Žilinský Večerník

19. jún 2024 | Alfréd
| 27°C

Rozhovory

Nie všetky deti majú rovnaký štart do života, no všetky, bez rozdielov, si zaslúžia byť akceptované a rešpektované... také, aké sú

Egalita neznamená iba rovnosť, ale je to aj občianske združenie, ktoré prevádzkuje Centrum špeciálnopedagogickej starostlivosti pre deti s rôznymi poruchami. Centrum vedie špeciálna pedagogička Jaroslava Barčíková, ktorá sa s inakosťou stretáva už od detstva, a až pri svojom synovi zistila, aký ťažký štart do života majú tieto deti a ako to veľmi ovplyvňuje rodinu. Preto sa rozhodla ísť týmto smerom a pomôcť, keď sa dá.

16.11.2023 | 10:09

Prečo ste sa rozhodli založiť OZ Egalita?

Našou snahou bolo vytvoriť podporujúci a zmysluplný „priestor“ pre širšiu komunitu, najmä deti so zdravotným znevýhodnením a ich rodičov, tiež deti so špeciálnymi edukačnými potrebami s cieľom rozvíjania ich potenciálu pri rešpektovaní a presadzovaní ich prirodzenej dôstojnosti. V neposlednom rade tiež zdieľame naše skúsenosti a poznanie aj s odborníkmi z pomáhajúcich profesií prostredníctvom vzdelávacích aktivít, ktoré realizujeme.

Kto tvorí váš tím a na čo sa špecializujete?

Tím Egalita, o. z., tvoria odborníčky s vysokoškolským pedagogickým vzdelaním zamestnané v štátnej správe, pričom práci v združení sa všetky venujeme popri našej profesii na dobrovoľnej báze. Prácu v občianskom združení zastrešujem v rámci poskytovania špeciálnopedagogického servisu a vzdelávania odborníkov z praxe prevažne ja. Na príprave materiálov, pracovných listov, pomôcok a aktivít združenia sa podieľajú všetci členovia, ako aj na ostatnej organizačnej a projektovej činnosti. Spoluzakladateľkami OZ sú Natália Šamajová, stredoškolská učiteľka, a tiež Adriána Brziaková, projektová manažérka.

Kedy ste nadobudli presvedčenie, že sa chcete venovať špeciálnej pedagogike, a prečo ste sa rozhodli pracovať s deťmi so špeciálnymi potrebami?

Určite by som korene hľadala v detstve (smiech). Znie to tak unifikovane, ale niečo na tom je! Samozrejme, nepovedala som si v desiatich rokoch, že chcem byť špeciálnou pedagogičkou, to nie (smiech)! Len kontakt s „rôznorodosťou“ bol u mňa oveľa prirodzenejší ako u rovesníkov. Bolo to vďaka mojej mame, ktorá celý svoj profesijný život zasvätila práci s deťmi s mentálnym a viacnásobným zdravotným znevýhodnením ako špeciálna pedagogička. Preto nebolo nič ojedinelé, ak si deti po škole u nás doma vyzdvihovali ich rodičia. Takže s inakosťou som naozaj prišla do kontaktu už od detstva, kde som mala priestor vidieť rozdiely aj to, ako funguje takéto dieťa od reči, motoriky, napríklad pri hre. Myslím, že aj tam u mňa vznikala, na bazálnej úrovni, akási citlivosť na vnímanie potrieb, ktoré si tieto deti vyžadovali.

Kedy u vás teda dozrelo toto rozhodnutie?

Už počas strednej školy som vedela, že chcem učiť. Vyštudovala som učiteľstvo pre 2. stupeň ZŠ v aprobácii predmetov slovenský jazyk a literatúra, etická výchova. Ako čerstvá absolventka som začala učiť a čoraz viac som sa stretávala s deťmi, ktoré síce mali intelekt v poriadku, no napriek tomu mali ťažkosti v učení alebo s reguláciou správania. V tomto čase však ešte nebol výskyt detí so špecifickými poruchami učenia a správania taký alarmujúci, ako je to dnes... a o nejakých individuálne začlenených žiakoch nebolo ani chýru, resp. nieže by v tých školách neboli, to áno, len boli viac stigmatizovaní inými nálepkami. Dnes už má pomaly každé „druhé“ dieťa nejaký „problém“...

Zlomovým obdobím bola pre mňa materská dovolenka a narodenie môjho syna, ktorý má zdravotné znevýhodnenie. Keď ako matka hľadáte zdroje, ako pomôcť zlepšiť kvalitu života vlastnému dieťaťu, vie vás to veľa naučiť, ale aj posilniť!

Ako vás to posilnilo?

Dieťa so znevýhodnením často nastavuje tvár spoločnosti, ako ste prijímaní alebo naopak odmietaní, aké máte možnosti v napredovaní, rozvíjaní potenciálu, možnosti zaradenia sa do školského a spoločenského života. Poznávate medzery v odbornej a sociálnej pomoci, stretávate sa s paletou emócií, názorov a postojov ľudí, ochotou, ale aj neochotou pomôcť či načúvať druhému. Myslím, že kľúčová je otázka prijatia dieťaťa, ktorá neprichádza len tak, šibnutím čarovného prútika; a rodič práve v týchto momentoch potrebuje podporu okolia! Tak ako sa rodina naučí žiť so znevýhodneným členom, prijme ho také, aké je, prijatie by malo prísť aj v spoločenskom kontexte. Až keď sme ochotní reálne si pripustiť, že naše dieťa je iné, má oslabenia, ktoré ho limitujú a budú možno aj celý život, je to prvý krok smerom k pomoci.

Začala som intenzívne pracovať na sebe v oblasti ďalšieho vzdelávania aj v oblasti sebarozvoja, vďaka rodine, ktorá mi bola a je neustále veľkou oporou! Intenzívne som sa snažila venovať synovi a postupne som nabiehala do pracovného procesu a začala sa venovať aj iným deťom s rôznym druhom ťažkostí. A povedzme si otvorene, vidieť výsledky svojej snahy pri stretnutí s dieťaťom, byť prínosom v sprevádzaní rodiny, je veľmi príjemné a zmysluplné. Je fajn, ak si človek v pomáhaní uvedomí, že nemusí byť dokonalý a nespasí všetkých, a nevyrieši všetko. Dôležité je, aby mu to, čo robí, dávalo zmysel a snažil sa to robiť najlepšie, ako vie.

Vo vašom OZ ponúkate viacero služieb. Čo zahŕňa špeciálnopedagogická starostlivosť? Špeciálnopedagogická starostlivosť v našom zariadení zahŕňa spektrum služieb od oblasti špeciálnopedagogickej diagnostiky a poradenstva až po prevenciu, stimuláciu a individuálnu terapiu. Preventívne programy sú zamerané na včasné zachytenie oslabení u detí v predškolskom veku s následnou intervenciou. Korekčné programy sú zamerané na reedukáciu v oblasti porúch učenia, podporu zručnosti čítať, písať a počítať. Špecifické stimulačné programy vychádzajú z neurovývinových programov a terapie neuromotorickej nezrelosti. Tiež ponúkame individuálne stimulačné programy, ktoré sú prispôsobené aktuálnym potrebám dieťaťa.

Môžete nám vysvetliť, čo znamená metóda neuromotorickej nezrelosti a ako sa realizuje?

Túto metódu vyvinul v Inštitúte pre neurofyziologickú psychológiu vo Veľkej Británii takmer pred 50 rokmi psychológ Peter Blythe. Práve on sa zaoberal tým, ako môže mať nezrelý nervový systém dosah na ťažkosti v učení a správaní detí. Metóda neuromotorickej nezrelosti sa opiera o vývin dieťaťa v prvom roku života, ktorý vysvetľuje ako sériu primitívnych novorodeneckých reflexov, vyvíjajúcich sa v súlade s jednotlivými vývinovými pohybovými štádiami. Napríklad keď sa bábätko učí dvíhať hlavičku, pretáča sa z bruška na chrbát, učí sa plaziť, sedieť, štvornožkovať, stáť vzpriamene a chodiť. Všetky tieto pohybové míľniky sú veľmi dôležité, pretože ovplyvňujú uvedomenie si vlastného tela v priestore, umožňujú mu kontrolu nad pohybmi hlavy, posilňujú krčné svaly, spevňujú trup, posilňujú svalový tonus a zlepšujú držanie tela, ako aj koordináciu jednotlivých končatín. Nervové dráhy a ich prepojenia sa posilňujú a rozvíjajú, čo vidíme najmä v prvých dvanástich mesiacoch, keď je pohybový vývin veľmi rýchly a zreteľný. 

Deti, ktoré nezískajú v prvom roku života úplnú kontrolu nad primitívnymi reflexami, nemajú dostatočne vyvinuté posturálne reflexy. Tie sú zodpovedné za vyššie kognitívne funkcie ako pozornosť, pamäť, myslenie a učenie. Ide o pohybový program, ktorému predchádza komplexná diagnostika. Zisťujeme, ako na tom dieťa je v oblasti rovnováhy, koordinácie a hrubej motoriky, aký je stav reflexov, lateralita, percepčné zručnosti a okulomotorika. Terapia sa nastavuje na základe výsledkov zistení v podobe jednoduchých motorických cvikov, ktoré sa vykonávajú v domácom prostredí dieťaťa desať minút denne. Týmto spôsobom poskytujeme mozgu druhú šancu vrátiť sa späť a do určitej miery napraviť to, čo sa nevyvíjalo tak, ako sa malo. Program môže výrazne zlepšiť stav reflexov, rovnováhu, samotné sústredenie, fungovanie očí a ťažkosti v edukačnej rovine.

Ako môže dieťa z tejto metódy profitovať?

Ak dieťa nemá pevné základy v oblasti motoriky a senzoriky, je veľký predpoklad, že bude zlyhávať aj v učení. Preto u nás v Centre nie je výnimkou, že skôr, ako si sadneme za stôl a pracovné listy, CVIČÍME! Až potom sa môžeme posunúť do úrovne učenia sa. Zo zručnosti plynule prejsť do kompetencie robí deťom problém. Prečo? Napríklad v 1. a 2. ročníku bežnej základnej školy sa dieťa učí zručnosti písať a čítať (okrem iného), a teda má mať zvládnutú techniku plynulého čítania a písania, aby v 3. a 4. ročníku mohlo plynule prejsť do kompetencie, resp. naučilo sa čítať s porozumením, písať gramaticky správne a pod. Ak dieťa nezvládne techniku, budú sa ťažkosti nabaľovať.

Poskytujete aj individuálne stimulačné programy. Ktoré z nich sú v Žiline jedinečné?

Individuálne programy sú všetky jedinečné tak, ako jedinečné sú deti a ich individuálne potreby. Pri ich vytváraní musíme rešpektovať úroveň, na ktorej sa dieťa nachádza, bez ohľadu na vek a učebné osnovy v škole, a z tejto úrovne vychádzať. Program sa tvorí a prispôsobuje dieťaťu. Posilňujeme oblasti, ktoré dieťa potrebuje rozvíjať. Jedineční sme v poskytovaní terapie neuromotorickej nezrelosti ako jediní v celom Žilinskom kraji, tiež metódou sluchovej stimulácie Benaudira, prostredníctvom špecificky upravenej hudby na základe audiometrického vyšetrenia dieťaťa a dichotických testov počutia. Toto sú špeciálne metódy, ktoré vo svojej práci využívame ako podporné terapie.

Aké deti vás navštevujú?

Väčšinou ide o deti predškolského veku až po žiakov mladšieho a staršieho školského veku. Rodičia prichádzajú buď na základe odporučenia odborníka, školského zariadenia, alebo na základe osobnej skúsenosti od iných rodičov, prípadne nás ,,našli“ na webe. Je to veľmi individuálne. Niekedy prídu rodičia len s podozrením, inokedy už s konkrétnou diagnózou od špecialistov. Diapazón ťažkostí je rôznorodý a často bohatý. Nie vždy však ide iba o jednu diagnózu alebo oblasť narušenia. Napríklad dieťa môže mať súčasne poruchu pozornosti, narušený vývin reči a tiež poruchu autistického spektra. Potom je skôr kľúčové, ktorá z uvedených diagnóz je primárna a aké sú jej príčiny v zmysle nastavenia následnej špeciálnopedagogickej spolupráce.


Kedy je ideálne vyhľadať pomoc odborníka?

Čím skôr, tým lepšie, aj keď môže ísť len o mierne oneskorovanie dieťaťa (v niektorej oblasti), a nemusí hneď ísť o predikciu poruchy. Je dobré sa poradiť s odborníkom. Včasná intervencia nie je strašiak, ani nálepkovanie dieťaťa odmalička. Naopak je mimoriadne dôležitá, pretože pomáha zachytiť dieťa s oslabeniami. Čím skôr mu vieme pomôcť, tým lepšia prognóza ho čaká, samozrejme, v závislosti od úrovne poruchy či narušenia.

Učíte aj na Špeciálnej základnej škole v Žiline. V čom je vyučovanie iné v škole a v čom napríklad v Centre špeciálnopedagogickej starostlivosti?

V oboch prípadoch ide o vysoko individualizovaný a citlivý prístup k potrebám a možnostiam dieťaťa. V špeciálnej škole postupujeme podľa vzdelávacieho programu pre žiakov s mentálnym postihnutím. Obsah učiva sa prispôsobuje individuálnym schopnostiam žiaka podľa stupňa mentálneho postihnutia vzhľadom na to, či ide o ľahký, stredný alebo ťažký stupeň, tzv. varianty. Sme menšia škola skôr komunitného, rodinného typu a so žiakmi si ,,spolunažívame“ na dennej báze.

V centre nie sme viazaní vzdelávacím programom, aj keď, samozrejme, rešpektujeme a reflektujeme aj túto skutočnosť. S klientmi sa stretávame v rámci pravidelnej špeciálnopedagogickej starostlivosti alebo terapie. Z kapacitných dôvodov je to v časových intervaloch raz za dva, štyri až šesť týždňov. Počas prebiehajúcej terapie a starostlivosti pracujú deti s rodičmi v domácom prostredí podľa usmernení a odporúčaní. V centre poskytujem terapie zacielené na potreby dieťaťa, využívam rôzne špeciálne pomôcky, navrhujem možnosti stimulácie, ktoré sú ,,šité“ na mieru dieťaťa. Počas terapie sú často prítomní rodičia, ktorých sa snažím do tohto procesu zapájať.

Hovorí sa, že byť učiteľom nie je práca, ale poslanie. Platí to aj dnes?

(Úsmev) ... pre tých, ktorých učiteľstvo napĺňa, áno.... Malo by to platiť, a dokonca viacnásobne, hlavne v dnešnej instantnej dobe, ktorá nám to vôbec neuľahčuje. Je náročná na množstvo vonkajších podnetov, na výskyt sociálnopatologických javov, na rozmach informačných technológií a sociálnych sietí, prítomnosť redukovanej výchovy zo strany rodičov, v nastavovaní hraníc... V prenosovom vzťahu učiteľ – žiak sa učíme navzájom, vynakladáme spoločné úsilie pri poznávaní, hľadaní a objavovaní, zdieľame sa emočne a ľudsky navzájom, poznávame žiaka oveľa komplexnejšie, nehovoriac o formovaní osobnosti, pričom tá naša je v tomto zrkadlení mimoriadne dôležitá.

Stať sa učiteľom by malo byť slobodným rozhodnutím! Myslím si, že je to dlhodobo neudržateľné, aby človek robil niečo, čo ho nenapĺňa, ak chce byť šťastný! Ak ide sám proti sebe a nedáva mu to, čo robí, zmysel, je to na škodu jemu samému, ako aj deťom, ktoré mu boli zverené. Všetci sme nastavení na výkony, často unavení, zraniteľní a náchylní vyhorieť, no učiteľstvo je veľmi náročná profesia aj poslanie zároveň. Najväčší problém vidím v tom, že nás pedagógov nikto „neošetruje“ a potrebovali by sme väčšiu starostlivosť (smiech). Tým chcem povedať, že vysoká škola vás naučí, ako pomáhať, ale v teréne sa musíte naučiť, ako v tom pomáhaní „neutopiť“ seba samého. A ešte to celé neumocňuje ani fakt, aký je celospoločenský kontext vnímania pedagogickej profesie.

Okrem detí „vyučujete“ aj dospelých – pedagogických a odborných zamestnancov. Ako vyzerá takéto školenie?

Áno, naše centrum aktuálne poskytuje vzdelávanie s názvom Grafomotorické praktikum, ktorého som autorkou a zároveň aj lektorkou. Cieľom grafomotorického praktika je prehlbovanie profesijných kompetencií pedagogických a odborných zamestnancov s ich aplikovaním do bežnej praxe. Vzdelávaním chceme v praxi prostredníctvom odborníkov pokryť ten priestor špeciálnopedagogického servisu deťom, ktoré sa napríklad na terapiu k nám nedostanú. Vzdelávací program je zameraný na rozvíjanie, inovovanie a prehlbovanie teoretických a praktických vedomostí v oblasti grafomotoriky. Na kurze si okrem teórie vysvetľujeme najmä to, čo je potrebné si všímať u detí už v období predškolského veku, ktoré oslabenia môžu byť takým ,,výkričníkom“ vo vývine a ovplyvniť oblasť grafomotoriky dieťaťa.

Súčasťou kurzu je diagnostika, resp. skríningový test. Pomocou neho by mal byť zaškolený odborník schopný: lepšie načítať príčiny a prediktory ťažkostí u dieťaťa v oblasti grafomotoriky, vedieť si dieťa pretestovať hravou formou a overiť si, čo (vzhľadom na vek a aktuálnu diagnózu) vie, dokáže alebo naopak na základe zistených oslabení začať stimuláciu. V praktickej časti ide o nácvik konkrétnych aktivít, ktoré odborníci môžu praktizovať s konkrétnym dieťaťom vo svojej práci. Novinkou je príprava ďalšieho vzdelávania, ktoré je zamerané na pomoc deťom s dyslexiou a poruchami učenia. Bude určený pre pedagógov a iných odborníkov pomáhajúcich profesií.


Veľmi si vás obľúbili aj čitateľky časopisu Mama a Ja. Tu sa venujete aj jednoduchším témam, ako sú poruchy, napríklad škôlkarom. Ako si vyberáte témy?

Tému si nevyberám sama. Vždy ma oslovia z redakcie časopisu s konkrétnou témou a otázkami, ktoré by mohli byť pre čitateľky zaujímavé a zároveň aj užitočné. Ak si myslím, že mám k danej téme čo povedať, prípadne to môže byť v danom čase pre mamičky nápomocné, úprimne ma to teší!

Egalita znamená rovnosť. Myslíte si, že je to v súčasnosti horšie alebo lepšie, pokiaľ ide o sociálnu inklúziu, resp. rovnosť medzi deťmi?

Ak smiem byť úprimná – vízia spoločenskej akceptácie a zároveň destigmatizácie ešte potrvá, ale snahy a malé kroky vpred sa dejú. Sociálna inklúzia je veľká téma a často sme svedkami toho, ako sa spoločnosť stále vyhraňuje, polarizuje v prijímaní akejkoľvek inakosti, minoritných skupín obyvateľstva alebo zdravotne znevýhodnených. Žijeme v „dobe sudcov“, v ktorej máme pocit, že môžeme súdiť, posudzovať a hodnotiť všetkých a všetko. Nikto neurčuje hranice, čo je ešte slušné a čo už je ,,za čiarou.“ Nie všetky deti majú rovnaký štart do života ani rovnaké podmienky v rodine. To je reálny fakt, no všetky bez rozdielov si rovnako zaslúžia byť akceptované a rešpektované... také, aké sú. Našou snahou by malo byť vytváranie čo najoptimálnejších podmienok na ich zaradenie do spoločnosti. Určite nie opak – vytvárať z nich „deti druhej kategórie“. Inklúzia v školskom prostredí je tiež vnímaná ambivalentne. Myslím si, že individuálne začleniť dieťa so znevýhodnením do prostredia bežnej školy by malo byť predovšetkým v jeho prospech, a nie proti nemu. Treba citlivo zvážiť všetky možnosti, okolnosti, podmienky, vrátane materiálneho a personálneho zastrešenia individuálneho začlenenia dieťaťa do kolektívu zdravých detí.

Autor: Jana Očková, redaktorka

Foto: archív Egalita, o.z.

Najnovšie vydanie
Predplatné
zilinskyvecernik_monitor_prod