Žilinský Večerník

Teraz žije v Žiline, trénuje deti v Bytči a onedlho začne aj v MŠK Žilina. Na Slovensku má priateľku aj dcérku a cíti sa byť Slovákom. Túži však pomáhať africkým chlapcom, aby sa mohli presadiť v Európe.

Kde ste sa narodili?
Narodil som sa v hlav­nom meste Ghany, v Akkre. Má 7 miliónov obyva­teľov. Celá Ghana má 27 miliónov.

Aká je Ghana?
Je to veľmi pokojná kraji­na. Akkra je i naproti tomu pomerne rýchle mesto, je tam veľa áut. Je to kla­sické veľkomesto, len ešte viac zapchaté autami. V Európe ľudia rešpek­tujú predpisy, platia tu pravidlá. V Akkre naprí­klad autobus zastaví tam, kde si šofér zmyslí, aby mohli ľudia nastúpiť. Te­raz, keď idem do Gha­ny, tak mi to trošku pre­káža. Tu som si zvykol na to, že všetko má svoj systém. Ak je tu doprav­ná zápcha, existuje na to príčina a pravdepodobne bola nehoda. Ale tam je možné, že niekto len tak zastaví auto v strede cesty a ide si niečo vybaviť.

Vyrastali ste v Akkre?
Presťahovali sme sa za ma­mou do blízkeho mesta, kde pracovala v predajni potravín. Tam som mal aj starého otca a starú mamu. Ale onedlho sme sa vrátili späť do Akkry.

Kde ste začínali s futbalom?
V Akkre. Futbal ma od ma­lička bavil. Chodil som na zápasy dvoch veľkých klu­bov v meste. Jeden z nich je najväčší v krajine, zalo­žili ho v roku 1911. Fandili sme, chodili sme na všetky zápasy.

Považovali vás od detstva za talent?
Začal som hrávať v kategó­rii U 10. Trénoval nás cha­lan bez licencie. Hrali sme bosí a vždy nás rozdelil do dvoch tímov. V kategó­rii U 12 sme už mali býva­lého futbalistu. Mal som talent, ale boli aj lepší hrá­či. Bavilo ma to, a tak som sa snažil, trénoval som aj sám, kde sa dalo. V ka­tegórii U 13 som už bol kapitánom.

Do Žiliny ste prišli z Be­ninu. Ako ste sa tam dostali?
Ako 15-ročný som už v Ghane hral III. ligu. Na­šiel si ma manažér, ktorý hľadal mladé talenty. V mi­nulosti už objavil napríklad Muntariho alebo Essiena. Zobral ma do profesionál­neho klubu Liberty Profes­sional, ktorý hrával v I. lige. Mal som sedemnásť. Tam som však nemal šan­cu presadiť sa v takom mla­dom veku. Dali ma teda do akadémie v Benine na polroka, aby som stá­le hral. Vtedy sa tam obja­vil vtedajší tréner MŠK Pa­vel Vrba a manažér Michal Holeščák. Práve sme hra­li zápas a povedali nám, že sa na nás prídu pozrieť z Európy. Pamätám si, že riadne pršalo. Po zápase nám povedali, že ja, Bel­lo a Wisdom môžeme ísť, že nás zoberú do Žiliny. Veľmi som tomu vtedy ne­veril, lebo vtedy tam cho­dilo veľa zahraničných agentov. Pozreli zápasy, sľúbili, že hráča zoberú, a už sa neozvali.

Vedeli ste vtedy niečo o Slovensku?
Nič. V škole sme sa uči­li o Československu. Keď nám preto povedali, že sú zo Slovenska, nič mi to ne­hovorilo. Ja som ale ve­del, že idem do Európy, a to ma veľmi zaujímalo. Vedel som, že odtiaľ bu­deme mať väčšiu šancu presadiť sa ako z Afriky. Rozhodol som sa, že idem.

Nebol to risk?
Áno, bol. Michal Holeš­čák nám o Žiline rozprával. Ja som mal ale vtedy 17 rokov. Zaujímalo ma len to, že idem do Európy. Mama sa však bála a nechcela ma pustiť. Bol ju preto presviedčať môj manažér. Vysvetlil jej, že len málo chlapcov z Afriky má takú šancu, a tak ma nakoniec pustila.

Aké to bolo, keď ste prvý­krát prišli do Žiliny?
V prvom rade tu boli úplne iné podmienky ako v Afrike. Tam sme hra­li skoro stále na hline. Tu boli pekné trávnaté ih­riská, štadióny. V Benine sme trénovali vo vlastných veciach. V Žiline sa nám o všetko starali. Veľmi som sa tešil, že som prišiel do dobrého profesionálneho klubu.

Ako sa vám darilo po fut­balovej stránke?
Trénoval som s A-tímom, na zápasy som chodil s nimi, ale zväčša na la­vičku náhradníkov. Zápasy som hrával za B-tím. Môj prvý zápas, na ktorý som nastúpil, bol v Trnave. Vy­hrali sme 3:0. Bol som ob­ranca, ale Pavel Vrba ma na 5 minút postavil do zálohy. Postupne som začal nastu­povať viac, v tíme však boli veľmi kvalitní hráči, naprí­klad Benjamín Vomáčka alebo Zdeno Štrba. Takže som len naskakoval do zá­pasov ako náhradník. Bo­hužiaľ, v roku 2007 som sa zranil.

Ako sa to stalo?
Bolo to presne 6. febru­ára. V prípravnom zápase som si roztrhol väz v kole­ne a musel som ísť na ope­ráciu. Kým som sa z toho dostal, trvalo to 10 mesia­cov. Vrátil som sa v roku 2008. V prípravnom zá­pase s Olomoucom som si ale znova zranil to isté koleno. A trvalo skoro 2,5 roka, kým som sa z toho dostal. Až v roku 2010, po štyroch operáciách, som sa cítil dobre, a tak ma dali na hosťovanie do Petržalky. Hrali sme II. ligu a skonči­li sme na 2. mieste za Tren­čínom, ktorý postúpil do I. ligy.

Ešte hrávate futbal?
V Brvništi v V. lige ZsFZ. Majiteľ AutoContu je tam sponzorom. Beriem to už rekreačne, pre zába­vu a snažím sa pomôcť aj klubu.

Ako ste sa dostali k tré­novaniu detí?
Ani som o tom nesníval, že to budem raz robiť. Až Juraj Kováč ma zoznámil s Bytčanmi. Tí ma oslovi­li, či chcem u nich tréno­vať. Nebol som si tým istý, ale rozhodol som sa skúsiť to, či mi to pôjde alebo nie. Okrem toho, že som za­čal robiť v AutoConte, toto bolo asi moje najlepšie roz­hodnutie. Veľmi ma to baví. Či budem niekedy trénovať aj dospelých, to naozaj ne­viem. Nechám to na osud.

Teraz máte pred sebou novú výzvu.
Áno, oslovili ma z MŠK Ži­lina s ponukou trénovania detí u nich. Rozhodol som sa to skúsiť. Okrem toho by som mohol pre klub praco­vať aj ako skaut pre Afriku. Dostal som sa k tomu ná­hodne. Viem, že Žilina má ambíciu pracovať s mladými hráčmi a posúvať ich ďalej. Mne zase robí radosť, keď môžem pomôcť chalanom z Afriky, ako to bolo v prí­pade Bensona. Viem, aké je ťažké presadiť sa v Afrike. Je tam mnoho talentov, ale kto im dá príležitosť? Bol som na dovolenke v Ghane na Vianoce a Benson sa mi páčil. Tak som mu dal príle­žitosť, aby sa mohol v Žiline ukázať. On sa toho chopil. Prajem mu všetko dobré. Keď sa chytí, budem šťast­ný. Aj ja som v detstve hrá­val s množstvom talentov, ale ani jeden sa v Európe nepresadil. Preto sa snažím chalanom pomôcť.

Je v Ghane ťažký život?
Celkovo je Ghana pre nie­ktorých ľudí ťažká a pre niektorých úžasná kraji­na. Je tam obrovský rozdiel medzi bohatými a chudob­nými. Na Slovensku, pokiaľ má človek prácu, má aspoň istotu, že bude mať čo jesť a kde spať. V Ghane však človek robí a niektorí za­robia 100, alebo 50 eur me­sačne. Z toho sa veľmi ťaž­ko dá vyžiť. Je tam však aj veľa bohatých ľudí.

Páči sa vám na Slovensku?
Cítim sa už ako Slovák. Ne­rozmýšľam, že by som odi­šiel. Inak to bolo v roku 2009, kedy som sa trápil so zraneniami. Chcel som vte­dy odísť do Nemecka, ale dal som sa dokopy a už by som nechcel odísť.

Čo sa vám na Slovensku páči?
Na Slovensku veľa vecí fun­guje. To sa mi páči. Je tu poriadok. Pokiaľ máte prá­cu, tak život funguje. Doma je doma. Afrika je úžasná. Je super, ako tam ľudia spo­lu žijú. Tu v Žiline nepo­známe ani svojich susedov. Tam sa poznáme v celej štvrti všetci. To sa mi veľmi páči. Žijeme tam ako rodi­na. Ľudia sú tam šťastní, aj keď nemajú peniaze. V Eu­rópe sme všetci nervózni, naháňame sa za prácou, peniazmi. Žijeme v stre­se. V Afrike ľudia nemajú veľa, ale sú spokojní s tým, čo majú. Mňa tu život baví, lebo tu všetko funguje. Ale napríklad moja mama nikdy nevarila len pre nás, lebo hocikedy hocikto príde a vypýta si niečo jesť. Takisto ani ja som neje­dával len u mojej mamy. Mohol som ísť k hocikto­rým známym či susedom a najesť sa u nich. Takýto kolektívny život je úplne super.

Čo vám na Slovensku najviac chýba?
Rodina. Mama a sestra. Ale teraz sú sociálne siete aj Skype, takže to nie je až taký problém.

A čo more?
More mi nechýba. Ne­viem ani plávať, hoci som sa narodil pri mori a býval som 8 minút pešo od mora. Máme tam oceán a ten je aj nebezpečný. More mi nič nehovorí. Minulý rok som bol s priateľkou v Ghane a ani raz som nevliezol do mora. Radšej pri ňom be­hám alebo hrám futbal.

Máte na Slovensku už aj rodinu?
Mám dcérku a priateľku. Som veľmi spokojný. Pria­teľka je pre mňa veľkou oporou.

Máte plány do budúcnosti?
Nedávam si ich. Futbal ma veľa naučil. Prišiel som do Žiliny s tým, že za dva roky už budem vo Fran­cúzsku alebo v Španielsku, ale po všetkých tých zra­neniach to nešlo. Keď som prišiel do Karvinej, povedal som si, že mám ďalšiu šan­cu a že o rok budem hrať prvú ligu v Česku alebo na Slovensku. A zase som sa zranil. To ma naučilo, že mám nechať všetko na osud. Musím však byť vždy poctivý, koncentrovaný. Pre mňa plány nefungujú. Nechávam všetko na Boha a na osud.

Čo by ste dodali na záver?
Chcel by som poďakovať Bytčanom, konkrétne tré­nerom Pastorkovi, Webe­rovi a Filekovi, ale aj rodi­čom detí, najviac ale mojim hráčom v Bytči. Sme kama­ráti, niekedy po nich kri­čím, niekedy sa aj pohá­dame, ale vidím, že stále chcú. Veľmi veľa som sa od nich naučil. Bol som tam ako tréner, ale v skutoč­nosti boli oni moji učitelia a ja ich študent. Videl som, koľko vnímajú, koľko vedia. Ešte by som chcel poďako­vať trénerovi Jurajovi Ková­čovi, ktorý mi veľmi pomo­hol, vážim si ho, rovnako aj šéfovi. Na prácu v Žiline sa teším.