používaním cookies. ×

Žilinský Večerník

17. november 2018 | Klaudia

Rozhovory

Moderné mamy sa „okrojovali“, aby podporili dobrú vec. Výsledkom je unikátny kalendár

Sú mamami 21. storočia, ale folklór im vôbec nie je cudzí. Trinásť žien z celého Slovenska sa oblieklo do krojov, aby sa podieľali na vzniku jedinečného folklórneho kalendára, ktorý sa zrodil v Ďurčinej. Viac o tom, ako sa to celé zrealizovalo, nám porozprávala autorka kalendára Júlia Marcinová Knapcová, etnologička a veľká obdivovateľka slovenského folklóru z Rajeckých Teplíc.

27.03.2017 | 07:45

Ako vznikla myšlienka vytvoriť tento kalendár?
Ja som mala v hlave myšlienku fol­klórneho kalendára už dávno, ale nechávala som si ju na neurčito do budúcna, keď si na to nájdem čas. Prišiel skôr, ako som očakávala. Nápad sa zrodil vďaka fotografiám v kroji, ktoré sme s kamarátkou mali na sociálnej sieti v Klube železných matiek. Najskôr bol nápad odfoto­grafovať sa len tak v krojoch niekde na lúke, nakoniec bol z toho naozaj kalendár Železná matka 2017, ktorý zastrešil práve Klub železných ma­tiek a mal úspech.

Aká bola jeho hlavná myšlienka?
Ukázať ľuďom, že aj my moderné maminy máme blízko k tradíci­ám a aj keď nie všetky sa venovali folklóru, nie je nám cudzí. Vzda­li sme tak hold matkám, ktoré žili pár generácií pred nami a ktoré svoj odev, ktorý nazývame kroj, samy vy­tvorili. Tiež sme sa chceli prihovo­riť aj moderným ženám – matkám a ukázať im, že medzi matkou v mi­nulosti a tou dnes nie je rozdiel.

Aká je koncepcia kalendára?
V kalendári sa nachádza 13 krojov z rôznych regiónov Slovenska – je v ňom zastúpené Podpoľanie, Šariš, horné Považie, Tekov, Hont, Hore­hronie, Liptov, stredné Považie, Spiš, Abov aj kopanice na Myjave. Dôleži­té bolo predstaviť kroj vydatej ženy – matky, ktorý sa vždy líšil od die­vockého kroja. Pod každou fotogra­fiou je strofa jednej piesne z danej obce, v ktorej sa spomína slovo mat­ka, mama a práve s touto piesňou je spojená myšlienka každej fotogra­fie. Koncepcia náročná nebola. Je to prvý kalendár, takže sme si zvolili jednoduchú koncepciu – predstaviť čo najviac regiónov a do popredia postaviť matku vo vnímaní tradičnej kultúry, ale v spojení s mamou mo­dernou. Každá máme iné zamest­nanie, iné záľuby a spojila nás láska a úcta k tradíciám.

Výťažok z predaja putoval na dobrú vec. Kam?
Katka Strýčková, jedna z mám, na­vrhla, aby sme sa pokúsili aspoň časť výťažku z predaja použiť na dobrú vec – nakúpiť mobilné po­stele na detské oddelenia v nemoc­niciach. Často tam totiž vybavenie pre situáciu, keď rodičia musia ostať s hospitalizovaným dieťatkom, ne­majú. Všetkým nám to prišlo ako výborný nápad. Momentálne Katka dáva dokopy celý výťažok a rokuje s niektorými nemocnicami, kam po­stele pôjdu.

V kalendári vystupuje trinásť žien z rôznych kútov Slovenska vrátane vás. Odkiaľ sa poznáte?
Možno to je zvláštne, ale spojila nás sociálna sieť, konkrétne Klub želez­ných matiek. Jeho zakladateľkou je spomínaná Katka Strýčková, rodáč­ka zo Žiliny a tiež bývalá folklorist­ka. Klub združuje mamy z celého Slovenska, ale aj Slovenky žijúce v zahraničí. Tu si pomáhame, zdie­ľame svoje radosti aj starosti. Veľmi Katke za tento priestor ďakujeme. Vlastne tam padol celý návrh spraviť kalendár. Zrazu začalo písať mnoho žien, že ak sa raz do toho dáme, že aj ony sa chcú fotografovať. Slovo dalo slovo a pustili sme sa do toho. Zo všetkých tých žien som jednodu­cho vybrala prvých 11, ktoré preja­vili záujem, nerobila som žiadny vý­ber. K tomu, samozrejme, Katka a ja. Jedna tak pricestovala zo Salzburgu, ďalšia z Prahy. My ostatné sme sa zišli z rôznych kútov Slovenska – pôvodom od Šarišského Jastrabia až po Bratislavu.

Trinásť žien – trinásť rôznych krojov. Aký kroj prezentujete vy?
Ja som si splnila jeden z mojich sto krojových snov a mala som obleče­ný kroj z Detvy. Požičala mi ho ka­marátka Aďka Šuleková z Hriňovej. Cítila som sa v ňom úplne inak ako v ostatných, ktoré som mala tú česť mať doteraz oblečené. Katka mala kroj z Polomky. Ako jediný bol úplne nový, ušitý priamo pre ňu v Polom­ke. Mária ako hrdá Rusnáčka mala kroj z Jakubian požičaný z FS Vrcho­vina. Kaja mala terchovský kroj od zberateľa a výrobcu krojov Martina Šimku, Andrea z obce Dohňany, kde má svoje korene. Danke zapožičala kroj z Hronských Kľačian kamarát­ka, ktorá ho zdedila po starej mame, Veronika mala kroj z Dobrej Nivy od reštaurátorky krojov Zuzany Tajek Piešovej. Gabikin manžel pochá­dza z Važca, preto mala kroj odtiaľ, vytiahnutý rovno zo starej truhli­ce. Anite zapožičal kroj z Dubnice nad Váhom zberateľ krojov Richard Benech. Adrianini rodičia pochá­dzajú z Čičmian, preto bol jej výber kroja úplne jasný. Martine kamarát­ka zapožičala kroj z goralskej obce Ždiar, Marte zas Folklórna skupina Blancar požičala kroj z Myslavy. Ma­rianna mala oblečený kroj z Myjavy od Anny Šenkárovej Šolcovej.

Je o vás známe, že kroje sú vaša slabosť.
Pre mňa je to jednoducho fenomén. Až na univerzite som si vybrala svo­je smerovanie a začala sa krojom ve­novať aj po odbornej stránke. Fasci­nuje ma, čo všetko na takom malom Slovensku dokázalo vzniknúť. Kto vie kroje „čítať“, dozvie sa o našich predkoch mnoho. Dozvie sa o ich strachu z urieknutia, o ochrannej funkcii kroja, o tom, či bol jeho zho­toviteľ alebo nositeľ bohatý alebo chudobný, akého bol vierovyznania, dokonca sa dá aspoň približne ur­čiť, v ktorej dobe bol vytvorený. Je v ňom skrytá neuveriteľná zručnosť, presnosť, je v ňom celá matemati­ka, chémia, psychológia, sociológia. Vyvoláva u mňa absolútnu pokoru, úctu a radosť, že jeho nosenie kon­tinuálne pretrváva dodnes, či už priamo v niektorých obciach alebo prostredníctvom živého folklorizmu. Verím, že si toto materiálne dedič­stvo našich predkov budeme chrániť ďalšie dlhé desaťročia.

Kde sa fotografovalo?
Fotografovanie sa konalo v obci Ďur­činá v drevenici manželov Stankov­cov, ktorí nám ju na tento účel celú zapožičali. Fotografoval profesionál­ny fotograf Peter Fehér z Banskej Bystrice a asistoval mu Róbert Boše­ľa. Mali sme na to takmer celý jeden deň, jednu krásnu slnečnú septem­brovú nedeľu. Najsilnejších momen­tov bolo viac. Z trinástich žien sme sa totiž všetky nepoznali osobne, mnohé sme sa prvýkrát stretli až na mieste. Šesť z nás bolo bývalých čle­niek žilinského FS Rozsutec, ostatné neboli folkloristky a okrem Adriany nikdy v živote na sebe kroj nema­li. Tri mesiace pred fotografovaním sme sa spoznávali len prostredníc­tvom hromadnej komunikácie na FB, infikovala som ich folklórom, tradíciami a všetkým, čo som vedela. Zrazu stáli predo mnou ženy, ktoré sa so zatajeným dychom oblieka­li do kroja, obdivovali každý jeden detail a možno si to v tej chvíli neu­vedomovali, ale boli z nich iné ženy. S krojom, do ktorého ich správne ob­liekal Martin Šimko, sa zrazu niesli hrdo, s vypnutou hruďou, v očiach mali neskutočnú radosť a aj po foto­grafovaní v ňom ostali.

Aj keď sú všetky kroje zo Sloven­ska, predsa je každý iný. Ktorý kroj vás osobne zaujal?
Každý kroj je unikát. Kto sa krojom venuje, vie ich presne zaradiť. Ak nie presne na dedinu, určite aspoň regionálne. U nás platí: čo za vŕšok prejdeš, iný kroj tam nájdeš. Dajú sa rozoznať podľa výšiviek, materiálov, čepcov a celkovej výstavby kroja. Je to celá veda a Slovensko je v tomto jednoducho dokonalé. Všetky kroje, v ktorých sme sa fotografovali, som poznala, takže neboli pre mňa no­vinkou, ale prvýkrát som mala v ru­kách kroj z Myslavy, Važca a Jaku­bian, takže tie som si obzerala do detailov a kochala sa v ich úžasných odlišnostiach a detailoch.

Vráťme sa späť ku kalendáru. Prvé vydanie sa vraj rozpredalo veľmi rýchlo.
Áno, prvých 600 kusov sa vypreda­lo asi za týždeň. Dotlač 400 kusov sa robila v podstate hneď. Len z tech­nických dôvodov trvala asi tri týždne. Zhruba toľko trvalo, kým sa kalendár beznádejne vypredal. Ďalšiu dotlač sme sa už rozhodli nerobiť, ale sme veľmi vďačné všetkým za ich podporu.

Aké boli reakcie ľudí?
Nad naše očakávanie, výborné! Priš­lo mnoho ďakovných správ a mailov, písali aj ľudia zo zahraničia, ktorí si ho objednali a doniesli sme k nim tak kúsok slovenského domova. Ľuďom sa páčilo spojenie každého kroja s piesňou z danej obce. Dojali ich úvodné aj záverečné slová, ktoré sme spolu s Katkou napísali. Mnohí si ho kúpili možno práve preto, že výťažok z predaja kalendárov šiel na kúpu postelí do nemocníc a chce­li tak podporiť túto myšlienku. Boli však aj ľudia, ktorí si ho nekúpili a dali nám vedieť aj dôvod: kalen­dár mal „len“ dátumy a nie mená a bol závesný vo veľkom formáte, čo nevyhovovalo tým, čo chceli malý stolový kalendár. Nuž všetkým sa vyhovieť nedá, ale drvivá väčšina všetkých reakcií nás zahriala pri srdci a presvedčila nás o tom, že to všetko malo zmysel.

Plánujete podobný kalendár vy­tvoriť aj na rok 2018?
Áno, plánujeme a už s Katkou pra­cujeme na jeho koncepcii a realizá­cii. Neprezradím ešte podrobnosti, určite sa však bude na čo tešiť – na ďalších 13 krojov, ale aj odlišnú kon­cepciu. Jeho myšlienka však bude rovnaká. Podstatné je, že reprezen­tujeme ženy – matky, ktoré sa rea­lizujú aj inak ako len materstvom a ktoré majú svoj život a naplnenie aj v profesionálnych sférach. Teší nás, že sme našli pozitívnu odo­zvu aj u renomovaných firemných partnerov, s ktorými momentálne Katka komunikuje. Ich podpora náš­ho kalendára a celého Klubu želez­ných matiek je pre nás nesmierne dôležitá.

Autor: Michala Stehlíková

Foto: Adriana Demjanovičová, Peter Fehér

Horúce kreslo
DNES ZAJTRA PONDELOK
3 °C
-1 °C
-3 °C
zilinskyvecernik_monitor_prod