Táto stránka využíva cookies. Používaním tejto stránky súhlasíte s používaním cookies. ×

Žilinský Večerník

28. september 2020 | Václav
| 12°C

Zaujalo nás

Priekopníčka v holičstve: Žilinčanov strihala viac ako polstoročie

Tvár pani Anny Pagáčovej je známa predovšetkým žilinskej mužskej populácii. Vyše 50 rokov pôsobila v našom meste ako holička. Cez jej šikovné ruky prešli frizúry mnohých mužov, ale i žien a okrem svojej práce sa často vžívala aj do role pozornej poslucháčky. Pre Žilinský večerník zaspomínala na svoju robotu aj klientov, ktorí ju často vnímali ako kamarátku či mamu.

22.06.2020 | 10:35

Pani Anna Pagáčová pochádza z Kysúc. Vyrastala v obci Rudinská v kruhu svojich milovaných rodičov a súrodencov. Po skončení základnej školy odišla do Čadce, aby sa vyučila za holičku. Vtedy možno ani netušila, že tomuto povolaniu zostane verná až na staré kolená.

„Na učilište som chodila tri roky. Už od prvého ročníka sme sa učili strihať. Každý majster mal iný postup. Vtedy sa veľa holilo britvami. Pamätám si, že niektorí zákazníci neboli radi, keď ich strihali učnice, lebo veľakrát ich museli majstri dokončovať. Ale boli aj takí, ktorí chápali, že nejako sa to naučiť musíme,“ zachádza spomienkami do stredoškolských čias pani Anna Pagáčová, ktorá sa po vydaji presťahovala do Kysuckého Nového Mesta, kde žije dodnes.

Z Masaryčky až na Hollého

Po skončení učilišťa sa pani Anna zamestnala v holičstve, ktoré v tom čase sídlilo na Národnej ulici, vtedajšej Masaryčke. Dnes je z bývalého podniku služieb čínsky obchod a pani Anna už len s nostalgiou spomína na zlaté časy, ktoré tam prežila.

„Bolo nás dokopy 12 holičov, 8 žien a 4 muži. Striedali sme sa po šiestich. Holičstvo malo vlastnú čakáreň, čo bolo výborné, pretože nám klienti nesedeli za chrbtami, ako je to teraz. Pamätám si na jednu príhodu, ktorú by asi nechcel zažiť žiaden holič. Pravidelne k nám chodil jeden klient zo Žiliny – dnes je už po smrti. Mal tak zvláštne zrastené uši a keď ho kolegyňa holila, zastrihla mu do ucha. Bežali sme do lekárne, aby nám dali niečo na zastavenie krvácania. O mesiac prišiel znova a opäť sa to stalo – tej istej kolegyni. Samozrejme, nerobila to naschvál. Keď prišiel tretíkrát, poprosil nášho kolegu, či by ho on tentoraz nezobral... A predstavte si, že aj ten ho porezal. Našťastie, pán bol „srandista“ a zakaždým to obrátil na žart. Ale viete si predstaviť, aké to bolo pre nás nepríjemné,“ spomína na jednu z mnohých príhod, ktoré za desiatky rokov vo svojom fachu zažila.

Po reštitúcii na prelome 80. a 90. rokov minulého storočia si pani Anna spolu s kolegyňou otvorili holičstvo pod Farskými schodami. Tam pôsobili 16 rokov až do momentu, kedy sa začalo s výstavbou nového obchodného centra a ich holičstvo muselo ustúpiť novému projektu. Z centra Žiliny sa preťahovali len o kúsok ďalej – na Hollého ulicu, kde holila a strihala až do marca tohto roka. „Prišla korona a nás zatvorili. Potom sa mi zhoršil zdravotný stav a vyhodnotila som, že strihať už nemôžem, preto som skončila. Keby to bolo inak, určite by som pokračovala. Za robotou mi je smutno a chýba mi,“ vysvetľuje svoj náhly odchod.

Pani Anna strihá od svojich 14 rokov.


Bútľavá vŕba

Nemožno ani spočítať, koľko „hláv“ jej prešlo cez ruky za tie roky. Zoznam jej klientov je plný známych i neznámych tvárí. Strihala robotníkov, ale aj primárov žilinskej nemocnice, univerzitných profesorov či farárov. Každý klient jej bol milý a s každým vedela prehodiť nejaké to slovíčko. Niektorí sa jej dokonca zdôverovali so záležitosťami zo súkromia a pýtali si rady do života.

„Naši klienti boli rôzni. S mnohými sme za tie roky nadviazali pevné priateľstvá. Často sa stalo, že za nami neprišli kvôli strihu, ale aby nám povedali, čo majú nové. Prišli sa pochváliť deťmi, vnúčatami, novým domom, úspechmi v práci... Prišli si pýtať rady ohľadom záhradkárčenia, ale aj citových záležitostí. Vypočuli sme si neskutočné množstvo vtipov a poviem vám pravdu, že rokmi nám už ani neprišli smiešne,“ spomína s úsmevom na tvári pani Anna.

Ako sa hovorí, najsilnejšie príbehy píše sám život, v čom sa pani Anna mohla za roky praxe skalopevne utvrdiť. Niekedy priam žasla nad tým, ako sa osud dokáže zahrávať s človekom. Mnohé príbehy boli veľmi smutné, najmä keď klienti rozprávali o tom, ako prežili svoje deti. „Takýchto klientov sme mali asi 30 – 40. Ale čo im na to poviete? V takomto prípade si treba tých ľudí len vypočuť, aby dostali zo seba nekonečný žiaľ. Mali sme klienta, ktorý pri zmienke o synovi plakal aj po 15 rokoch. Bolo to veľmi smutné,“ rozpráva.

Našťastie, bolo aj množstvo veselých, mnohokrát poučných príbehov. Pani Anna sa vďaka svojim klientom veľa dozvedela aj naučila. „Chodili za nami lekárnici, ktorí nám sem-tam priniesli aj lieky, keď sme potrebovali alebo poradili, ako na choroby. Mali sme tu univerzitných profesorov, ktorí nám tiež všeličo zaujímavé porozprávali. Dokonca na Medzinárodný deň žien alebo matiek nám klienti nosili bonboniéry, kytice. Bolo to veľmi milé.“

Profesionálna deformácia

Mnohí klienti im natoľko dôverovali, že k nim vodili aj svoje deti a tie zas svoje deti. V ich kreslách sa teda vystriedali celé generácie. A neboli to len muži.

„Samozrejme, strihali sme aj ženy. Predsa len naše ceny boli „ľudové“. Kým u kaderníčky by dali za ostrihanie možno 15 eur, u nás sa ceny pohybovali okolo 2 – 3 eur. Poviem ale pravdu, že ťažšie sa strihali muži ako ženy. Ženu po ostrihaní môžete vyfúkať alebo nakulmovať a každá, aj tá najmenšia nedokonalosť sa dá skryť. U mužov musel byť každý vlas na svojom mieste,“ vysvetľuje rozdiel v strihaní mužov a žien.

Na dokonalý strih má už pani Anna nos. Na prvý pohľad dokáže rozoznať, či bol dotyčný pán strihaný v salóne alebo, ako sa hovorí, „doma na kolene“. „Hlavne teraz v čase korony to bolo vidieť. Stačilo sa mi len pozrieť a hneď som vedela, koho doma strihala manželka. Tam uťaté, tam odseknuté. Až mi to do očí bilo. Aj na našom pánovi premiérovi bolo badať, že sa asi nechal strihať doma,“ smeje sa pani Anna.

So svojimi kolegyňami.


Verejne známa

Vďaka svojej práci spoznala pani Anna nespočetné množstvo ľudí a tí zas mali príležitosť spoznať ju. Po toľkých rokoch strihania sa stala akousi verejne známou osobou. Na to raz aj tak trochu „doplatila“.

„Moja sestra kedysi robila na recepcii v hoteli Metropol – teraz je tam zdravotná poisťovňa. Vždy keď som išla ráno do práce, zastavila som sa za ňou. Pri hoteli bola autobusová zastávka, na ktorej čakalo množstvo našich zákazníkov. Čiže videli ma často okolo 6. h vychádzať z hotela. Raz mal jeden zákazník poznámku v zmysle, či tam nechodím za frajerom. Tak som musela vysvetľovať... Na tú historku nikdy nezabudnem a s odstupom času rozmýšľam nad tým, koľkí klienti si to o mne asi mysleli. Je ale pravda, že som nevešala každému na nos, že tam pracuje moja sestra...“ vysvetľuje malé nedorozumenie dlhoročná holička.

Dnes sa nad tým už iba pousmeje. Rovnako s úsmevom, ale aj nostalgiou spomína na krásne polstoročie, ktoré prežila s nožnicami v rukách. Vraj ani raz nezapochybovala o tom, že sa rozhodla pre správne povolanie. Hoci už remeslo zavesila na klinec a užíva si zaslúžený dôchodok, na svoju prácu a najmä na klientov nezabúda a rada by im venovala toto poďakovanie.

„Chcem sa srdečne poďakovať našim zákazníkom, či už mužom, ale aj ženám, že nás vždy vedeli nájsť na novom mieste. Chodili k nám ľudia z rôznych kútov, nielen zo Žiliny a okolia. Napríklad z Liptova, Turca, z Čadce, po Trenčiansku Teplú, ale aj z Nového Mesta nad Váhom. A dochádzali aj z Bratislavy. Taktiež chcem poďakovať starostom z okolitých obcí, ale aj zďaleka. Univerzitným profesorom, farárom, záhradkárom, kamarátom z mestskej polície, ale aj zo štátnej, lekárom, mladým, ale aj klientom v dôchodkovom veku. Parašutistom, pilotom, lekárnikom, ktorí, keď sme potrebovali, prišli k nám aj s liekmi. Mnohých zákazníkov si pamätám ako deti, potom k nám chodili so svojimi deťmi, ale aj vnúčatami. Ďakujeme všetkým a prajem veľa zdravia,“ odkazuje pani Anna, hádam najdlhšie pôsobiaca holička v našom meste.

Autor: Michala Staníková

Foto: autorka, archív A. Pagáčovej

Najnovšie vydanie
Predplatné
zilinskyvecernik_monitor_prod