Táto stránka využíva cookies. Používaním tejto stránky súhlasíte s používaním cookies. ×

Žilinský Večerník

15. november 2018 | Leopold

Horúce kreslo

Primár Ladislav Korec: Detstvo v Bytči bolo nádherné

Prvýkrát sme sa s Horúcim kreslom presunuli do Bytče, kde nás prichýlili v priestoroch Restaurand Gallery na Treskoňovej ulici. A pozvali sme si vzácneho hosťa, rodáka, primára chirurgického oddelenia v nemocnici v Považskej Bystrici, Ladislava Korca.

06.10.2014 | 13:58

Prvýkrát sme sa s Horúcim kreslom presunuli do Bytče, kde nás prichýlili v priestoroch Restaurand Gallery na Treskoňovej ulici. A pozvali sme si vzácneho hosťa, rodáka, primára chirurgického oddelenia v nemocnici v Považskej Bystrici, Ladislava Korca.

 

Primár Ladislav Korec
 

Pán primár, aký ste mali dnes deň?

Bol to taký bežný, pracovný deň. Operoval som pacientov, robil som resekciu žalúdka a ďalšie. Deň prebehol, ani neviem ako. Potom som sa zbalil a pricestoval som do Bytče do Horúceho kresla, aby som odpovedal na vaše otázky.
 

Sme radi, že ste prišli. Začnime hneď z ostra. Jedna pacientka napísala, že nemocnica v Považskej Bystrici by nemala zmysel, keby ste tam neboli vy. Je to naozaj tak?

Nie, toto by som chcel uviesť na pravú mieru. Chirurgia môže byť dominantná, ale nedokáže fungovať bez ostatných odborov. To je absolútne zlá predstava. Keď idete na operáciu, musíte mať kolonoskopiu, CT, sonografiu, interné vyšetrenia a mnohé ďalšie. Toto všetko chirurg potrebuje k tomu, aby mohol pacienta operovať. Potom nastupuje tá najdôležitejšia, pooperačná časť liečby. Potrebujete mať kvalitné áro, kardiológa, internistu, čiže celý štáb ľudí a chirurgické oddelenie je na samom vrchole tohto snaženia. Potrebujte k sebe zdatných ľudí, inak ste nič.
 

Prichýlila nás Restaurant Gallery na Treskoňovej ulici.

 

Minimálne však takéto vyjadrenie poteší. Však?

Samozrejme, že to poteší. Uznanie však patrí všetkým ľuďom, ktorí v nemocnici robia, pretože pravda je taká, že bez ostatných ľudí by to nešlo ani nám.
 

Ste rodený Bytčan. Ako si spomínate na svoje rodné mesto?

Narodil som sa v Bytči, v dome, kde doteraz žije moja mama. Detstvo som mal krásne, veľmi rád si naň spomínam. Do pamäti sa mi vryli kamaráti z detstva, zo školy. Neskôr to už je taký profesionálny vzťah. Vyrastal som na Malinovského ulici, dnešnej Červeňanského. S bratom, ktorý je o osem rokov starší odo mňa. Obligátna veta našej mamy k bratovi bola: Ber ho! Vždy ma vodil po jeho akciách. Pomerne malý som sa naučil plávať aj bicyklovať. Aj som s nimi fajčil. Dnes nefajčím. Mám krásne spomienky na Bytču. Som hrdý na to, že som sa tu narodil.
 

Ktoré miesta v Bytči máte najradšej?

Okrem našej ulice to boli školy. Či už ZŠ a pani učiteľka Tomaníková, kde som začal ako prváčik, neskôr to bola Mierová, kde som mal veľmi dobré učiteľky, ktoré mi dokázali ukázať v živote cestu. Potom je to aj štadión. Hrával som futbal za žiakov aj za dorast. Mal som veľký vzor vo svojom ujovi, ktorý hrával futbal za mužov. Takých miest je viac, aj kamarátov, na ktorých si rád spomínam.
 

Po ZŠ ste študovali na SVŠ v Bytči, dnešnom gymnáziu. Kedy vo vás skrslo rozhodnutie, že sa stanete lekárom?

Táto otázka je veľmi zaujímavá. Väčšina kolegov vám povie, že už od malička chceli byť lekármi. U mňa to tak nie je. Nesníval som o tom. Rozhodol som sa na strednej škole a, chvalabohu, dostal som sa tam. Mal som rád štúdium aj mám rád svoju prácu. Ale kedy to vo mne dozrelo, to už presne neviem. Keď mladý človek chce študovať medicínu, zrejme v ňom musí narásť vzťah k sociálnemu cíteniu, k pomoci druhým ľuďom. Tak to zrejme bolo aj u mňa.
 

Ovplyvnili vás aj učitelia?

Určite áno. Mojou triednou profesorkou bola pani Kovárová. No a spomínam si na celú plejádu profesorov, Holčíka a ďalších.


Po absolvovaní praxe v Prahe v Ústave srdcovo-cievnych chorôb ste nastúpili do nemocnice v Považskej Bystrici. Prečo práve tam?

Svoju chirurgickú kariéru som začal v Považskej Bystrici. V Prahe som bol len v rámci chirurgickej prípravy. Veľmi dobre si spomínam na to obdobie. Dodnes žijem z toho, čo mi dala Praha v rámci cievnej chirurgie, využívam tie vedomosti. Potom som pokračoval na cievnych chirurgiách v Bratislave, kde som rok strávil a urobil som si atestáciu z cievnej chirurgie. V Považskej Bystrici pôsobím od začiatku svojej kariéry, len atestácie som si robil na rôznych klinikách a mestách.
 

Iste ste mali množstvo ponúk, no zostali ste tu.

U chirurga je podstatná jedna vec, aby sa mohol samostatne rozhodovať. Ja som to v Považskej Bystrici našiel. Keď aj nastúpite na veľké kliniky, ste zaradený a čakáte na svoju príležitosť. Aj keď je Považská Bystrica malá okresná nemocnica, dvere sa mi pomerne rýchlo otvorili a ja som tú šancu využil.
 

Čo vás na chirurgii najviac priťahuje?

Chirurg musí mať v prvom rade motív, aby vedel pracovať a musí mať pokoru. Ak si to vypestujete, tak sa vám s pacientmi bude robiť veľmi dobre. Bohužiaľ, dnes vyrastajú chirurgovia, ktorí pokoru nemajú. Stretávate sa s chirurgmi, ktorí vám budú rozprávať, že odoperujú laparoskopicky žlčník za 17 – 20 minút. To je najhoršie, čo môžete počuť. Náhlenie v chirurgii vedie k omylom, vedie k tragédiám. Zákrok, samozrejme, nemôže trvať večne, ale má trvať toľko, aby chirurg neurobil chyby, aby pacient nepoškodil. Toto je v chirurgii strašne dôležité. Za to, že som sa to naučil a zostalo mi to do dnešného dňa, som nesmierne vďačný. V prvom rade sám sebe, že som nespyšnel a to je aj preto, že som denno‑denne s pacientmi a viem, že kontrakt toho pacienta robím najlepšie, ako viem. Ale sú určité vedľajšie vplyvy, ktoré vám prácu zničia, napríklad infekcia a rôzne iné problémy. A preto pokora by mala u chirurgov byť. To je strašne dôležitá vlastnosť.
 

Ste človek mimoriadne skromný a pokorný. Už 24 rokov pracujete na chirurgii v Považskej Bystrici. Ako si spomínate na deň, keď vám ponúkli, že sa môžete stať primárom? Bolo to pre vás jednoduché rozhodnutie?

Určite nie. Mal som vtedy 35 rokov, keď som sa stal primárom. Boli sme tam taká stredná generácia chirurgov a nie je to jednoduché, keď v takom veku musíte zobrať na seba zodpovednosť a mať na starosti robenie rozhodnutí. Lebo vaši podriadení prídu s nejakým problémom a čakajú, ako ho rozriešite. I keď pacient to mnohokrát nevie, ale  musíte rozhodnúť vy a beriete za to aj celú zodpovednosť. A to bývajú tie najťažšie rozhodnutia, čo s pacientmi urobiť, aký rozsah zákroku, lebo dnes je chirurg úžasne sledovaný v zmysle vyšetrovacích metód. Sú kvalitné histologické, NR-vyšetrenia a rôzne iné, a ak napríklad odoperujete niekomu štítnu zľazu a napíšete, že ju totálne odstránite, ľahko ste kontrolovateľný. Na endokrinológii urobia sono a okamžite vedia, či ten zákrok je naozaj taký, ako napísal. To kedysi nebolo. V mojich začiatkoch ešte sonografia nebola. Takže dnes ste veľmi ľahko kontrolovateľný a pacienti si o vás veľmi ľahko urobia obraz. Preto je chirurgia nesmierne ťažká.
 

Rozhodli ste sa hneď, že to beriete?

Ten primariát? Podmienky sa pre mňa vyvinuli priaznivo, a tak som to využil. Klamal by som, keby som tvrdil, že ma do toho niekto tlačil. Nie, chcel som to robiť.
 

Hovoria o vás, že ste k pacientom vždy milý a ochotný pomôcť. Ako je to možné pri vašej zodpovednosti a pracovnej vyťaženosti?

Možno je to aj tým, že celý život robím na oddelení, nikdy som nerobil ambulanciu. Sem dostávame väčšinou  pacientov už diagnostikovaných a ťažkých. Tam si človek uvedomí, že život je krehký a keby som mal byť k pacientom ešte aj drzý, arogantný, to by už hraničilo s atavizmom. Pacienti si zaslúžia, aby sme k nim boli takí, akí sme. S pacientom sa ľahšie robí, keď vidí, že ho neodmietate, že napríklad v noci, keď operujeme, zastavíme sa ešte aj na JIS-ke za tými, ktorých sme operovali včera. Potom si to nesmierne vážia.
 

Mali ste s nejakým pacientom problém?

Stáva sa, že niekedy sa pacient nevie zmieriť so svojou diagnózou. Hlavne sú to onkologickí pacienti. Niekedy pacient nevie pochopiť, že ho máte plánovaného a náhle to musíte akútne zmeniť kvôli inému pacientovi. Niekedy to ťažko prijímajú. Ale je to záležitosťou komunikácie. Nikdy sa nestalo, že by nás pacient slovne napadol. Vždy sa nám to podarilo udržať v mantineloch. Samozrejme, sú aj deviantní pacienti, ktorí dokážu zdemolovať izbu. Ale to už je trocha iná kategória.
 

V Bytči ste pomerne dosť známy. Bytčania vám dôverujú.  Ako je to liečiť svojich známych a kamarátov? Asi to nie je celkom jednoduché.

Samozrejme, k Bytčanom mám silný citový vzťah. Často chodia za mnou, nie je problém im vyhovieť. Robím to so všetkými pacientmi, ale k Bytčanom cítim náklonnosť. No a operovať známych? Pristupujem k nim profesionálne. Pamätám si, keď sme operovali pána Pánika, bol to pacient, ktorý mal ťažkú brušnú aneurizmu, dilatovanú. Robili sme resekciu, ktorá bola v podmienkach Považskej Bystrice veľmi náročná. Potom ešte desať rokov žil. To bol tiež človek z rodiny, známy, ale operujete, lebo musíte operovať. Nemôžete sa rozklepať alebo rozplakať, to nejde. Dokonca aj mojej manželke sme laparoskopicky operovali žlčník a ja som bol pri tej operácii. Rovnako sme operovali aj mamu. Ale operovať manželku alebo deti je veľký problém v chirurgii. Citová väzba môže spôsobiť, že máte strach. Riešite to emocionálne a to chirurg nesmie, preto nie je dobré operovať svojich blízkych. Ak chirurg urobí chybu, čo sa stáva, tak by nemal tú chybu reoperovať. Mal by nastúpiť tím iných ľudí, ktorí nemajú na ten omyl, ktorý sa stal, citovú väzbu. Lebo ak chirurg rieši svoju chybu, nedokáže to robiť racionálne. To isté je aj s rodinným príslušníkom.
 

Koľkým Bytčanom ste pomohli?

To sa skutočne nepamätám. Niektoré vypuklé prípady si pamätám, tie veľké operácie. Ale rozhodne nie všetky. Bolo ich dosť.


Akí sú Bytčania pacienti?

Takí istí ako ostatní.

 

Diskusia bola zaujímavá.
 

Akí sú Slováci?

Je tu celosvetový problém. Netreba si sypať popol na hlavu, že sme nejakí horší. Ten vývoj civilizácie nesie so sebou takýto problém.
 

So správ sa dozvedáme, že jeme menej zeleniny, ovocia, menej sa hýbeme...

Určite, toto zohráva rolu. Hľadáme v strave niečo, čo by nám život prodĺžilo, ale je to len maximálne o 25 %, o koľko si môžete život predĺžiť stravou a životosprávou. Zvyšok máte daný geneticky a s tým neurobíte nič.
 

To nie je málo, môže to byť aj 25 rokov...

Je to však najmä v genetickej výbave. Churchill fajčil, pil, každé popoludnie si pospal a dožil sa 90 rokov. Sú ľudia, ktorí športujú, cigaretu do úst nezoberú a ledva sa päťdesiatky dožijú.
 

S akým problémami sa na svojom oddelení potýkate? Sú najväčším problémom slovenského zdravotníctva peniaze?

Ja si myslím, že nie. Peňazí je v zdravotníctve dosť, len ich kolobeh je pretočený inak, ako by mal byť. Tam, kde sa ľudský život zachraňuje, tam je najmenej peňazí. Viete, za CT, za sonografiu, za všetko je viac, ako nemocnica dostane za záchranu ľudského života. To je zlé a malo by sa to vymeniť. Chystá sa zavedenie DRG systému, aký už funguje v Nemecku, v ktorom je presne ohodnotené, čo koľko stojí. Nemocnica, ktorá tie výkony robí, by si mala peniaze zarobiť. Tá, ktorá operuje, peniaze dostane. Tá, ktorá robí menej, menej zarobí. Či to u nás niekedy bude, ťažko povedať.
 

Nie všetky nemocnice dostávajú za rovnaký výkon rovnaké množstvo peňazí. Je to tak v poriadku?

To je problém, ktorý sa ťahá dlhé obdobie. Ale špičkové nemocnice musia dostať za špičkové zákroky viacej peňazí. My by sme však mali dostať viacej za tie bežné zákroky. Toľko, ako dostávajú oni. A to už tak nie je. Je tam určený koeficient, ktorý treba zachovať, a basta.
 

Čítal som o vás, že nepoznáte slovo korupcia alebo klientelizmus. Je to však rozšírený neduh nášho zdravotníctva. Stretli ste sa s ňou na vašom oddelení?

To je taká obligátna otázka, ktorej sa v zdravotníctve nedá vyhnúť. Ale ja si myslím, že korupcia sa vytvára tam, kde sú poradovníky, kde si pacienta nevšimnete, kde vytvárate umelo atmosféru, že pacient má pocit, že musí niekoho uplatiť, aby ste ho ošetrili tak, ako má byť. Pokiaľ takáto atmosféra na oddelení neexistuje, tak pacient necíti potrebu niekoho uplácať.
 

Často sa stáva, že pacienti sami nosia úplatky, lebo majú pocit, že bez toho lekár neodvedie to, čo má. Nevydá zo seba sto percent. Je to tak?

Neverím tomu, že existuje lekár, ktorý by niekoho zle odoperoval len preto, že od neho niečo nedostal. Neverím tomu. Ten tlak je dnes, chvalabohu, veľký. Má to aj svoje pozitíva. Mnohí lekári by sa nerozkývali. Systém to doniesol a treba ho rešpektovať. Kontrola je dnes taká úžasná, že chyba lekára sa veľmi rýchlo nájde.
 

Keď teda nabudúce bude chcieť niekto doniesť lekárovi nejaké peniaze zo strachu o svoje zdravie, tak nemusí?

Nemusí!
 

Váš brat bol dlhé roky primátorom Bytče. Nemáte plány sa zapojiť v budúcnosti do aktívneho politického života?

Nie, politika nie je pre mňa. A navyše spojiť život aktívneho chirurga s politikou, to nejde dohromady. Ak niekoho operujete, tak pacienta si nosíte so sebou v hlave. Keď niekoho odoperujem, stále rozmýšľam, čo sa s ním ďalej stane, či nebude mať nejakú komplikáciu, či ho nebude treba v noci reoperovať. A teraz si predstavte, že po niekoľkých operáciách máte ísť na mestské zasadnutie. Ja nehovorím, že to nie je dôležité. Je to dôležité, ale musia to robiť ľudia, ktorí tomu rozumejú a ktorí sú s politikou bytostne spätí.
 

O vašej odbornosti svedčí aj to, že v roku 2011 ste dostali cenu primátora mesta Považská Bystrica a v tomto roku, pri príležitosti 780. výročia prvej písomnej zmienky, vás ocenil aj primátor Bytče. Ktorú cenu si vážite viac?

Ja som rád, že si na mňa spomenuli. Každému z nás dobre padne, keď si naňho niekto spomenie. Som rád, že moji rodáci ma zavolali, i keď tu vyše tridsať rokov nebývam, ale s Bytčou som stále spätý. V Považskej Bystrici fungujem dlhé roky, pacientov tam mám viacej, hlavne tých akútnych. Teraz som liečil poranenie, kde bol priestrel brušnej dutiny s priestrelom pankreasu, podžalúdkovej žľazy. Ten chalan, 25-ročný, žije. To sú veci, ktoré vás pri chirurgii držia a robia vám strašne dobre, keď takíto mladí pacienti prežijú ťažké poranenia. A tým, že v Považskej Bystrici je takýchto poranení viac, možnože ma ľudia o to viac poznajú.
 

Na ktoré prípady ste najviac hrdý?

Najvďačnejší pacienti sú deti. Teraz v lete sme mali viac úrazov mladých ľudí a mali sme aj malého chlapca Adriána, asi 7-ročného, ktorý spadol na bicykli, mal centrálnu ruptúru pečene. Takmer vykrvácal, ale zvládli sme to a chlapec žije. Rád by som aj toto využil a povedal, že taká okresná nemocnica, ako je Považská Bystrica, potrebuje mať aj určité vzťahy vytvorené s univerzitnou nemocnicou. Ja by som týmto chcel poďakovať profesorovi Lacovi, šéfovi kliniky chirurgie v Martine, s ktorým som dlhoročný priateľ a komunikujeme spolu. Mnohé komplikované veci, najmä pri operáciách pečene, spolu konzultujeme a veľmi mi pomáha. To je strašne dôležité uvedomiť si, že nie ste najmúdrejší. Doba polyhistorov, ako bol profesor Jirásek, je preč. Dnes je chirurg zameraný na určitú oblasť. Samozrejme, vo všeobecnej nemocnici, ako je Považská Bystrica, toho musíte zvládnuť viacej ako inde, ale aj tak potrebujete niekoho, kto je múdrejší ako vy.


Máte pod sebou už tretiu generáciu chirurgov a táto je lepšia ako tie predošlé. Čím to je?

Problém je v tom, že v Považskej Bystrici, keď som nastúpil na primariát v roku 1990, sme boli v podstate vrstovníci s minimálnym rozptylom rokov. Potom sa to postupne rozpadávalo. Traja ľudia ochoreli na onkologické ochorenia, dokonca jeden zomrel. Ivan Maliňák odišiel do Nemecka, niektorí chalani odišli podnikať, ďalších tá drina prestala baviť a odišli na ambulanciu. My sme boli v určitom období úplne na dne. Ja som vtedy ako primár slúžieval desať služieb mesačne. Pomaly som si myslel, že to nemá význam a nechám to tak. Ale zvládli sme to a dnes žijem s treťou generáciou chirurgov a tí chalani sú pracovití. Tu chcem zdôrazniť aj to, čo sme na začiatku hovorili, že chirurgia je tímová práca. Oni si v priebehu pár rokov všetci urobili atestácie. Keď to zoberiem v priebehu pár rokov a teraz, je to úplne niečo iné.
 

Spomínali ste, že sú len dvaja chirurgovia Slováci, ktorým dovolili operovať v Amerike. Prečo je to tak?

Jeden z nich je Viktor Haška, vynikajúci detský kardiochirurg. Zoznámil som sa s ním v Bratislave v roku 1991. On sa opakovane snažil dostať do USA a podarilo sa mu to. Opakovane operoval v Bostone, kde je taká „mekka“ kardiochirurgie. Je to jeden z dvoch, ktorí tam môžu operovať. On potom dotiahol odborníkov z Bostonu do Brastislavy a urobili tu nádherné operácie detských srdiečok. On sám urobil prvú transplantáciu 15-ročnej pacientky na Slovensku. Teraz operuje v Nemecku.
 

Vaša manželka je dermatologička v Považskej Bystrici. Ste teda lekárska rodina. Čo deti, išli vo vašich šľapajách?

Nie, dcéra je právnička a syn ekonóm. V tomto smere sme ich ani nenútili. Keď zhodnotím ich povahy, myslím si, že sa dobre rozhodli.
 

Vaša práca je plná napätia. Čo robíte vo voľnom čase, aby ste sa stresu zbavili?

Chirurgia mi určitým spôsobom zobrala aj rodinný život. Deti mi občas povedia, že som im nikdy neprečítal rozprávku. Bolo to spôsobené tým, že som slúžil, chodil som po atestáciách, bol som s pacientmi. Dnes už pomaly dokážem pri chirurgii aj relaxovať. Okrem toho mi zostáva ešte to, že si chodím zahrať raz za týždeň futbal, lyžujem v Taliansku, turistika. Nič iné.
 

Ako ste strávili tohtoročnú dovolenku? Našli ste si na ňu čas?

Áno. Boli sme s manželkou na Sardínii, vybrali sme si tam takú destináciu, na ktorú všetci na internete nadávali, že tam nie je hotel pri mori, že na pláži nepodávajú kávu a pizzu, a práve tam sme išli, a som rád. Bola tam nádherná pláž, kľud, ticho. Boli sme spokojní.
 

Ktoré miesta máte obľúbené na Slovensku?

Vysoké Tatry. Tam sme roky s rodinou chodili. Máme ich zlezené. Dokonca som bol aj na Gerlachu.
 

Kde vidíte seba v ďalších rokoch? Čo si želáte a čo by ste zapriali Bytči a Bytčanom?

Začnem od konca. Mesto má správny smer, námestie je pekne urobené. Želám vám, nech sa mesto buduje k spokojnosti občanov, aby išlo do krásy, aby sa tu ľudia dobre cítili a hlavne, keď zostarneme, čo nás všetkých čaká, aby sa mal človek kadiaľ prejsť, aby sa nemusel báť, aby nás niekto nezbil a nenapadol, nestali sme sa chirurgickými pacientmi. Bohužiaľ, aj to sa stáva. Aby to bolo pokojné, tiché mesto, kde budú ľudia radi žiť. A čo sa týka chirurgie v Považskej Bystrici, dúfam, že ešte nejaký rok potiahnem a potom odovzdám chirurgiu novej generácii. Či sa im podarí udržať výkony na rovnakej úrovni, je otázne, lebo napríklad získať atestáciu z cievnej chirurgie, ako sa mne podarilo v 90. rokoch, je v okresnej nemocnici už nemožné. Tí ľudia by museli na štyri – päť rokov odísť, aby sa cievnu chirurgiu naučili a pochybujem, že by sa potom vrátili do Považskej Bystrice. A cievna chirurgia, napriek tomu, že je mimoriadne dôležitá, je strašne pomalá pri onkologických pacientoch. Preto aj niektoré výkony musia byť urobené na úrovni dnešnej doby.
 

Michal Filek
Snímky Peter Hláčik

Horúce kreslo
DNES ZAJTRA SOBOTA
9 °C
2 °C
-0 °C
zilinskyvecernik_monitor_prod