Žilinský Večerník

Odkedy ste začali brať vo­lejbal vážnejšie?
Keď som mala asi 8 rokov, ta­kže už je to deviaty rok. Pred­tým sme sa s otcom odma­lička hrali volejbal na dvore, učil nás základy, prsty, bager. Videl, že nás to baví, tak zalo­žil nielen pre nás dievčenský tím KUVIK Žilina a začali sme trénovať a hrať už vážnejšie.

Vždy vás to ťahalo pod sieť?
Mám na tento post ideálnu výšku. Bavili by ma možno aj iné volejbalové posty, ale naj­viac sa vidím na nahrávke.

Váš pôvodný klub zanikol, ale vy ste prešli do Volley­ball Academy Žilina. Ako to pokračovalo?
Mala som vtedy asi trinásť, so sestrou sme začali hrá­vať aj vyššie ženské kategó­rie a súťaže v nich. Mali sme však pocit, že sa môžeme po­súvať na ešte vyššiu úroveň, tak sme spravili rázny krok a prestúpili sme do Bratisla­vy, kde sme aj začali študo­vať na gymnáziách. Ja som na anglickom bilingválnom na Bilíkovej, ktorá je športo­vou školou so zameraním na volejbal a navyše pôsobí jej tím v ženskej extralige. Išlo pre mňa o ideálne spojenie štúdia a možnosti posúvať sa v kariére ďalej.

V mladom veku prestúpiť do veľkého mesta a ešte aj do kvalitnejšieho klu­bu musí byť náročné. V koľkých kategóriách ste pôsobili?
Hrala som súčasne za kadetky a juniorky od minulej sezó­ny aj za ženy v extraligovom Pezinku, ktorý je prakticky zložený z dievčat z Bilíkovej. V prvej sezóne som praktic­ky sedela iba na striedačke ako druhá nahrávačka. Nasá­vala som atmosféru, naberala skúsenosti a občas som do­stala šancu aj na palubovke. V uplynulej sezóne som už hrala v základnej šestke.

Nie je na vás príliš veľká porcia hrať v šestnástich v základe extraligového tímu?
Na začiatku to bolo veľmi ná­ročné. Tréneri na mňa tlačili, chceli odo mňa niečo, čo som dovtedy ešte nerobila, ale tlak som zvládla a posunulo ma to ďalej. Postupne som si na súťaž a hru v nej zvykla.

Pamätáte si ešte na svoj prvý zápas v základnej zo­stave v extralige?
Áno. Trenéri Jaroslav Hančák a Eva Koseková ma vytiahli a postavili do základu proti Novému Mestu nad Váhom. Hralo sa päť setov a prehrali sme 2:3. V tajbrejku som uro­bila aj ja niekoľko chýb, naj­mä z neskúsenosti, čo ma aj dosť mrzelo. Bolesť z prehry však ustúpila a neskôr to už bolo len lepšie.

Fakt, že hráte pravidelne najvyššiu ženskú súťaž na Slovensku vám výrazne po­mohol aj smerom do repre­zentácie Slovenska. Odke­dy reprezentujete?
Hrám v reprezentácii, odke­dy som mohla hrať za kadet­ky. Postupne som prešla tou­to kategóriou, teraz pôsobím v juniorskej repre a bola som už v príprave aj seniorskej reprezentácie.

V juniorskej reprezentá­cii sa vám podaril v tomto kvalifikačnom cykle pekný úspech, postup na európ­sky šampionát. Priblížte, ako sa vám to s dievčatami podarilo.
Kvalifikácia na ME pozostá­vala z dvoch turnajov. Prvý sa hral v Humennom, kde sme mali za súperky Turky­ne, Chorvátky a Španielky. Prvý tím postupoval priamo na šampionát, druhý do do­datočnej kvalifikácie. My sme skončili druhé za Turkyňami, s ktorými sme prehrali 0:3. V ďalšej kvalifikácii nás čaka­li Grékyne, Holanďanky a Slo­vinky. Rankingovo sme na tom neboli dobre, favoritka­mi na dve postupové priečky boli Holanďanky a Slovinky a Grékyne hrali doma, tak­že sme nevedeli, čo od nich čakať. S domácimi sme hra­li hneď prvý zápas a v búr­livom prostredí v zaplnenej neveľkej hale na ostrove Sa­mos sme ich porazili hladko 3:0. Pomohlo nám, že sme sa ich nezľakli a „vyleteli“ na ne od úvodu. V ďalšom zápase s Holandskom sme šli tiež do hry bez rešpektu s tým, že sa pokúsime niečo uhrať. Neja­ko sa nám nakoniec podarilo zvíťaziť 3:2. Po dvoch výhrach sme boli zrazu na postupovej priečke, ale ešte sme nemali nič isté. Situácia v tabuľke sa vyvinula tak, že sme potre­bovali uhrať minimálne dva sety, aby sme postúpili. Slo­vinky boli pod väčším tlakom, museli vyhrať. Nabudené vý­hrou nad Holandskom sme Slovinky, s ktorými sme pred­tým dvakrát prehrali, porazili 3:0 a postúpili na šampionát z prvej priečky, Holandsko z druhej.

Dá sa povedať, že ste samy seba prekvapili týmto výsledkom?
Áno, pretože sme nevedeli, čo máme od seba čakať. Ho­landsko a Grécko sme nepo­znali, prehľad sme mali len o Slovinsku. Chceli sme na­priek tom postúpiť, aj keď nás veľmi nik nefavorizoval. Uká­zalo sa však, že sme dobrý kolektív, pomohli sme si na palubovke a aj mimo nej sme dobrá partia, čo dotvára mo­zaiku úspechu.

Na septembrovom šampi­onáte v Albánsku budete v pozícii najslabšieho tímu, takže ideálna šanca pre­kvapiť opäť, nie?
Na Európe bude dvanásť tí­mov rozdelených do dvoch skupín. V našej budú Rusky, Turkyne, Srbky, Francúzky a Nemky, teda všetko oveľa silnejšie krajiny od nás. Ne­budeme mať však nad sebou tlak, pôjdeme sa pobiť o čo najlepší výsledok.

Stíhate popritom všetkom aj študovať? Ako sa to dá?
Zvládam to, aj keď je to veľ­mi náročné. Mám individu­álny študijný plán, ukončila som druhý ročník. Našťastie je prezident nášho klubu pán Dančík, zároveň aj riaditeľom školy takže nás uvolňuje na reprezentačné zrazy a my sa snažíme to potom dohnať.

Tento rok ste opustili ka­detskú reprezentáciu, tak-že toho času mohlo byť nazvyš. Lenže ste sa ocit­li už aj medzi seniorkami. Ako k tomu došlo?
Hneď po juniorskej kvalifiká­cii som sa týždeň pripravo­vala so ženami v Liptovskom Jáne. Následne sme šli na prí­pravné zápasy do Mariboru. Bolo to pre mňa niečo nové, ďalšia dobrá skúsenosť, aj keď bola náročnosť opäť vyš­šia. Spočiatku to bol pre mňa šok, nemala som skúsenos­ti, všetko bolo nové. Talian­sky tréner Slovenska, Marco Fenoglio, bol iný ako tí slo­venskí doteraz. Nič mi ne­uľahčoval, bol na mňa prísny, dokonca ešte viac ako na os­tatné. Zaťala som však zuby, pretože príležitosť, akú som dostala, sa neodmieta a vy­držala som. Vážila som si, že môžem byť medzi sloven­skou elitou. Teraz však nastal problém, pretože ma pozva­li aj do ženskej, aj do junior­skej repre. Hádam sa tréneri o mňa nebudú biť (smiech). Radšej by som ešte dokonči­la začatú prácu pri juniorskej repre a užila si s babami šam­pionát v Albánsku.

Majú reprezentácie junio­riek aj senioriek nejaký spoločný herný systém, ktorý vám uľahčuje v mla­dom veku aspoň čiastoč­ne ten prechod do vyššej úrovne?
V podstate áno, len v ženskej repre je všetko na rýchlejšej a vyššej úrovni. Vyžaduje sa tam viac komunikácie, samo­statnosti, rýchlosti.

Okrem klasického šestko­vého volejbalu ste úspeš­ná aj v plážovom volejba­le. Koľko času ste naň mali tento rok?
Zatiaľ veľa nie. Bola som na piesku asi trikrát, zahra­la som si Plážovú ligu v Ži­line a jeden turnaj v Koši­ciach. Tento týždeň však hráme s mojou partnerkou Denisou Martákovou v Ska­lici Majstrovstvá Slovenska do 22 rokov. Denisa je v slo­venskej beachvolejbalovej reprezentácii, hrá za Nové Mesto nad Váhom a je o rok staršia. Dokopy nás dala pred tromi rokmi reprezentačná trénerka beachvolejbalovej repre Michaela Cibuľová, ktorá v nás videla potenci­ál. Obe sme síce nahrávačky, ale Denisa hrá v našej dvoji­ci na smeči. Nebýva to zvy­kom, že sú dve rovnako vyso­ké hráčky vo dvojici, ale my si vyhovujeme a dopĺňame sa. Navyše si rozumieme aj ľud­sky, takže aj v tomto je to bez problémov.

Chcete ísť spolu aj na eu­rópsky šampionát?
Rady by sme. Európsky šam­pionát bude na konci júla v Rakúsku, ale budem vte­dy na sústredení, takže to asi nepôjde. Mrzí ma to, pretože hrám na piesku veľmi rada, vždy ma táto forma volejba­lu bavila, aj ma bude baviť, aj keď majú s tým moji tréneri problém. Nepáči sa im, že nie som potom úplne koncentrovaná na svoj šestkový tím. Minulý rok sme, počas prípra­vy extraligového tímu, absol­vovali ME do 18 rokov. Nebola som síce v príprave niekoľ­ko dní, ale neulievala som sa, naberala som medzinárodné skúsenosti. Navyše som bola kondične pripravená už skôr a baby v tíme sa v tom čase len rozbiehali. Nechcela som odmietnuť v pätnástich šancu byť na šampionáte a postavila som si hlavu.

Aké sú vaše ciele do ďalších rokov? Máte nejakú vysní­vanú volejbalovú krajinu, v ktorej by ste sa chceli vo­lejbalu venovať?
V prvom rade chcem doštu­dovať strednú školu na Slo­vensku a spraviť si tu ma­turitu. Čakajú ma ešte tri ročníky, čiže dovtedy osta­nem asi hrať na Slovensku. Agenti mi však už vypisujú teraz, aby som prišla hrať na takú a onakú univerzitu. Láka ma zahraničie, ak by sa dalo ísť a skombinovať volejbal so stredoškolským štúdiom, šla by som do toho. Láka ma Ta­liansko a tamojšia súťaž, kto­rá je mojím snom. Nikam sa však neženiem, prvoradá je škola a volejbal chcem hrať popri nej. Ostatné sa uvidí, najmä nech som zdravá.