Ako ste sa dostali k novinárčine a k športu?
Je to zaujímavý pocit ocitnúť sa na druhej strane barikády v úlohe respondenta. Keďže už boli v rámci predchádzajúcich výročí Žilinského večerníka vyspovedaní takmer všetci, prišiel pri príležitosti 35. narodenín našich novín rad aj na mňa (smiech). Vždy som inklinoval k športu. Ako mladý som hrával futbal v rodnom Kysuckom Lieskovci a neskôr stolný tenis, ktorému sa súťažne venujem dodnes. Mal som iné sny ako ostatní chalani zo sveta športu – som komunikatívny a organizačný typ, takže som pôvodne chcel byť komentátorom.
Po vysokej škole v Banskej Bystrici sa objavila šanca v Žilinskom večerníku. Začínal som úplne od piky – v nedeľu večer som prepisoval výsledky regionálnych a nižších futbalových súťaží, čo ma mimoriadne bavilo. Písal sa rok 2012.
A v ďalšom roku prišiel zlom.
Presne tak. Jeden zo športových redaktorov musel náhle skončiť. Vtedajší šéfredaktor Michal Filek sa ma 5. januára 2013 opýtal, či si trúfam cez víkend sám pripraviť celé športové strany, hoci som nemal skúsenosti. Povedal som, že áno. To ma charakterizuje celý život – skočím do vody a plávam. Niekto by povedal, že to bola náhoda, ja hovorím, že sa o mňa Pán Boh stará. Takto ma to zavialo do športovej redakcie, kde som pôsobil päť rokov, či už ako športový redaktor alebo neskôr aj ako vedúci športu.
Potom ste však zo Žiliny odišiel do Bratislavy. Prečo?
Budem úprimný. Mali sme vtedy riaditeľa, s ktorým sme nenašli spoločnú reč. Cez rôzne kuloárne hry mi spolu s ľuďmi z futbalového prostredia na čele s vtedajším trénerom Žiliny vybavili, že pre túto pozíciu nie som vhodný, no nie pre slabú pracovnú produktivitu. Viete, mediálny svet to je niekedy viac plaču než radosti. Vtedy som to niesol ťažko, lebo som nikomu nič zlé neurobil a mal som jasne pravdu, ale dnes sa tomu trénerovi ako aj všetkým, ktorí za tým boli, chcem poďakovať. Tieto momenty máme už dávno odkomunikované, takže sú úsmevnou vložkou môjho pracovného života. Vďaka tomu som sa dostal do Bratislavy, do redakcie Plus JEDEN DEŇ, kde som strávil štyri roky. Bratislava pre mňa nebola „strašiakom“, naopak, bolo to jedno z najkrajších období v mojom živote. Splnilo sa mi tam neskutočne veľa snov, zažil som asi všetko, čo sa zažiť dalo. Hoci som po odchode zo Žilinského večerníka a hlavne zo Žiliny aj plakal, nakoniec to bolo to najlepšie, čo sa mi mohlo stať.
V čom bola práca v celoštátnom denníku iná než tá regionálna?
V regióne riešite lokálnych futbalistov alebo hokejistov, v Bratislave ste zrazu vo veľkom svete a každú chvíľu cestujete do zahraničia. Pamätám si, ako mi šéf po návrate z dovolenky nečakane oznámil, že Peter Sagan krstí syna v Ríme a ja tam musím hneď ísť. Vraj preto, lebo som Žilinčan a mám vzťah k viere. Vyfasoval som fotografa, auto a vyrazili sme ihneď, dokonca večer mi volala mama, že ako v Bratislave, no ja som jej oznámil, že som už v Ríme (smiech). Boli sme vo Vatikáne, zúčastnili sme sa krstu, dokonca som pomáhal sprostredkovať rozhovor pre Janka Tribulu z Markízy, lebo Peter vie byť „tvrdý oriešok“. Z Ríma sme sa presunuli za Nasťou Kuzminovou na prípravu a cestou domov sme sa ešte zastavili za Petrou Vlhovou v Rakúsku. Práca v celoštátnych médiách je tvrdá, ale naučí vás disciplíne, pokore a neskutočnej flexibilite. Ako tenisový fanúšik a jeden z mála novinárov som sa vďaka nej dostal aj do Francúzska na Roland Garros, čo bol môj najväčší splnený sen.
Čo vás teda priviedlo späť do Žiliny?
Po čase som cítil, že v Bratislave som už dosiahol všetko. Chcel som rozbehnúť vlastné projekty a marketingovú agentúru v Žiline, a tak som z hlavného mesta odišiel. No do toho prišiel covid. Zároveň vo Večerníku práve chýbal športový redaktor, tak som si povedal, že to vezmem ako bočný príjem. Krátko na to vtedajšia šéfredaktorka Miška Staníková odchádzala na materskú a vedenie ma oslovilo s ponukou prevziať jej post. Bola to výzva, ktorú som prijal, a dnes som šéfredaktorom už piaty rok. Covidové časy boli ťažké, ale zvládli sme to vďaka skvelým ľuďom a ich obetavosti.
V tomto období ste však museli čeliť aj osobnej skúške.
Áno, diagnostikovali mi onkologické ochorenie. Chcem, aby to zaznelo – táto skúsenosť ma nezmenila v negatívnom zmysle, ale myslím si, že som sa vďaka nej stal lepším človekom. Každý deň ďakujem pánu Bohu, že som tu, i keď každý deň urobím stále toľko hlúposti, že aj tam hore sa musia smiať, čo ešte vyvádzam (smiech). Vtedy som sa rozhodol, že talenty, ktoré som dostal, musím spoločnosti vracať.
Pred tromi rokmi som sa stal nielen šéfredaktorom, ale aj riaditeľom vydavateľstva. Naša materská spoločnosť FPD mi prejavila obrovskú dôveru a ponúkla mi tento post po prepustení bývalej riaditeľky. Bola to obrovská škola života, ale som za ňu vďačný, rovnako ako za kolektív, ktorý okolo seba mám.
Majitelia a akcionári nám nikdy nezasahujú do obsahu, plne nám dôverujú a celý obsah Žilinského večerníka ide cezo mňa a môj tím. V redakcii robím prevažne so ženami a hoci je to niekedy ako v „talianskom manželstve“, máme sa úprimne radi. S „nadsázkou“ hovorím, že naučil som sa všetko – od ekonomiky cez inzertného manažéra až po webmastering, no ak ma ešte niekto naučí pracovať so ženami, tak mu dám Nobelovu cenu (smiech).
Čo vám táto nová skúsenosť dala?
Redakčne som sa najviac naučil práve počas pôsobenia v Bratislave, čo mi pomohlo pri práci šéfredaktora. Manažérsky som sa na poste riaditeľa učil od piky, ale rozhodol som sa postaviť Žilinský večerník na úprimnosti, férovosti a najmä som sa zaprisahal, že nikdy nebudeme kradnúť. Možno som niekedy viac úprimný ako by bolo potrebné, ale našim partnerom neklamem, vždy dodržím, čo sľúbim a aj ekonomické ukazovatele hovoria, že sme na dobrej ceste. Naše noviny sú najúspešnejšie v regióne a chcem aj touto cestou poďakovať všetkým našim partnerom a inzerentom za spoluprácu a korektné vzťahy.
Vaše meno sa spája aj s úspešnými charitatívnymi projektmi.
To ma drží pri živote. Na základe mojej skúsenosti s rakovinou semenníkov sme rozbehli tenisový turnaj Šmakovec Open. Je to turnaj športových celebrít a amatérskych tenistov. Za päť rokov sme vyzbierali už 40 000 eur. Je to najväčší charitatívny amatérsky turnaj na Slovensku. Peniaze idú žilinskej nemocnici a na onkológiu do Banskej Bystrice pre Svetielko nádeje.
Takisto som neskôr zorganizoval turnaj Večerník Open, ktorý má za sebou už 3 úspešné ročníky. Koná sa na konci augusta v čase mojich narodenín, kedy namiesto oslavy sa snažím robiť dobro a radšej si zahrať tenis a vyzbierať peniaze na správnu vec. Je to také moje ikigai – v Japonsku to znamená dôvod na ranné vstávanie z postele alebo zmysel života. Naozaj som sa v tomto našiel a ďakujem všetkým ľuďom, ktorí pochopili, uverili tejto myšlienke a pomáhajú, a to nielen finančne. A opäť raz ďakujem pánu Bohu, lebo keď v lete organizujete tenisové turnaje, najdôležitejšia vec, ktorú neviete ovplyvniť, je počasie. A je až neuveriteľné, že za celých 5 rokov nám ani raz nepršalo, počasie nám vždy vyšlo.
Rovnako funguje aj naša Vianočná charita Žilinského večerníka, do ktorej sa zapája aj redakcia. Ide o symbolické poďakovanie za celý rok, ktorý sa pod mojim vedením zatiaľ vždy vydaril. To je aj môj odkaz ostatným médiám alebo firmám v Žiline, že na konci dňa to nebude o vianočných večierkoch alebo darčekoch. Sme veľmi radi, že sa nám darí a môžeme zamestnávať širokú paletu šikovných ľudí, ktorí si prácu u nás vážia. Aj vďaka tomu sa snažíme vracať dobro späť a robiť radosť tým, ktorí to najviac potrebujú – úplne úprimne a zo srdca.
Možno má niekto pocit, že tých aktivít je už veľa alebo že to robíme „na silu“. Chcem však, aby zaznelo, že naším cieľom nie je prvoplánovo ukazovať prstom na to, čo všetko robím ja alebo redakcia. Pre mňa je to v prvom rade povinnosť. Skutočným zmyslom týchto projektov je inšpirovať vás ostatných. Ak sa nám podarí motivovať čo i len jedného z vás, aby ste urobili niečo podobné a niekomu nezištne pomohli, tak toto všetko malo zmysel.
Máte obľúbenú príhodu alebo zážitok zo svojho novinárskeho obdobia?
Tie najkrajšie príhody v mojej kariére sú takmer vždy spojené so športom. Teší ma, že Žilina športom doslova žije – a nejde len o hokej či futbal. Mojou osobnou srdcovkou je momentálne ženský volejbal. Dievčatám veľmi fandím a verím, že ich čaká úspešná cesta.
Šport mi do života priniesol množstvo inšpiratívnych osobností. Práve vďaka volejbalu som si vybudoval výborný vzťah napríklad s rektorom Žilinskej univerzity, pánom profesorom Čelkom, ktorého si nesmierne vážim, to isté môžem napísať o riaditeľovi Žilinskej nemocnice Jurajovi Kacianovi. Čestní, charakterovo skvelí ľudia a takých je dnes fakt už málo. Celé je to totiž o ľuďoch, nie o samotných príbehoch.
Kde vidíte Žilinský večerník o pár rokov?
V roku 2025 sme urobili radikálny krok smerom k digitalizácii a webu. Sme najčítanejší regionálny týždenník na Slovensku a suverénna jednotka na trhu. Naša stratégia je postavená na úprimnosti a apolitickosti. Ľuďom sľubujeme len to, čo vieme dodržať. Možno nemáme 40 zamestnancov ako kedysi, ale tých 15 ľudí, ktorí tu sú, to robí srdcom.
Do ďalších rokov by som prial Žiline a našim čitateľom najmä aby si overovali fakty. Trápi ma úroveň vzdelania a to, že ľudia často veria rozprávkam. Na konci dňa totiž nikdy nebudú rozhodovať slová, ale skutky. A ja verím, že v Žiline si budeme preukazovať viac tej „skutkovej“ lásky.
Máte pri takom pracovnom nasadení čas aj na záľuby alebo rodinný život?
O novinároch sa hovorí, že túto prácu môžu robiť len rozvedení alebo slobodní. Ja som zatiaľ na tej šťastnejšej strane barikády, no cítim na sebe určitú mieru opotrebovanosti. Po tých rokoch už človek funguje tak trochu ako automat: nedeľná uzávierka, šport, pondelkové stretnutia a uprostred týždňa snaha o regeneráciu. Telo už nereaguje tak rýchlo ako pred desiatimi rokmi.
Môj život sa neustále točí okolo športu. Mnohí o mne vedia, že hrám aktívne a súťažne stolný tenis. V poslednom čase ma však najviac pohltil tenis, som jeho veľký fanúšik. Vďaka práci sa mi v tomto smere splnilo mnoho snov – dostal som sa takmer na všetky veľké svetové turnaje. Mnohí aktívni hráči sú moji osobní priatelia, čo si veľmi vážim.
Na rovinu hovorím, že iné veci ako šport a novinárčinu vlastne ani robiť neviem. Stále sa však učím niečo nové – napríklad by som rád začal viac čítať knihy, čo momentálne zanedbávam.
Máte okrem športu ešte nejakú inú, možno netradičnú záľubu?
Môžem prezradiť takú perličku. Posledné dva-tri roky som sa stal priam fanatickým fanúšikom seriálu Dunaj, k vašim službám. Odporúčal by som ho každému Slovákovi, ale ideálne s desaťminútovým odborným výkladom k tomu. Ten príbeh je totiž nesmierne aktuálny – hoci sa odohráva v roku 1945, zmenili sa len kulisy a šaty, ale charaktery ľudí zostávajú úplne rovnaké. To je momentálne môj veľký koníček.
Čo prajete Žilinskému večerníku k 35. narodeninám?
Večerník mal však vždy šťastie na ľudí, ktorí ho podržali v ťažkých časoch. Preto by som mu prial najmä redaktorov, ktorí budú túto prácu robiť s vášňou a zápalom. Trochu ma mrzí, že v mladej generácii sa tento zápal vytráca. Hodnoty sme vymenili za lajky na Facebooku a srdiečka na Instagrame. Robíme hviezdy z „followerov“ a niekedy zabúdame na podstatu. Úprimne priznávam, že doteraz neviem, ako sa robia „reelska“, čo ma občas trápi, ale akceptujem, kam sa trh hýbe. Do budúcna teda prajem novinám ľudí, ktorí budú mať aspoň taký zápal, ako máme my teraz.
Čo by ste na záver odkázali našim čitateľom?
Mne sa v živote splnil ten najväčší sen: robím to, čo ma skutočne baví. To prajem každému jednému z vás, hoci viem, že nie vždy je to jednoduché dosiahnuť. Nechodím do práce s pocitom, že „musím“, ale s radosťou, že idem robiť niečo, čo milujem. Za to som nesmierne šťastný a neustále za to ďakujem Pánu Bohu.
Kto je Juraj Vnuk (38)?
Rodina: slobodný, bezdetný
Vzdelanie: Univerzita Mateja Banská Bystrica, učiteľstvo slovenčina-dejepis
Obľúbené jedlo: všetky druhý rýb, najviac morské plody
Obľúbená hudba: Richard Muller
Športový vzor: Rafael Nadal
Životné motto: Na konci dňa to bude celé iba o skutkoch, nie o slovách
