Táto stránka využíva cookies. Používaním tejto stránky súhlasíte s používaním cookies. ×

Žilinský Večerník

2. február 2023 | Erika, Erik
| -2°C

Rozhovory

Naši predkovia žili v úzkom spojení so zemou, prírodou a jej cyklami 

Bylinkárka, cestovateľka, matka, ale aj zakladateľka občianskeho združenia. Aktivít, ktorým sa Petra Sara Pavitra Pavlacová (42) venuje, je neúrekom. V rozhovore pre Žilinský večerník prezradila, že rituály v prírodnom prostredí sú našej spoločnosti blízke a návrat k nim nám môže pomôcť v rôznych životných situáciách.

08.10.2022 | 11:35

Založili ste občianske združenie ČaroZem povedzte niečo viac.

Áno, združenie vzniklo pred 6 rokmi ako výsledok mojej dlhodobej osobnej túžby prinášať ľuďom poznanie o našom  neoddeliteľnom prepojení so zemou a jej živlami, o potrebe návratu k prapôvodným tradíciám, o potrebe vnímavosti a citlivosti k svojim telám. Väčšina z nás žije oddelená od prírody a jej prirodzených javov, ktoré na nás bezprostredne pôsobia, nemáme kontakt s našimi koreňmi, dokonca o nich ani netušíme, neuvedomujeme si svoje telo a jeho pocity, žijeme odpojení od seba i od prirodzeného prostredia a to mnohým z nás spôsobuje zdravotné i psychické problémy. Nežijeme v súlade so sebou a s prírodou. Keby sme žili v súlade, nemohli by sme ani škodiť Zemi. To všetko boli motívy pre založenie ČaroZeme. Jej najvyšším zámerom je tvoriť  čarovné miesto Zemi – a to kdekoľvek a kedykoľvek prostredníctvom rôznych akcií, seminárov, stretnutí, zakladaní záhrad a podobne. Krátko po založení združenia som sa stala matkou dvoch detí a tak sa aktivita spomalila na minimum. Napriek tomu sme však neustále tvorili a organizovali malé akcie pre verejnosť. Dostali sme k užívaniu pozemok pod lesom v Kotrčinej Lúčke, obďaleč ktorého s rodinou žijeme.




Hovoríte o návrate k tradíciám, k pôde, k miestu, kde žijete.  Čo pre vás tradície znamenajú?

Tradície sú pre mňa kľúčom k pochopeniu vlastnej minulosti, kľúčom ku kolektívnemu nevedomiu, k porozumeniu našich génom a ich vplyvu na život. Naši predkovia žili v úzkom spojení so zemou, s prírodou a s jej prirodzenými cyklami. Boli bytostne prepojení s pôdou i miestom, kde žili. Mali v hlbokej úcte to, čo ich obklopovalo a s vďakou a citlivosťou pristupovali k darom, ktoré im krajina prinášala. Technokratická spoločnosť spôsobila, že sme prestali vnímať naše prirodzené prostredie a seba v ňom ako prirodzenú súčasť  kolobehu života na zemi. Neoddeliteľnou súčasťou ich života boli i rituály, ktoré ako milniky na ceste rozdeľovali kolo roka i tok života na rôzne etapy. 


 

Kedy sa tento pocit, že návrat k tradíciám je dôležitý, u vás prebudil?

Ten pocit vo mne pomaly rástol s tým, ako som dospievala a nadobudol celkom jasné kontúry počas môjho štúdia na vysokej škole. Veľa som vtedy cestovala. Moje cesty, alebo skôr dlhodobejšie pobyty, ma viedli do rôznych kútov sveta, do rozvojových i rôznych exotických krajín. Práve počas svojich ciest som si začala uvedomovať, ako veľmi nás ovplyvňuje miesto, kde žijeme a ako veľmi hlboko v sebe nesieme odkazy našich predkov. Gény – tie nezaprieme. I keď i genetický odkaz minulosti podlieha formovaniu a sila mysle dokáže zvrátiť i túto nemennú. Po skončení vysokej školy som odišla pracovať do rozvojových krajín a na päť rokov som sa stala inštruktorkou rozvoja, facilitátorkou a team leaderkou na rôznych projektoch v Afrike a Karibiku. Počas tých krásnych, ale i veľmi náročných piatich rokov, sa vo mne definitívne ukotvil pocit, že len, ak poznáme svoju minulosť, dokážeme tvoriť s láskou svoju budúcnosť.

Ktoré z našich tradícii sú vám obzvlášť blízke?

Keď hovorím o našich tradíciách, mám na mysli predovšetkým tie prastaré predkresťanské tradície našich predkov. Tie, ktoré sú u nás pôvodné a vychádzajú z kultúry starých Slovanov. Osobne mám vo veľkej úcte tradíciu oslavy/obradu  jarnej a jesennej rovnodennosti a zimného a letného slnovratu. Pravidelne spolu s priateľmi a „kňažkami“ (ženami, ktoré majú špeciálny výcvik na vedenie pôvodných obradov) takéto obrady organizujeme pre širokú verejnosť i pre najbližších. Vždy je to čas na zastavenie, prehodnotenie svojich postojov a zámerov, očistenie sa i vykročenie vpred s novou a jasnou víziou. Mám veľmi rada i prechodové rituály, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou nášho rodinného života. Tie nám pomáhajú pozastaviť sa, keď do života prichádza veľká zmena. Zamyslieť sa, keď vstupujeme do novej etapy. Takými silnými momentami môže byť napr. narodenie dieťaťa, okrúhle výročie, strata milovanej osoby, zmena domova a pod.

Aplikujete ich v svojej domácnosti?

Napríklad ďakovanie za jedlo, ktoré nás vyživuje. Alebo vydymovanie priestoru i ľudí v ňom. Prostredníctvom živlu ohňa (dymu) naši predkovia očisťovali svoje príbytky od negatívnych energií ale i stagnácie a temnoty.




Ste mamou dvoch detí. Vediete ich k tomuto spôsobu života?

Azda najjasnejším vedením je byť príkladom a žiť to, čo hlásam. Deti sa samé pridajú.  Žijeme v podstate v lese, na konci dediny, tam kde už je len prašná cesta. Deti sú väčšiu časť roka vonku. Muž je biológ, ochranca prírody a vášnivý ornitológ. Často nás so sebou berie na svoje pochôdzky hlboko do hôr. Naše dcéry si od útleho detstva uvedomujú dôležitosť prepojenia so všetkým živým okolo nás. Zúčastňujú sa na rituáloch a obradoch, beriem ich často i na svoje semináre a lekcie jogy. 

Ste aj milovníčkou byliniek. V čom všetkom sú vám nápomocné?

S bylinkami pracujem už dlhé roky. Priviedol ma k nim môj starý otec. Učil ma o ich účinkoch, brával ma so sebou na zber. Daroval mi i moje prvé dve knihy o bylinkách. Po jeho smrti som sa postupom času začala viac a viac zahlbovať do tajov bylinkovej ríše. Začala som miešať bylinkové zmesi,  vyrábať tinktúry a mastičky. Keďže okrem vedenia občianskeho združenia ČaroZem som i terapeutka a lektorka, v súčasnosti je to súčasť mojej terapeutickej praxe, pri osobnej individuálnej práci s klientom. U nás doma sú bylinky na piedestáli hlavného liečiva. Používame ich pri prechladnutí, kožných problémoch, bolestiach funkčných orgánov, do kúpeľov, na vydymovanie atď. Je toho naozaj veľa, s čím dokážu bylinkové víly pomôcť!

Venujete sa aj ženám, ich očiste?

Áno, vediem aj rôzne aktivity pre ženy. Jednak sama som žena a preto sa dokážem lepšie naladiť na ženskú energiu. Tá má úplne iný charakter ako energia mužská. I keď oba póly – ženský aj mužský – sú prítomné v každom z nás.  Z dlhodobého hľadiska vývoja našej spoločnosti sme sa my ženy odpojili od svojej citlivosti a hlbokej vnímavosti všetkého, čo je okolo nás. Sú na nás kladené vysoké nároky, sme ženami v domácnosti, matkami, podnikateľkami. Ten tlak – byť vo všetkom dobrá – nás často ubíja a spôsobuje nemalé ujmy na psychickom i fyzickom zdraví. Návrat k prírode, návrat k našej prirodzenej podstate je cestou! Keď dokážeme prepojiť so živlami okolo nás, začneme opäť pociťovať ich odraz v našom vnútri. Začneme sa cítiť, začneme si vážiť seba a dary, ktoré prinášame svetu.




Majú k týmto aktivitám (cvičenie, meditácie, očisty) väčší vzťah práve ženy?

Jednoznačne majú ženy bližšie k aktivitám, ktoré rozširujú vedomie a poznanie samého seba. Vyplýva to z našej prirodzenosti. Duchovný vývoj je neoddeliteľne spojený s vývojom duševným. A duševný vývoj je čiastočne záležitosťou príslušnosti k jednému alebo druhému pohlaviu. Muži a ženy sú odlišní, iné sú naše telá i naše mozgy. Mužská cesta je cestou disciplíny, štruktúry, kráčania po rebríku smerom nahor. Ženská cesta k spiritualite a sebapoznaniu je skôr než záležitosťou kráčania smerom nahor vecou otvorenia sa a objavovania toho vnútorného svetla, ktorý je stále prítomný. Ženská spiritualita je cestou do seba. Keď to svetlo objavíme, jeho žiara sa rozleje všade a na všetkých okolo.

Vykonávate aj rituály. Priblížte nám nejaký.

Jeden rituál, alebo obrad mám obzvlášť rada. Je to rituál „Menorečenia“ alebo privítanie narodeného dieťaťa do života. Je to niečo ako krst v kresťanskej tradícii, ale tento rituál má omnoho hlbšie korene ešte v predkresťanskej tradícii. Keď sa nám narodili naše dcérky, pre obe sme takýto obrad (spolu s Kňažkami, ktoré sú vyškolené na túto prácu) usporiadali. Pozvali sme rodinu a priateľov a v kruhu sme požehnali novorodeniatku, vyslovili sme želania do jeho ďalšieho života, nasadili sme strom na placentu. Ťažko sa približujú detaily z takéhoto obradu. To človek proste musí raz zažiť a precítiť vlastným srdcom. Budem rada, ak sa na nejakom obrade s čitateľmi uvidím.

Máte partnera, našli ste sa v tomto?

Áno, našla (smiech).  Moja cesta bola vždy veľmi kľukatá, žila som v rôznych krajinách sveta, pracovala v rozvojovom sektore a moja pozornosť bola nasmerovaná k práci s ľuďmi. Na vážny vzťah a rodinu nebol čas. Nuž, ale náhody nie sú a ja som sa na jednom výlete po hrebeni Javorníkov stretla so svojim mužom. Kde inde ako v lese? Potom to už všetko išlo veľmi rýchlo. Prišlo prvé dieťa, vzápätí druhé. A ja vnímam, že sa udialo presne to, čo som vo svojom živote práve vtedy potrebovala. Môj muž a deti sú pre mňa veľkými učiteľmi. Ďakujem za nich.

Myslíte si, že sa ľudia prirodzene k tradíciám vracajú?

Áno, už dávnejšie sa začala táto tendencia návratu k tradíciám. Ľudia sú frustrovaní a začínajú vnímať, že nekonečný materiálny rast ich prestáva napĺňať. Hľadajú cestu, ako nájsť pokoj a rovnováhu. Naši predkovia vedeli ako na to. Aj keď ich životy boli ťažké, vedeli, kedy je čas práce a kedy je čas zastavenia sa. Rozpoznávali potrebu prispôsobovať sa rytmom v prírode a uctenie si života ako takého. My na toto zabúdame.   

Čo presne znamená návrat k pôde, aj niečo pestujete?

Presne ako hovoríte – návrat k pôde pre mňa znamená znovunadviazanie kontaktu s tou životodárnou energiou zeme, bez ktorej by sme na tejto planéte neprežili. Väčšina z nás nakupuje potraviny v obchode a mnohé deti ani nevedia, ako to čo jedia prichádza na stôl. Mnohí z nás nemajú možnosť pestovať si vlastné jedlo. Ale cesta k návratu k pôde sa vždy nájde. Existujú komunitné záhrady, dokonca i kvetináče, v ktorých si môžeme vypestovať čo i len pár vetvičiek nejakej bylinky. U nás ponúkame tiež možnosť „pričuchnúť“ k pôde a vyskúšať si ako sa s ňou pracuje. A áno, pestujeme – dá sa povedať že vo veľkom. Máme veľký sklením, fóliovník, vyvýšené záhony a terasy.

Keď porovnáme ľudí na Slovensku a v zahraničí aký je rozdiel v prístupe?

Závisí o akom zahraničí sa rozprávame. Tradičné kultúry majú omnoho bližšie k tradíciám, majú hlbšie spojenie s prirodzeným prostredím, v ktorom žijú. Čím ideme viac na západ, tým je oddelenosť a plné zapojenie sa v technickom svete viditeľnejšia. Súvisí s tým i väčšie percento výskytu civilizačných chorôb, psychických a psychomentálnych porúch a podobne.

Znie to všetko pekne, máte niekedy aj vy krízy?

Áno, istotne to všetko znie veľmi pekne. No tam, kde je svetlo, musí byť i tma. Tam, kde je biela, musí byť aj čierna. Alebo každá minca má dve strany. Inak to v tomto Vesmíre nejde. Vždy musí byť zachovaná rovnováha. A tak i ja mávam krízy. Často krát sú spojené s nerovnováhou medzi tým, čo by som chcela a tým, čo sa v skutočnosti dá stihnúť. Nerovnováhou medzi obrovským potenciálom nápadov a reálnymi možnosťami a kapacitami na ich realizáciu. Tiež mávam občas chuť rezignovať, keď vidím, ako sa len po maličkých krôčikoch svet mení k lepšiemu – svet, ktorý by potreboval míľové kroky k zmene,

Aké sedenia, akcie, aktivity pripravujete pre ľudí najbližšie? Na čo sa môžeme tešiť?

Najbližšie to bude 23. októbra obľúbená a už tradične organizovaná akcia pre malých aj veľkých „S vtákmi na ťahu“, na ktorej sa budeme venovať našim vtáčím susedom, ich spoznávaniu a krúžkovaniu a informáciám o ich odletoch do teplých krajín. Ďalšie dve udalosti nás čakajú v novembri. 5. 11. to bude seminár „Bylinka vzor žena“ zameraný na pochopenie esencie jednotlivých bylín a na výrobu bylinkových zmesí  a 26. 11. Sa už po druhý krát ponoríme do techniky výroby obradných bábik Motaniek. Popri tom v rámci svojej jogovej a terapeutickej praxe otváram v novembri na celkom novom mieste v Budatíne sériu troch kurzov a po dlhšej prestávke otváram opäť možnosť individuálnej a terapeutickej práce s klientami.

 

 

Autor: Alexandra Janigová

Najnovšie vydanie
Predplatné
zilinskyvecernik_monitor_prod