Táto stránka využíva cookies. Používaním tejto stránky súhlasíte s používaním cookies. ×

Žilinský Večerník

18. november 2018 | Eugen

Horúce kreslo

Profesor František Novomeský: Pod vodu si chodím dobíjať baterky

V Horúcom kresle Žilinského večerníka sme minulú sobotu v Restaurant Gallery v Bytči privítali šéfa Ústavu súdneho lekárstva a medicínskych expertíz na Jesseniovej fakulte UK v Martine, vášnivého potápača a súdneho experta potápačskej medicíny profesora Františka Novomeského spolu s dcérou Andreou, ktorá je ichtyologička a medzinárodná inštruktorka potápania. František Novomeský je Bytčan a hrdo sa k tomuto mestu hlási.

02.02.2015 | 12:41

V Horúcom kresle Žilinského večerníka sme minulú sobotu v Restaurant Gallery v Bytči privítali šéfa Ústavu súdneho lekárstva a medicínskych expertíz na Jesseniovej fakulte UK v Martine, vášnivého potápača a súdneho experta potápačskej medicíny profesora Františka Novomeského spolu s dcérou Andreou, ktorá je ichtyologička a medzinárodná inštruktorka potápania. František Novomeský je Bytčan a hrdo sa k tomuto mestu hlási.
 

Vo svojej profesii skúmate telá ľudí, ktorí zahynuli za nevyjasnených okolností. Aká je to práca?

Lekárska veda stojí pri ľudskej existencii od začiatku až po koniec. Lekár stojí pri človeku, keď na svet prichádza a stojí pri ňom, aj keď zo sveta odchádza. Rovnako aj zločin existoval odjakživa a jeho objasňovanie si vyžaduje určitú expertízu. My si totiž nemôžeme v 21. storočí dovoliť povedať, že nevieme, na čo človek zomrel. Súdne lekárstvo je jediný medicínsky odbor, ktorý historicky nevznikol z potreby liečiť, ale z potreby práva. V historických dobách medicíny to bolo tak, že už v stredoveku sa potreboval súd ubezpečiť o tom, či nejaký mŕtvy bol usmrtený iného rukou alebo nešťastnou náhodou. Zo začiatku si privolávali všelijakých lekárov, felčiarov a z toho sa postupne vyvinul náš odbor. Čiže my používame medicínske postupy pre potreby práva vo forme expertíz a znaleckých posudkov.
 

Skúste byť konkrétny. Akými prípadmi ste sa zaoberali?

Riešili sme, napríklad, prípad Kyselinári, ktorý otriasol Slovenskom svojou brutalitou, aroganciou páchateľov niekoľko rokov dozadu. Obete končili v kyseline sírovej. Ja som tam bol hlavný znalec. Toto je moja práca. Ale nielen s mŕtvymi. Posudzujeme aj živých, ich úrazy či násilie na nich spáchané. Pred niekoľkými dňami zarezonovala v Martine kauza, keď dobodal muž ženu a zastrelil sa. Opäť som bol ja pri ňom na jeho poslednej ceste z tohto sveta. Čiže súdne lekárstvo je takýto odbor. Je to taká detektívka a na konci svojej profesionálnej kariéry musím, bohužiaľ, konštatovať, že človek je naozaj schopný všetkého, z čoho nemám veľkú radosť. Vidíte, čo sa robí vo svete. Pred 20 rokmi som si nevedel predstaviť, že sa dožijem doby, kedy na televíznej obrazovke uvidím, ako človek podreže druhého človeka. To je morálny prepad ľudstva. Mám špičkový tím lekárov a máme čo robiť každý jeden deň.


Okrem toho ste aj odborníkom v potápačskej medicíne. O čo v nej ide?

Človek dnes prekračuje hranice svojej existencie, lietame do kozmu, potápame sa do obrovských hĺbok a lekárska veda pri tom musí človeka sprevádzať. Po vyše 50 rokoch svojej potápačskej kariéry musím povedať, že celé potápačstvo je jeden obrovský omyl, pretože človek nemá pod vodou čo hľadať. A keď tam už ale je, lekár sa oňho musí starať. Je to teda medicína pobytu človeka v extrémnom prostredí. Či už je to parašutista, astronaut alebo potápač. Uvedomte si, že my tu žijeme v normálnom atmosférickom tlaku, je tu teplo, nič nám nehrozí. Keď sa ponoríme pod vodu, začne na nás pôsobiť vysoký tlak, veď len v hĺbke 50 metrov má človek v pľúcach 6 atmosfér tlaku, pôsobenie chladu, tmy, stiesňujúci pocit. Často chodím pod vodu pozrieť sa priamo na miesto, kde došlo k tragickej udalosti. To je potápačská medicína.
 

Ako sa chlapec z Bytče stal potápačom?

Moji nebohí rodičia si so mnou pri tomto mojom športe vytrpeli svoje, pretože oni vôbec nevedeli plávať. Suchozemcom vysvetľovať, že ich syn chce ísť pod vodu, bolo desivé. Mám vo svojej zbierke obrázky, ktoré som kreslil ako desaťročný, kde som si maľoval potápačov. Už vtedy som sa túžil potápať a dnes viem, že to bol môj osud. Budem to robiť dovtedy, kým budem vládať. Dokonca sa mi podarilo „zblbnúť“ aj vlastnú dcéru, pretože vyštudovala vysokú školu, je to hydrobiologička, ichtyologička. Potápa sa so mnou. Som na ňu hrdý. Mne je vo vode dobre, tam ma všetko prestane bolieť.

Z akcie.


 

Možností na potápanie v Bytči nie je veľa. Kde a kedy ste sa prvýkrát potopili?

Prvýkrát som si vdýchol stlačený plyn v roku 1960, keď som mal 13 rokov. To ma môj starý otec držal na bielizňovej šnúre, spravili sme si taký dýchací prístroj. Ja som vôbec nevedel, ako to funguje. Púšťal som si do úst z fľaše pod vodou plyn a už som bol potápačom. A toto „blbnutie“ mi vydržalo až do starých kolien.
 

Andrea: Ja som tiež začínala ako 13-ročná. Bolo to v jednom malom jazierku v Komárne s jedným komárňanským inštruktorom, ktorý ma zobral pod vodu. Od detstva som plávala pretekársky a k vode som mala vzťah. Prišlo to jedného dňa ako blesk z jasného neba a odvtedy už stále chodím s otcom. Čo je úžasné, podarilo sa mi spojiť túto záľubu so štúdiom a prácou. Je úžasné, keď si môže človek spojiť to, čo ho baví, s prácou. Samozrejme, ja som už začínala s podstatne modernejšou výbavou, takže to bolo jednoduchšie. Pridali sme k tomu fotografovanie a videotechniku a ohromne ma to napĺňalo, pretože podmorský a podvodný svet je fascinujúci.
 

Je rozdiel potápať sa v sladkej vode a v mori? Kde sa radšej potápate?

Každý jeden človek je potápač 9 mesiacov v maminom bruchu. Do posledného momentu, ako prídeme na svet, sme všetci potápači. A pokiaľ sa chce človek pod vodu vrátiť, tak to musí urobiť s pokorou. A je úplne jedno, či je voda slaná alebo sladká. Potápanie je o emóciách. V mori si robíme radosť, odmeníme sa peknou potápačskou dovolenkou. Ale ani tam to nemusí byť vždy ideálne. More môže byť ľadové. Keď som sa potápal pri Švédsku, bolo to ako v chladničke. Je to o pokore, človek si musí uvedomiť vlastnú malosť, aby to prežil a načerpal úžasný emocionálny náboj. Ja si pod vodu chodím nabíjať baterky, ktoré mi tento suchozemský svet často vybíja. Ale nádherne je aj pod vodou na Slovensku. Predstavte si, že okolo Komárna a Gabčíkova žijú sladkovodné medúzy. Priniesli ich tam zrejme vtáky.
 

Andrea: Je, žiaľ, dosť citeľný trend, že ľudia si začínajú robiť potápačské kurzy v mori, na dovolenke a nezaujímajú sa o sladké vody. Je to veľká škoda, pretože u nás v jazerách sú prekrásne veci, ktoré sa dajú vidieť, nádherné ryby. My sa preto snažíme, aby ľudia začali s potápaním u nás a až ako čerešnička na torte príde podmorské prostredie.

 

Ktoré sú vaše najobľúbenejšie miesta, kde sa potápate? Stretli ste sa aj so žralokmi? Bolo to nebezpečné?

Žralok patrí do mora. Ja z nich strach nemám. Sú to nádherné tvory. Niekoľkých som sa dotýkal rukami. Oni patria do mora, pretože ho čistia. Nikdy si nevyberajú rybu, ktorá je zdravá. Sú to ekologické záležitosti. Áno, stane sa, že zaútočí aj na ľudí, ale len vtedy, keď mu lezú do revíru. To nikto nemá rád.
 

Andrea: Žraloky zabijú ročne 5 ľudí, ale človek zabije ročne milióny žralokov kvôli plutvám, ktoré sa používajú na zbohatlícke polievky. Po filme Čeľuste máme démonickú hrôzu z tohto živočícha, ale človek je ten tvor, ktorý je podstatne nebezpečnejší pre tieto zvieratá ako naopak. Stále máme ešte viac snov ako splnených precestovaných miest. Ale zažili sme aj úžasné veci. Pre mňa je asi najkrajším zážitkom stretnutie so žralokmi na Kube. Boli sme tam dva roky po sebe. Niekoľkokrát som bola v Červenom mori, v Stredozemnom mori som robila aj inštruktorku a na Slovensku je pre mňa srdcovou záležitosťou Žitný ostrov so svojimi jazierkami, Richňava a Banskoštiavnické tajchy. Pekné miesta sú všade. Áno, v mori sú síce nebezpečné žraloky, ale neverili by ste, ako nás môže v sladkej vode ohroziť obyčajný rybársky vlasec. Je to tenulinká šnúrka, ktorú nevidíte. Potápač sa do nej zamotá a je to väčšie nebezpečenstvo ako žralok.
 

Aj keď s rizikom, často skáčete do vody medzi žraloky. Prečo?

S tými žralokmi je to tak, že musíte medzi nich skočiť a zanoriť sa medzi nimi. V Karibiku sú také vytrénované, že kde sa objaví nejaká loď, už sú tam, pretože čakajú nejaké zvyšky z kuchyne. To musíte prekonať, musíte medzi nich skočiť a rýchlo plávať ku dnu, lebo to nemusí dobre dopadnúť. Ale obvykle to dobre dopadne, inak by sme tu takto nesedeli. Musím znova podčiarknuť, že žralok do mora patrí. To my mu lezieme do teritória, my mu zasahujeme do ekosystému, my mu pripomíname potravu. Úplný nezmysel je, že žralok niekoho zožerie. On vás jednoducho poraní, zahryzne do neoprénu, vytrhne lýtko. Keď sa potápame, máme so sebou chirurga, nite, celý servis. Žralok je zvedavý. Pred nami bola jedna expedícia z Česka. A tým žralok vyliezol za potápačom až na palubu. Chalan si dal dole potápačské ponožky a sedel na lodi. Zrazu sa objavila hlava a drapla mu po nohe a chcela ho stiahnuť do vody. Našťastie sa chytil, a tak mu stiahol kožu a mäso až po šľachy. Operácia trvala osem hodín a dodnes chodí o paličke.
 

Ktoré sú vaše najobľúbenejšie miesta, ktoré by ste nám odporučili?

Viete, že sú to Komárňanské jazerá? Tam je to také pokojné, naše. Ďalej je to Banská Štiavnica. Tam sa možno chodíte kúpať do tajchy. Sú urobené umelo na pohon banských strojov. Keď zídete dole, tak na dne je taká platňa z dubových dosák 3 x 3 metre. To sa malo zhora otvárať. Jazerá predstavujú systém spojených nádob, je ich 28. Podľa potreby si prepúšťali vodu. Keby to mali Švajčiari, tak sa na to chodia pozerať ako na div sveta. My to máme spustnuté, zničené. My tam chodíme trénovať, tak tam vždy vyzbierame odpadky z dna. Máme aj jedno krásne jazierko pri Martine, ktoré údajne vzniklo po výbuchu bomby cez vojnu a prerazila tam voda. Ja som v tomto jazierku našiel dokonca vyhodený šijací stroj. Čo toto je za zhovädilosť všetko vyhodiť do vody? Však voda je strategická surovina. Množstvo ľudí na svete vôbec vodu nemá.


Je potápanie pre každého?

Rozhodne nie. Každý sme z iného cesta. Potápanie vyžaduje zdravotný stav aspoň priemerne dobrý. Ja tvrdím a vyhlasujem, že ten, kto sa chce potápať, to musí mať v prvom rade zrovnané v hlave. Ten človek musí byť na to vyzretý. Vážnou kapitolou je potápanie žien. Ja som napísal monografiu Potápačská medicína. Dal som na papier odborné poznatky, ktoré som nadobudol za 50 rokov. A jednu kapitolu som venoval potápaniu žien. To je problém. Ženy sú inak konštruované, žena má iné poslanie. Dám príklad. Mladý pár ide do Chorvátska, idú sa potápať. Ona otehotnie, nevie o tom a každý deň počas tej dovolenky vystavuje telo dva‑ až trikrát pretlaku. A narodí sa jej poškodené dieťa s vážnymi chybami. Ja som napísal jasne, že žena, ktorá sa chce potápať, musí mať plánovanú graviditu. Tehotná žena nepatrí pod vodu. Takže naozaj potápanie nie je pre každého. Aj keď dnes sa dá všetko kúpiť. Ale záujemcom o potápanie s plnou vážnosťou odkazujem: Buďte zodpovední voči sebe, ľudské zdravie a život, to je úžasný dar a my nemáme právo si ho ohrozovať. Najskôr si zistite, či ste v poriadku. A nie, že v Egypte z vás spravia na dovolenke potápača za 200 eur na druhý deň. Ale na tretí deň môžete byť mojím klientom. Sú také prípady.
 

Je potápanie žien ťažšie?

Andrea: Najmä počas mojej inštruktorskej praxe v Chorvátsku mi cez ruky prešlo obrovské množstvo ľudí, stovky a stovky potápačov. Chystám sa porovnať aspekty potápania žien, detí a dospelých mladších a starších. Rôzne skupiny sa adaptujú s vodným prostredím rozdielne. Zaujímavé zistenie je, že trinásťročné deti sa s vodou adaptujú úplne najlepšie. Hodíte ho do vody a je potápačom okamžite. Takže, ak sa ma pýtajú, či môže ísť takéto dieťa do vody, odpovedám, že môže, ale s patričnou výbavou a vyžaduje si to čas a individuálny prístup. Pri ženách sa to dá zovšeobecniť tak, že čím vyššia veková skupina, tým sú ženy opatrnejšie. Najhoršie je, ak sa žena dá na potápanie kvôli svojmu partnerovi, ak o to sama nemá záujem. To je najrizikovejšia skupina. Často je z toho nehoda.
 

Potápač vraj dokáže zadržať dych pod vodou aj na 10 minút. Ako je to možné?

Pridajte. Rekord je skoro 15 minút na jeden nádych. A hĺbkový ponor na 1 nádych je 250 metrov. Ako je to možné? To sú ľudia, ktorí idú do tréningových filozofií, dychových cvičení. Ja mám na to svoj názor. Oni ma nemajú radi. Pretože dýchanie pokladám za základnú biologickú funkciu živého organizmu. Ľudský mozog potrebuje kyslík a cukor. Keď zoberieme kyslík, nemôže fungovať. A títo ľudia odopierajú vlastnému mozgu prívod kyslíka na 15 minút. Však ten Herbert Nitsch, ktorý sa potopil do hĺbky 250 metrov, sa vynoril v bezvedomí a išiel do dekompresnej komory, pretože bol na hranici života a smrti. Priemerný človek zadrží dych na minútu, dve. Oni na 15 minút. Aj to je rekord, prečo nie. Viete ale, aký je najdlhší hĺbkový rekord? Dvaja Francúzi zostúpili do hĺbky 501 metrov. Samozrejme, nie na jeden nádych. Keď ich vytiahli, dali do dekompresnej komory a mohli ich z nej vytiahnuť, trvalo to osem dní.
 

Skutočnými frajermi sú vraj policajní potápači. Prečo si to myslíte?

Ja mám špeciálny kurz na policajné potápanie a pracujem s nimi. Robil som aj špeciálny kurz s protiteroristickou jednotkou. Sú to veľkí nadšenci a tiež idú až za hranice možností.Viete, hľadať ľudské telo v  rieke, v tečúcej vode, ktoré je hnijúce, to nie je bohviečo. Musia nevybuchnuté nálože zneškodňovať pod vodou. Českí potápači v súčasnosti robia odmínovací projekt v Chorvátsku. Tam nájdete muníciu z Venezuely, Pakistanu, zo všetkých končín sveta. Policajti to musia zneškodňovať. Sú aj takí, ktorí z vody musia robiť útok. Sú dobrí, skutočne, klobúk dole.
 

Vraj máte najbližšieho profesionálneho kolegu až v Anglicku. Ako a s kým konzultujete?

Špecialista v Anglicku sa volá John Calbert a je súdny lekár na potápačské nehody. Je pravda, že v strednej Európe nie je iný súdny znalec z odboru potápania. Robil som ale aj posudky pre Kanadu a iné krajiny.
 

Ako si spomínate na život v Bytči? Cítite sa byť stále Bytčanom?

Nie som priamo rodák, ale prisťahovali sme sa sem, keď som bol malý chlapec. Prežil som tu prekrásne roky dozrievania, študoval som tu a keď pôjdete na cintorín pozrieť si náhrobný pomník mojich rodičov, nájdete tam aj moje meno. Ja sa chcem do tejto spoločnosti vrátiť, je tam dobrá partia. K tomu sa verejne hlásim. Ja spôsobím v Martine, vyštudoval som tam a usadil som sa tam. Ale Bytča je úžasný kraj, sú tu úžasní ľudia, stále tu mám veľa kamarátov. Cítim sa tu doma, i keď dom, kde som vyrastal, už patrí iným ľuďom. Stále tu mám ľudí, s ktorými sa rád stretnem, veľmi rád sa tu zastavím. Patrím sem mentálne. Ak sa človek zaživa rozhodne o tom, kde zloží svoju telesnú schránku, tak niet väčšieho vyznania lojality, ako nedať sa pochovať na Národnom cintoríne v Martine, ale prísť domov. Ja prídem domov!

Ľudia sa bavili.


 

Kto z vás dvoch je fotograf a kto kameraman?

Andrea: Otec fotografuje a ja filmujem. Máme vodotesnú kameru až do hĺbky sto metrov. Pod vodou však platí zásada: čo najviac svietiť. Aj keď idete na dovolenky, odporúčam vždy zobrať si pod vodu baterku. Je až neuveriteľné, čo dokáže malá kamera nafilmovať.

Fotografická technika pod vodou je o tom, že musíte mať tiež veľa blesku. Fotoaparát pracuje na princípe optických káblov, lenže je to vo vode, musíte to stále prečisťovať, opravovať. Robím to z pasie, robím to rád.
 

Bolo plno!

 

Michal Filek
Snímky Slávka Školková

Horúce kreslo
DNES ZAJTRA UTOROK
-2 °C
-0 °C
-3 °C
zilinskyvecernik_monitor_prod